Pred niekoľkými dňami ste spolu s viacerými matkami absolvovali stretnutie s ministerkou zdravotníctva ako jedna z matiek, ktorej zomrelo dieťa pre nekompetentnosť personálu. Dospelo toto vaše stretnutie k nejakému záveru?

Ani jeden z prípadov „Matky“ nebol spôsobený nedostatkom financií, nedostupnosťou diagnostiky alebo nedostatkom liekov a okrem kategorizácie liekov treba riešiť aj ľudský faktor. Na stretnutí s pani ministerkou sme viac menej riešili tie tzv. „systémové” chyby. Pani ministerka pozná naše prípady, a tak sme s ňou riešili zmeny v troch okruhoch – personálne, legislatívne a širšie spoločenské zmeny. Ako napríklad – aby falšovanie dokumentov bol trestný čin, ako aj vedomé nesprávne konanie – pri Jakubkovi, mojom synčekovi, vedeli že potrebuje operáciu, no zmietli to zo stola a namiesto toho skúšali, koľko klystírov zvládne. A následne neprístojné správanie, zavádzanie zo strán nemocnice, šírenie klamstiev, vyhrážania, postrádanie elementárnej etiky u personálu. Ľudia by tiež mali mať právo na bezodkladné vydanie zdravotnej dokumentácie, aby sa ňou nemanipulovalo.

A mnoho ďalšieho sa riešilo, osobne si myslím, že tieto stretnutia s rezortmi, ako je rezort spravodlivosti alebo zdravotníctva, majú význam. Nemôžeme byť stále ticho a pozerať sa ako nám kaličia zdravé deti. Musíme niečo robiť, nemôžeme sa nechať zastrašiť!

Úmrtie Vášho dieťaťa Jakubka otriaslo celým Slovenskom. Pripomenieme, že dostalo nadmernú dávku klystírov (6-krát), na čo Vám neskôr lekár z ARO povedal, že takáto dávka by zabila aj dospelého… Priblížite nám váš prípad znova?

To áno. Jakubkova smrť bola zbytočná a je len na zamyslenie vedenia nemocnice, akých má zamestnancov. Náš synček, Jakubko mal problémy so stolicou – mával zápchy, no bohužiaľ nikto nikdy neriešil príčinu prečo a to verte, že sme si tých vyšetrení kvôli brušku pochodili až-až, no pripomeniem vám ako skončil Jakubkov nádherný život a náš tiež – zomrela nám duša. S Jakubkom som prišla na detské oddelenie na hospitalizáciu z toho dôvodu lebo Kubko nekakal už ôsmy deň. Bol to pondelok, 20.11.2017 a so synčekom ma hospitalizovali v nemocnici Dolny Kubín.

Ešte pred hospitalizáciou som bola s Jakubkom u jeho obvodnej lekárky v Hruštíne, čo bolo dňa 13.11.2017. Uviedla som jej, že malý Kubko nekaká od Nedele (12.11.2017) , taktiež som jej uviedla, že Jakubko je zapečený, na čo ona nám ako tradične dala Duphalac, Sabsimplex a Biogaya, pričom mi povedala že mam prísť ku nej znova, ak malý Jakubko nebude kakať viac ako 6 dní.

Následne po telefonickej konzultácii s gastroenterologičkou v Martine som sa dohodla že dňa 15.11.2017 mám s Jakubkom prísť do Martina, no ale aby som bola pobalená, že ostaneme tam ležať a malému sa zistí, čo mu robí v črievkach zle a spraví sa biopsia, lenže najprv mám prísť do ambulancie, kde sa Jakubkovi sa zoberie krv na rozbor, keďže tento úkon nám obvodná lekárka odmietla spraviť. No čo čert nechcel, prišli sme tam ja, otec Jakubka a Jakubko s kufrom. Sestrička Jakubkovi vzala krv a vyhodila nás so slovami, že máme prísť, keď sa Jakubko vykaká, načo sme jej povedali, že sme inak dohodnutí a nech zavolá pani doktorku – čo ona odmietla a vyhodila nás. Čiže Jakubko na gastre nebol ani vyšetrený, čo ja považujem za chybu. Veľmi sa ma ešte stále dotýka, že sestrička nebola ochotná zavolať doktorku, pretože, keby sa Jakubkovi spravila biopsia, určite by žil…

V ten deň som sa ešte vrátila k obvodnej lekárke, ktorú som oboznámila s tým, čo sa stalo v Martine. Dňa 16.11.2017 som šla okolo detskej ambulancie obvodnej doktorky, a tak som sa tam zastavila bez Jakubka povedať doktorke a poradiť sa, že Kubko stále nekaká … Pani doktorka mi dala SYMBIOLAC sirup, ktorý som podľa pokynov pani doktorky synovi dávala. Dňa 20.11.2017 som prišla za obvodnou s tým , že nech mi dá kartu a lístok, že idem s Jakubkom do nemocnice. Po výmene názorov mi doktorka ten lístok dala a ja som šla.

Na príjem do nemocnice som prišla v čase okolo 10.05 dňa 20.11.2017 po nekonečne dlhom naťahovaní sa s pani doktorkou a počúvaní aká som zlá matka a že ako ubližujem môjmu Jakubkovi, nás nakoniec prijali na oddelenie 0-3, pričom syna hneď zobrali na vstupné odbery a klyzmu. Podotýkam, že Jakubko bol v stave, že pil, chodil, papal, hral sa, usmieval sa rozprával sa so mnou. Po tom, čo mi Kubka doniesli, nechcel sa odomňa ani pohnúť, hovoril “bubo” ( vždy keď mu niekto robil zle volal ho bubo) tak som vedela, že niečo nie je v poriadku. Po chvíli prišla doktorka a vypytovala sa, ako Kubko papá, spí a pije. Keď som jej povedala, že mi vypije aj dva litrové džbány čaju, tretí sa mu robí na noc, tak ma vysmiala a obvinila, že si vymýšľam, že dieťa je dehydratované a že si neviem dať dieťa vysrať a že ona na základe tohto bude volať na mňa sociálku a dieťa mi bude odobraté.

Viete, čo to spravilo so mnou? Plač, zúfalstvo, volala som snáď všetkým rodinným príslušníkom, čo mi povedala. Okolo 16.00 mi Jakubka zobrali na druhú klyzmu. Musím podotknúť, že vždy, keď som chcela ísť s Kubkom na klyzmu, bola som vyhodená odtiaľ, no všimla som si, že jedna sestrička vždy celou váhou na Jakubkovi až ležala. Pre mňa to bolo až neskutočné. Jakubko mi zaspal okolo 17:15. Pani sestrička, ktorá o 18,00 končila službu, mi prišla povedať, že dieťa nemôže spať a že mi to doktorka odkazuje a odišla. Okolo 18.05 prišla tá istá sestrička oblečená v civile a nakričala na mňa, či som jej nerozumela, že dieťa mám „donútiť srať“. Na čo ja som zareagovala tak, že som Jakubka zobudila, posadila na nočník a povedala mu, že nech tisne, vyšla som na chodbu a prvej sestričke som vynadala, kde je doktorka a nech mi príde ukázať, ako mám donútiť “dieťa srať” a keď nevie, čo má snami robiť, nech nás okamžite prevezú do Martina.

Doktorka prišla až okolo 19.00 hod s tým, že už kontaktovala sociálku a mne ako matke bude dieťa odobrané, že to ako sa správam a mala proste blbé reči na čo ja som zareagovala, že sme tu celý deň, ani jedno vyšetrenie, nič nám nespravili, iba šikanujú. A vynadala som jej. Doktorka ma asi po 15 minútach poslala na moju žiadosť na RTG A SONO, kde mi povedali sestričky, že výsledky sú dobré. Dnes už viem, že z výsledku zo sona bola už u Jakubka prítomná Dolichosigma, čiže abnormálne zväčšenie esovitej kľučky hrubého čreva – uzlenie a tieto ženy to ignorovali. Dnes už viem, že s Dolichosigmou sa má ísť urgentne na operáciu.

Po návrate z vyšetrení bol Jakubko vzatý na klystír a potom už pri nás nikto nebol a my sme si ľahli spať.

Dňa 21.11.2017 t.j. Utorok situácia sa stále nemenila. Z Jakubka stolica neodchádzala…

Vstali sme okolo 6.45 hod. a začalo doslova peklo. Hneď, ako prišla sestra k nám, cca okolo pol 8, som ju žiadala, nech mi pošle doktorku. Jakubko zvracal, sestra to utrela. Prosila som ich o prevoz k špecialistom. Jakubko mi odmietal piť, jesť, chodiť, hrať sa. Chcel len ležať. Znova zvracal a ja ako matka som to musela všetko hlásiť. Vybehla som po sestričky. Zvratky boli vodové, a niečo hnedé. Po vizite a mojej neúspešnej prosbe o prevoz Jakubka vzali na ďalší klystír. Doktorka na rannej vizite nám oznámila, že pôjdeme na chirurgiu. Vysvetlila mi prečo a postup. Vlastne ona nás tam posielala, aby pán doktor z Jakubka ručne potiahol tú hrubú stolicu. O 10.15 sme šli na chirurgické vyšetrenie. Doktor bol odmeraný, pýtal sa, čo ako matka Jakubkovi robím, že či som si nevšimla, že dieťa je zapečené. Bol drzý, arogantný, no proste jeho správanie ma zaskočilo, pretože šlo o malé dieťa nie o mňa. Tiež som mu povedala, že Jakubko niekoľkokrát zvracal (záznam v dokumentácii), no pán doktor nás poslal odtiaľ preč so slovami, že on nebude urevané decko vyšetrovať.

Jakubko mi ešte zvracal niekoľkokrát, až zaspal okolo 11.30 a ja som sa šla konečne najesť do nemocničnej jedálne. Jakub vstal okolo 13.30, nechcel nič ani piť ani jesť. Chcel len ležať pri mne, zvracal stále (vždy som to musela hlásiť). Povedali mi, že Jakub musí chodiť a musí to z neho “vypadnúť”. Tak nás nútili chodiť. Plakala som už namiesto neho, pretože nik si nás nevšímal, nevideli, že Kubko slabne a zvracia. Plnili ho ďalej klystírom a nič neodchádzalo.

Kontaktovala som aj nemocnicu v Trstenej aj Martine, kde mi povedali, že buď mám podpísať reverz, alebo nech nás prevezú.

Prosila som doktorku, že čo to s nami robia, nech nás prevezú do Martina, alebo nech aspoň zavolá. Odmietla. Ja som si zasa nedovolila podpísať reverz a vziať Jakubka od zdravotníkov.

Asi o 16.30 prišiel ocko, sestričky hundrali, nechceli ho pustiť na oddelenie, no začal vrčať, že chce vidieť, v akom je stave Jakubko. Bol pohoršený a nahnevaný. Okamžite žiadal, aby zavolali doktorku, na čo sa Kubko opäť povracal a ja som vybehla po sestry na chodbu s plačom. Prišla sestrička, utrela to a vrátila sa s teplomerom a špárala Kubkovi v konečníku a lamentovala, že je zapečený. Doniesla nahriatu plienku a priložila mu ju na bruško. Jakubko opäť zvracal, znova sme ju volali a už zvýšeným hlasom sme jej povedali, nech volá doktorku. Vrátila sa s tým, že doktorka povedala dať znova klyzmu a infúziu.

Podaním infúzie, si myslím, že došlo k zriedeniu krvi. Ocko odišiel domov.

Jakubko bol nepokojný, mal bolesti, znova zvracal, ale už len čosi hnedé. Sestričky to len utreli. Situácia začala byť neúnosná, keďže nikoho stav môjho synčeka nezaujímal. Nikto neprejavil ochotu pomôcť. Následne sa zmenili služby, Jakubka prišli brať na ďalší klystír. Načo ja už z nervami v koncoch som vybehla na sestričku, že nie, nedám ho na klystír. Sestrička bola natoľko drzá, že mi Jakubka brala nasilu z rúk, aj keď som jasne odmietla ich „bežné postupy”.  Keď prišla doktorka na vizitu, Jakubka vyšetrila pohmatom bruško. Ja som jej už arogantne zdôraznila, že sa jeho stav zhoršuje, že na nás kašlú a nikoho nezaujímame a že nech okamžite volá o prevoz do Martina. Doktorka to odmietla.

Kým sme sa rozprávali, Jakubko zvracal hnedé… Doktorka to okomentovala, že to preto, lebo mu postláčala bruško. Lekárka odišla a následne Jakubko vracal znova. Hneď som už s krikom vybehla po sestru, vzala Kubka z postieľky, umožnila som jej ju prezliecť a synčekovi som povedala, že bude spať pri mne, na čo sestra povedala, že či nevidím, že vracia a že ona nebude prezliekať dve postele. Volala s som mame aj manželovi s plačom. Jakubko stále zvracal. Zakaždým som volala sestričku, pretože som to musela vždy hlásiť.

Dnes už viem, že to hnedé bola stolica!!! Celý utorok zvracal stolicu, mám o tom aj záznam v zdravotnej dokumentácii a oblečenia doma. Oni to nijak neriešili. Utreli to, ako keď vodu rozlejete… 

O 2-3 ráno Jakubko zvracal veľkým prúdom niečo hnedé. Vybehla som na chodbu, kde nik nebol, kričala som, no nik neprišiel. Totiž nik z personálu nebol prítomný na oddelení. Ešte pani z druhej izby mi Jakubka prizerala, kým som ja ich hľadala po oddelení. Pred 5. ráno sa ukázala sestra, prišla merať teplo.u Ja som na ňu vybehla, kde dopekla bola, že Jakubko veľa vracia a že som ju hľadala – zľakla sa a konečne volala doktorku. Poslali nás na RTG vyšetrenie, kde sa ukázalo, že črievka už nepracovali. Riešili prevoz do UN Martin. To bolo okolo 6. ráno už aj za prítomnosti mojich rodinných príslušníkov. Na papiere, tzv. prepúštaciu správu, sme aj s RLP čakali hodinu, kým urodzená sa uráči vypísať papiere. Keď prišla doktorka a sestra k nám, tak bez kúska empatie, akoby sa nič nerobilo, nám povedali „to sa stáva”. Do nemocnice v Martine nás priviezli až pred ôsmou ráno. Tam nás prijali no CD z RTG bolo prázdne, nič na ňom nebolo napálené, tak sme bežali na RTG tam.

Jakubkovi navrhli chytro spraviť klystír, čakali sme na klystír hodinu. Keď prišla sestrička, povedala som jej, že Jakubko blúzni. Ona odvrkla, že to sú bolesti. Vysvetlila mi, aký sa mu urobí klystír, postup, na čo som jej udivene povedala, že takýto klystír Kubkovi v DK nerobili. Ona mi na to povedala, že klystír, aký robili v Dolnom Kubíne, sa nesmie robiť deťom do 3 rokov. A tak nás oboch za mojej asistencie zobrala na WC, kde už mala všetko nachystané, no keď začala, Jakubko mi zomrel v rukách. Hneď som s ním vybehla na chodbu kričiac o pomoc aj so sestričkou. Kubka mi vzali, oživovali ho, naskočilo srdiečko, no na oddelení ARO zomrel. Primár s nami všetkými hovoril, Jakubko mal zkyselinovatelú krv a ako vracal nadýchol sa pravdepodobne zvratiek a že ten klystír mu zatopil pľúcka. Tiež nám aj povedal že dospelý človek neprežije 6 klystírov nie to ešte malé dieťa, keď nič neodchádza.

Podľa vás to bolo morálne zlyhanie – netrpezlivosť, nechuť pracovať s detským pacientom, alebo len profesionálne zlyhanie?

Predovšetkým je to morálne zlyhanie!!!! Moje domnienky sú také, že skôr išlo o neochotu, robili zo mňa zlú matku, hysterickú, vyvyšovali sa nado mnou, ako keby boli niečo viac. Šikanovali ma psychicky! Viete, je jedno, akú má človek náladu, nemá si to čo vyvršovať na pacientoch. Pre ich neodbornosť, lenivosť a neochotu náš synček leží v hrobe. Pritom na zápchu sa v tejto dobe neumiera. Viete, je rozdiel, keď sa človek-zdravotník snaží pomôcť, rieši veci, posiela na vyšetrenia, snaží sa vylúčiť to najhoršie a je rozdiel, keď proste kašlú na všetko a povedia si veď a čo, už tu Jakubko bol, vyskúšame čo jeho telíčko zvládne. Dovolím si to prirovnať k Mengeleho pokusom! Prístup dobrého doktora som zažila až v Martine, kde pán primár robil všetko pre to, aby Jakubko žil, bojoval, za čo mu patrí veľká vďaka. V Dolnom Kubíne v nemocnici pritom mali jasne stanovenú diagnózu Dolichosigma, ktorá sa rieši len operačne – to však oni vedeli a vedome to zvrhli zo stola, čiže tu nemôžem hovoriť o snahe, keď primárka nebola schopná skontrolovať stav Jakubka 1,5 dňa a miesto toho dali Jakubkovi 6x klystír za 1,5 dňa a von z neho nešiel ani klystír samotný, ani stolica…

S odstupom času človek veľa vecí vníma inak… Ako to dnes hodnotíte vy?

Hodnotím to stále rovnako, nič sa nezmenilo, ba dokonca nemocnica podáva na mňa trestné oznámenia. Jakubko bol chránená osoba, Sú ešte viac arogantní egoistickí ako boli, s hrdosťou hovoria, že sa im snívam, pritom by sa mali hanbiť. Ani štipka súcitu ani vyjadrenie ľútosti, nič! A takíto ľudia sedia v prvej lavici v kostole a spínajú ruky k Pánu Bohu. Je viac než jasné, že keby Jakubkovi poskytli aspoň základnú starostlivosť, žil by. Jakubko mal jasné príznaky ileusu. No oni buď to nevedeli, alebo to nechceli vidieť. Samozrejme, že sa vyjadrujú, že poskytli Jakubkovi „vo vysokom odbornom štandarde starostlivosť” no musím konštatovať, že oni odborníkov nemajú a ak toto chcú nazvat starostlivosť, tak prosím nech si dajú takú liečbu ako nastavili Jakubkovi.

Šli by ste za podobných okolností za lekárom na pohotovosť aj dnes? Riešili by ste prípad vášho zosnulého synčeka dnes inak?

Samozrejme, že by som išla, Jakubkovo zdravie bolo na 1. mieste. Robila som všetko pre to, aby bol prevezený aspoň k detskému gastroenterológovi alebo dets. chirurgovi, čo mi z ich strany za 1,5 dňa nebolo umožnené. No po tejto skúsenosti by som to riešila inak. Vyhľadala by som nejakého iného doktora, najlepšie v zahraničí.

Máte ešte vôbec dôveru voči lekárom?

Myslím, že na túto otázku viete všetci odpoveď.Neverím sestrám, neverím nikomu, kto má titul MUDr. Resp. v mojich “končinách” nikomu neverím v tomto obore. A však naivne verím, že niekde existujú lekári a sestričky, ktorí si svoju prácu robia svedomite a zachraňujú životy. Žiaľ, pre niektorých zdravotníkov je to len biznis.

Veríte, že sa veci zlepšia po stretnutí s ministerkou zdravotníctva?

Uvidíme ako sa veci budú hýbať, no verím, že sa zmenia – zlepšia, Prajeme si, aby bol Jakubko mementom. Jakubkova smrť bola zbytočná a takí ľudia, nemajú čo robiť v zdravotníctve. Bojujeme za všetky deti a ľudí Slovenska, viem že Jakubka nám to už nevráti, no môže to zachrániť omnoho viac detičiek a ľudí.