Zneuctili a pošpinili všetko, čo sa dalo…

Paríž 27. júla 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-Aurelien Morissard, Telegram)

V živote môžete nasledovať buď cestu čistoty, alebo cestu temna. Francúzsky organizátor Olympijských hier si vybral druhú možnosť: Zneuctili a pošpinili všetko, čo sa dalo…

Dekadencia v priamom prenose. Manifest nevkusu u vás v obývačke. Perverzita na športových kanáloch. Takými a podobnými komentármi sa ľudia vyjadrujú k škandálnemu piatkovému prenosu otváracieho ceremoniálu Olympiády. Pritom všetko začínalo tak nevinne…

Vlastne nie – zdanie klame. To, že sme mali možnosť sledovať rozprávku so športujúcimi „mimoňmi“, či delegácie s národných rovnošatách plaviť sa po Seine, je jedna vec. Doposiaľ by sme sa zhodli, že nie je problém. Avšak pozor, ušla by nám taká „drobnosť“, že nositeľom olympijskej fakle bol americký rapper Snoop Dogg. Tí, ktorí ste doma v popkultúre, už viete, o čo ide…

Dotyčný pán je totiž „preslávený“ nadužívaním „veselej trávičky“.

Presne tak, sám sa štylizuje – po celú svoju kariéru – do polohy pohodového „huliča“. Marihuana mu ešte aj z botasiek trčí, povedal by básnik. Uznajte: Priznal sa, že fajčil marišku ešte aj na toaletách v Bielom dome. Inokedy sa preriekol, že denne si dopraje až 80 (!) fajčiarskych prestávok!

Ale aby toho nebolo dosť, má dokonca vlastnú konopnú spoločnosť…

Buďme však féroví: Vlani sa rapper vyjadril, že s fajčením končí. Vraj, po konzultácii s rodinou. To je veľmi chvályhodné. Hriešnici majú nárok na nápravu. Otázka však ostáva rovnaká: Má človek s takouto minulosťou morálny kredit niesť olympijskú fakľu?

Teda symbol športu, ktorý vyžaduje tvrdú disciplínu a striktne nastavenú životosprávu? Akým vzorom ide pre budúce generácie?

Tento – zdanlivo bezvýznamný – aspekt otváracieho ceremoniálu kritizoval málokto. Asi sa to „nepatrí“ v dobrej spoločnosti. Dobrej, teda liberálnej. Lebo presne také sú aj tieto hry a ich organizátori.

Lenže Francúzi nám špinavú bielizeň vyvešali priamo popod nosy. To keď v programe prišiel strih na poburujúci vizuálny odkaz na Poslednú večeru, teda jeden z dominantných motívov kresťanstva.

Podivne štylizované, brutálne pomaľované kvír či trans osoby tu zastupovali miesta Ježišových apoštolov. Sám Kristus bol nahradený sporo odetou, korpulentnou dámou. A na popredí si užíval bradatý „modrý muž“, stelesnenie gréckeho Boha vína a „párty“, Dionýza. Pohanstvo na všetkých frontoch!

Kto to nevidel, ten by neuveril. Takúto brutálnu herézu, urážku všetkého, čo je sväté miliardám veriacim po celom svete, by si nikto rozumný, zdvorilý a slušný nedovolil.

Tu ale hovoríme opäť o Francúzoch – krajine, ktorá v minulosti nehanebne vykorisťovala cudzie krajiny, ešte v 60. rokoch minulého storočia mučila a vraždila obyvateľov Alžírska, a donedávna mala prezidenta s manželkou, ktorá by mohla byť jeho matkou…

Dá sa tu ešte vôbec niečomu čudovať?

Autori tejto „myšlienky“ vraj chceli priniesť divákom „vzrušujúci“ príbeh, rodovo vyrovnaný a „inkluzívny“. Áno, dá sa povedať, že touto svojou „ušľachtilou“ snahou nás potopili do močarísk tých najspodnejších ľudských pudov a vášní…

Urážka: Na otváracom ceremoniáli OH transrodové osoby parodovali dielo "Posledná večera"

Vlastne nás na ten krátky okamih preniesli do poklesnutého prostredia, akým sú známe drag kluby alebo gay bary.

Tým sa oblúkom vraciame k úvodnej myšlienke: Človek, národ, štát, môže ísť dvoma cestami – cestou svetla alebo temnoty. Niekedy máme, pravda, v našich skutkoch a slovách zmätok, niekedy veci nie sú čiernobiele…

Avšak to, čo si dovolili Francúzi, keď do ceremónie zaradili pudový, gýčový, všetko znehodnocujúci výplach, je bezprecedentné a zjavné smerovanie do Pekla.

Priatelia, toto nemalo s kultúrou nič spoločné. Toto bola ukážka diabolskej aktivity par excellence. Pretože negovali hodnoty ako striedmosť, miernosť, cudnosť, či úcta k vierovyznaniu. Vlastne to bol priamy útok na kresťanstvo (ale aj islam, keďže Ježiša považujú moslimovia za jedného z najvýznamnejších Božích prorokov – vlastne sa čudujem, že delegácie Iraku, Iránu či Palestíny sa neozvali s protestom).

Preto sa zas a znova musíme pýtať: Je kolektívny Západ na čele s krajinami typu Francúzska takou spoločnosťou, do akej chceme v budúcnosti patriť?