„Ženy i muži majú svoj názor na potrat po znásilnení. Mnohí hovoria o niečom, čo sami nezažili a hovoria namiesto mňa. Ale pravda je, že nevedia, pretože oni neprešli traumou, ktorú som ja zažila. A preto je čas, aby som prehovorila o svojom znásilnení a nenechala druhých, aby hovorili za mňa,“ začína svoje svedectvo Serena.

Serena na potratovej klinike 

Serena vyrástla v nefunkčnej rodine s rodičmi a sestrou. Často sa sťahovali a Serena si spomína, ako rodičia mnohokrát nemohli zaplatiť účty, a tak sa zbalili a odišli, niekedy aj uprostred noci iba s oblečením, ktoré mali na sebe.

Keď mala 11 rokov, jej rodina sa presťahovala blízko k príbuznému, ktorému často opatrovala deti. Manžel v dome však začal Serenu sexuálne zneužívať, a ako 13 ročná zistila, že otehotnela.

„Dokonca som ani nepoznala slovo potrat. Iba si spomínam, že lekár, ku ktorému ma rodičia priviedli spomenul toto slovo a moja mama povedala: ´Áno, chceme potrat.´ Nerozumela som, ako mám v tomto veku opísať svoje telo, a tak som nechala mamu, aby za mňa odpovedala na všetky otázky. Keď vyrastáte v nefunkčnej rodine, niekedy, to najlepšie, čo môžete urobiť je byť ticho.“

Naplánovali potrat a Serena si spomína, že v potratovej spoločnosti informovali jej mamu, aby bola pripravená, že ju budú kresťania obťažovať, keď bude prichádzať na kliniku. „V našom dome už aj dovtedy bolo dosť veľa napätia. Ale spomínam si, že som bola úplne vydesená z toho, že na nás ľudia pred klinikou začnú vykrikovať.“

Keď sme prišli na kliniku Planned Parenthood, nikto pred ňou nestál. „Moja matka si vydýchla, že tam vonku neboli žiadni „ľudia z kostola,“ hovorí Serena a ďalej opisuje priebeh udalostí v tento osudný deň.

„Vošli sme na kliniku, a mňa zavolali do miestnosti samú. Pamätám si ženu, ktorá mi hovorí o zhluku buniek a opisuje potrat. Opýtala sa ma, či rozumiem a ja som prikývla, že áno, avšak ani som netušila, čo sa so mnou deje. Priviedla ma do inej miestnosti, kde som si ľahla. Prišiel lekár, usmial sa a povedal: ´Toto nebude trvať dlho.´ Pamätám si, že to bola tá najstrašnejšia bolesť, akú som kedy zažila a začala som kričať. Lekár ma okríkol, aby som bola ticho. Prišla sestrička a držala ma za ruku, ale nič nepomáhalo utíšiť túto strašnú bolesť.

Potom ma presunuli na izbu k inej žene, a ja som si sadla na stoličku, potom som sa postavila a pamätám si, ako zo mňa vytryskol prúd krvi. Prišiel môj otec a vzal ma do auta. Po tomto dni sa o mojom potrate viac nehovorilo.“

Trauma a vyslobodenie 

Neskôr, keď mala Serena 16 rokov zistila, že je s priateľom opäť tehotná. „Môj priateľ pochádzal z kresťanskej rodiny a vedel, že sex mimo manželstva nie je správny, avšak, keď čelil tejto situácii, opýtal sa ma, či som uvažovala o potrate.“ Serena si pamätala svoju silnú reakciu na toto bolestivé slovo a povedala mu: ´V žiadnom prípade.´ Potom mu opísala celý tragický príbeh z obdobia, keď mala 13 rokov.“

S priateľom sa potom dohodli, že na potrat nepôjde a ich rodiny a cirkevné spoločenstvo ich podporilo. „Naše kresťanské spoločenstvo nás zahrnulo toľkou láskou a podporou, že som nakoniec porodila dcérku a vzali sme sa. Nevedeli sme, ako byť rodičmi, ale Cirkev nám pomohla. Boli sme zlomení, ale Cirkev nás podporila,“ hovorí Serena. „Práve tí ľudia, o ktorých v potratovej klinike tvrdili, že nás budú obťažovať, boli ľudia, ktorí nás milovali a starali sa o nás v čase núdze!“

Serena a jej manžel boli požehnaní ďalším synom o dva roky neskôr, v 23. rokoch si kúpili svoj prvý dom a žili šťastne ako štvorčlenná rodina. Avšak, určitá traumatizujúca udalosť týkajúca sa jej detí vyvolala niečo v Sereninom vnútri. Začala emocionálne upadať. „Uvedomila som si, že som sa nevysporiadala so znásilnením a s potratom, a to ma viedlo k deštrukcii,“ priznáva. „Odsťahovala som sa z domu, nechala som manžela aj s dvoma deťmi a začala som drogovať a piť alkohol, aby som otupila svoju bolesť. Môj manžel tu bol vždy pre mňa, ale ja som ho odtláčala preč. Išla som plnou rýchlosťou do pekla!“

Po ťažkom pití v jednu noc sa Serena dostala do bodu zlomu. „Ľudia už boli unavení z toho, že som chcela pomoc, avšak potom som nič nedodržiavala. Spálila som všetky mosty,“ priznáva. „Volala som k Bohu vo svojom aute vo svojej úbohosti a v opitom stave, a stretla som Ho tam,“ svedčí. „Cítila som, že mi Boh hovorí, aby som šla domov. Z božej milosti som prišla domov bezpečne, manžel mi otvoril dvere a potom pre mňa otvoril náruč!“

To bol posledný deň, kedy siahla Serena na drogy a alkohol. Podstúpila poradenstvo a začala pociťovať úplné uzdravenie kvôli všetkým traumám v jej živote. Jeden deň, keď čítala Sv. Písmo, otvorila Knihu nárekov 3:55-58 „Vzýval som, Pane, tvoje meno z priepastnej jamy. Počul si môj hlas: „Neskrývaj si ucho, keď si uľahčujem výkrikom.“ Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: „Neboj sa!“ Viedol si, Pane, spory mojej duše, vykúpil si môj život.“

„Boh ma úplne oslobodil,“ raduje sa Serena! „Zmenil ma už navždy!“

Život má zmysel 

Keď sa teraz pozrie späť na zneužitie a traumu, ktoré zažila, Serena má úplne iný pohľad než tí, ktorí vyžadujú výnimky pre potrat v prípade znásilnenia. „Neprejde deň, kedy by som nepomyslela na svoje potratené dieťa. Otázka ´Čo ak?´ mi stále prichádza na rozum. „Viem, že Boh mal pre toto dieťa plán. A nezáleží na tom, ako sa to dieťa počalo. Tento život mal určitý účel.“

Serena vie o náročnej situácii súvisiacej so znásilnením a potratom. Ako privediete na svet dieťa počaté pri takomto tragickom čine je otázka naplnená neistotou a pochybnosťami, ale Serena chce použiť svoj životný príbeh ako úprimnú odpoveď na túto otázku.

„Myslím si, že je jednoduché pre ľudí zhodnotiť, že znásilnenie je tá najhoršia vec, ktorá sa mi mohla stať. Ale oni netušia, čo som prežívala za tými zavretými dverami potratovej kliniky. Môj potrat bol traumatizujúci. Klamali mi, nestarali sa o mňa a neposkytli mi starostlivosť, keď som mala 13 rokov. Potrat nenapravil problém; iba pridal viac traumy do môjho života.“

Keď ju konfrontovali s otázkou, či by znásilnenie malo byť výnimkou na dosiahnutie potratu, Serena rázne odpovedá: „Nie, absolútne nie! Nič to nevyrieši. Iba to pridá viac bolestí, klamstvá, viny a hanby. Potrat drží ženu ako v okovách!“

Teraz žije Serena plnohodnotný život oslobodený od minulosti a vie, že nastal čas, aby hovorila o svojom uzdravení. „Boh je taký dobrý!“ svedčí. Ona a jej manžel sú spolu už 25 rokov. Navštevuje ženy vo väzení, a aj tie na uliciach. Zdieľa svoj príbeh a evanjelium Ježiša Krista, ktoré jej prinieslo uzdravenie a oslobodenie.

„Nechcela som sa podeliť o túto časť svojho života,“ priznáva. „Myslela som si, že sa ľudia na mňa budú pozerať pohŕdavo, ale to je klamstvo! Ľudia potrebujú hovoriť o potrate a znásilnení. Cirkev o tom potrebuje rozprávať. Niektoré ženy nie sú pripravené zveriť sa so svojimi dávnejšími potratmi, ale, ak sú pripravené, Cirkev potrebuje kráčať s nimi, milovať ich a nasmerovať ich na kríž, kde nájdu uzdravenie. Učeníctvo nie je jednoduché a niekedy je aj chaotické, ale som taká šťastná, že som v Cirkvi stretla ľudí, ktorí ma nasmerovali k Božiemu slovu.“

Ak by mala Serena odovzdať jeden odkaz ženám, ktoré sa doteraz nevyrovnali s bolesťou z potratu, bol by to tento: „Existuje uzdravenie.“ „Všetci si musíme prejsť uzdravujúcim procesom z potratov, ktoré sme podstúpili a nezáleží to od okolností. Ak máte pocit, že vy nie, budete kráčať v sebaklame, bolesti a v putách, ktoré s tým prichádzajú. Ale rovnaký Boh, ktorí poslal svojich ľudí, aby ukazovali Jeho lásku voči mne je ten istý Boh, ktorý vie uzdraviť aj váš život. Chcela by som zdieľať svoje svedectvo, pretože je to práve Boh, ktorý prináša cez môj príbeh svetlo!“

(Na Slovensku sa venuje uzdraveniu po potrate projekt Ráchelina Vinica – pozn.prekl.)

Preklad Viktória Dandárová