Zmierenie spoločnosti po atentáte naráža na prekážky. Kto nastolenú výzvu pochopil a kto nie?

Bratislava 30. mája 2024 (HSP/Foto:screenshot)

Atentát na premiéra Roberta Fica nastolil požiadavku na zmierenie do krvi rozpoltenej slovenskej spoločnosti. Polarizácia siaha až do jednotlivých rodín. Ako požiadavku na zmierenie reflektovali politici, médiá, občianska spoločnosť, či kultúrna obec?   

Výzvy na zmierenie

So spoločnou výzvou na zmierenie prišli na druhý deň prezidenti, odchádzajúci Zuzana Čaputová a novozvolený Peter Pellegrini. Pozvali politikov všetkých parlamentných strán k okrúhlemu stolu. Iniciatíva skončila neúspechom.

Zuzana Čaputová nie je dôveryhodnou osobou vo veci potrebného zmierenia. Od parlamentných volieb 2023 nedokázala zvolať stretnutie najvyšších ústavných činiteľov. Nevytvárala za celé svoje funkčné obdobie priestor na zmierňovanie napätia v spoločnosti. Naopak stranením jednej časti politického spektra prispievala k prehlbovaniu polarizácie. Aj Zuzana Čaputová stojí na strane tých, čo majú vládnu koalíciu v škatuľke hybridná hrozba, ohrozenie právneho štátu, demokracie, slobody slova, jednoducho ZLO. Bez jej vlastnej sebareflexie, nemôže byť Zuzana Čaputová dôveryhodnou vo veci potrebného zmierenia. Ani z jej úst doposiaľ nezaznelo obyčajné, ľudské „Prepáčte“.

Účelom okrúhleho stola malo byť pokúsiť sa dospieť k dohode o základných pravidlách slušného politického správania a vyzvať voličov na zdržanlivosť a upokojenie sa po atentáte na premiéra Roberta Fica. Ale bez toho, aby sa tie pravidlá pripravili, zasadnúť k okrúhlemu stolu nemalo zmysel. Navyše slovami Petra Pellegriniho „nie všetky parlamentné strany pochopili situáciu“.

Rovnako v ten istý deň prišli s vyhlásením, v ktorom odsúdili útok na premiéra Roberta Fica šéfredaktori slovenských mainstreamových médií. Vo vyhlásení nezaznelo slovko sebareflexie. A tak vyznela naprázdno.

Bez sebareflexie to nepôjde

Dramaticky inak sa postavil k situácii a zodpovednosti všetkých aktérov na polarizácii spoločnosti kňaz, pedagóg, novinár Karol Lovaš. Na jednej strane vyzval všetkých „Začnite hamovať!“. Zároveň sa verejne za novinárov ospravedlnil za útoky ad-personam premiérovi, ale aj ministerke kultúry Martine Šimkovičovej. Ukázal cestu, ako by k obrusovaniu hrán mohlo postupne dochádzať. Písali sme o tom aj (tu).

Jeho výzvou sa inšpirovali politici, ktorí v parlamente jednomyseľne prijali uznesenie, v ktorom jednak odsúdili útok na premiéra, zároveň vyzvali k nešíreniu nenávisti. Kľúčovou sa stala výzva všetkým politickým subjektom, mimovládnemu sektoru, médiám, ústavným činiteľom a verejne činným osobám na rešpektovanie volebných výsledkov a nešírenie nenávisti voči legitímnej demokratickej vláde. A apel na nich, aby zmierňovali napätie v spoločnosti a prestali s nenávistnou rétorikou.

Zo strán politikov pribúdajú aj slová pokánia. Z mnohých úst zaznieva obyčajné ľudské „prepáčte“. Ak niekto nepochopil, čo sa od neho v tejto chvíli očakáva, sú mainstreamové médiá. Idú si ďalej svoju nenávistnú rétoriku, pokračujú v šírení dezinformácií o politikoch tejto vlády. Dokonca bezprostredne po atentáte ocenili novinárskou cenou Nadácie Otvorenej spoločnosti Martina M. Šimečku, ktorý ešte 14. mája prirovnával voličov koalície k voličom Adolfa Hitlera, čím pohár nenávisti naplnil až po samotný okraj..

Naopak železnú trpezlivosť prejavil zastupujúci premiéra Róbert Kaliňák. Odmietol momentálne regulovať médiá z pozície vládnej moci, keď vyzval šéfredaktorov mainstreamových médií, aby si sami sadli za stôl a dohodli sa na samoregulačnom rámci, ktorý umožní v demokracii potrebnú vecnú kritiku vládnej moci  a zároveň obmedzí nenávisť. Novinári potrebujú pravidlá, ktoré ich vrátia od politického aktivizmu k profesionálnemu žurnalizmu.

Róbert Kaliňák dostal na svoju výzvu hneď dve odpovede. Prvú sám Kaliňák nazval svetovým rekordom v nepochopení. Keď svoje pôsobenie v Markíze pochoval v živom vysielaní relácie Na Telo moderátor Michal Kovačič. Moderátor si pomýlil úlohu moderátora s progresívnym aktivizmom, keď pateticky spojil záchranu jeho relácie s bojom za slobodu slova, za boj za záchranu demokracie a boj s Orbanizáciou médií na Slovensku, z čoho obvinil súčasnú vládu.

Druhým, ktorý nepochopil hodenú rukavicu je Matúš Kostolný. Ten pre zmenu ponúkol Kaliňákovi 10 krokov na skvalitnenie slovenskej žurnalistiky. Z toho 8 začína tým, čo musia urobiť politici. Žiadnu zodpovednosť novinárov za neudržateľný stav, do ktorého sa spoločnosť dostala vo svojej odpovedi Róbertovi Kaliňákovi neuviedol. Od novinárov očakáva, že sa budú držať zásad novinárskej etiky a že budú v každom príbehu oslovovať všetky strany. Viac sme o tomto nepochopení písali (tu).

Róbert Kaliňák sa skutočne obliekol do odolného brnenia trpezlivosti a ponúkol nechápavej novinárskej obci namiesto vládnej regulácie médií nimi navrhnutú samoreguláciu ešte raz. Sám som zvedavý ako dlho mu tento zhovievavý postoj k pýchou posadnutým šéfredaktorom mainstreamových médií vydrží.

Ani v koalícii nechápu výzvu na zmier rovnako

Celkom odlišný prístup zvolil líder pravicovej Slovenskej národnej strany, Andrej Danko. Zámerne zdôrazňujem, že SNS je pravicovou stranou, lebo ich základnou hodnotou je sloboda. SNS prišla nie s výzvou, ale rovno so zákonnou iniciatívou. Ohlásila prípravu 2 zákonov, o ktorých sa nedá povedať, že by boli v prospech občana, že by zmierňovali napätie v spoločnosti.

Prvým SNS navrhuje spoplatnenie prístupu k informáciám podľa infozákona, čim slobodný prístup k informáciám pre občana obmedzí. Už dnes je náročné prekonať neochotu úradníkov, štátnych zamestnancov platených z našich daní poskytnúť občanovi relevantné informácie. Buď príde výhovorka, že oni danou informáciou nedisponujú a odkážu na iný úrad, alebo je odpoveď na otázku vyhýbavá a dopytujúci sa musí pýtať na niekoľkokrát, aby požadovanú informáciu od dopytovaného úradu dostal v požadovanej kvalite. Spoplatnenie má odradiť občana od kladenia otravných otázok.

Druhý má obmedziť voľnosť diskusie pod článkami v médiách tým, že táto prestane byť anonymná. Verejnosti sa tento zákonný počin predáva ako potrebný boj s nenávistnými prejavmi, nakoľko atentát na Róberta Fica bol poháňaný nenávisťou páchateľa k tomu, čo Róbert Fico a jeho legitímna vláda robí.

Faktom je, že sloboda bez zodpovednosti, nie je slobodou, ale voľnosťou. Ak bude umožnená diskusia len niekomu s menom, koho minimálne redakcia média dokáže jednoznačne identifikovať, diskusia môže byť kultivovanejšia.

Avšak tento „bohumilý“ počin SNS nesie riziko, nakoľko politici požadujú zodpovedné správanie od občana, ale sami zodpovední nie sú. Kto zabezpečí diskutujúcemu, že v prípade, ak sa slobodne vyjadrí kriticky pod nejakým článkom, hoc kultivovane, na adresu nejakého politika, úradníka, slobodu aj po jeho prejave? Dnes sa obmedzenie kritiky môže vládnej garnitúre hodiť a hlavne SNS, ktorá je predmetom kritiky v médiách už len preto, že umožnila 4. vládu Róberta Fica.

Ale kritiku si zaslúži spackaný zákon o zahraničných agentoch, ako aj zavádzanie občanov s kandidátkou do eurovolieb. Napriek pozitívam z činnosti ministerky kultúry, či odmietnutie pandemickej zmluvy s WHO, hnev ich voličov rastie. Navyše, akoby si neuvedomovali, že vláda tejto garnitúry skôr, či neskôr skončí. A bič, ktorý teraz upletú, bude plieskať aj po chrbtoch ich ako aj ich voličov A dnešná opozícia, ktorá by rada za „nehodný“ názor napr. na počet pohlaví posiela ľudí do väzenia, toto obmedzenie slobody slova rada využije aj proti autorom predkladaného návrhu.

Po zbabranom návrhu zákona o zahraničných agentoch to vyzerá na ďalšie Fo-Pa zo strany národniarov. V tomto smere oceňujem prístup Róberta Kaliňáka, ktorý pri dlhodobých opatreniach s dopadom na slobodu slova vyzýva k opatrnosti a zvažovaniu každého kroku.

Moderované diskusie pod článkami v médiách polarizáciu prehlbujú    

Už dnes diskusie, ktoré vedú medzi sebou len predplatitelia nejakého média, teda ľudia s podobným názorovým videním, prináša dobre známy fenomén názorových bublín zo sociálnych sietí aj do prostredia mainstreamových médií. V diskusiách pod článkami mainstreamových médií s takto moderovanou diskusiou zaznievajú argumenty, ktoré sú na podporu toho, čo sa píše v samotnom článku. Názorový oponent sa do diskusie nezapojí. Však kto si bude platiť médium, s ktorým názorovo nesúznie? A preto sa v diskusii neobjavia  argumenty protistrany. Tento prístup kopíruje situáciu, ktorá sa odohráva na sociálnych sieťach, ktoré sú priam navrhované tak, aby sa názorové bubliny vytvárali. O tom, ako rozdelenie používateľov sociálnych sietí do názorových bubliny zvyšuje nenávisť v spoločnosti, svedčí napr. dokument „Sociálna dilema“.

Lekciu z toho, čo znamená vystrčiť hlavu zo svojej názorovej bubliny zažila Veronika Cifrová Ostrihoňová. Kým diskutovala svoje názory na fungovanie Slovenska v EÚ medzi svojimi, napr. v reláciách Silná zostava na RTVS, alebo so svojimi priaznivcami na predvolebných mítingoch „európskeho Slovenska“, tak bola na koni. Lebo v diskusiách v jej názorovej bubline sa môže len utvrdzovať vo svojich „pravdách“. Akú facku ale utŕžila, keď sa dostala do spoločnej diskusie eurokandidátov na TA3, ktorej sa zúčastnili spolu s ňou Erik Kaliňák, Branislav Ondruš a Jana Bitó Cigániková. Zistila, že ani eurokandidát za SAS nezdieľa jej pomýlený názor na právo veta. Prezentovala postoj PS, že treba diskutovať o tom, či nejaký členský štát môže blokovať pre úniu ako celok dôležité politiky. Svoj postoj podporila argumentom, že veď ako by fungovalo Nemecko, keby jeden spolkový štát vetoval nejaký spoločný návrh, na ktorom sa väčšina zhoduje. Porovnávať postavenie členských štátov EÚ s postavením spolkových štátov Nemecka. Mám si myslieť, že v názorovej bubline PS považujú EÚ za superštát už dnes? Jej argumentačnú bázu rozdrtil Braňo Ondruš aj v otázke momentálnej izolácie Slovenska. A Erik Kaliňak sa mohol len usmievať. Veď divák si urobil názor sám.

Mlčanie hercov a mimovládok            

Samostatnou kapitolou sú mimovládne organizácie, či kultúrna obec. Z ich strany je počuť po atentáte len ohlušujúce ticho. A pritom to boli práve herci, ktorí svojimi prejavmi z tribún protivládnych protestov, ktorých sa zúčastňoval aj atentátnik, hecovali ľudí k nenávisti voči legitímnej vláde. Mimovládky tie sa netaja podporou mobilizačných kampaní a protivládnych protestov. Kde ostalo ich „prepáčte“?

Bez sebareflexie mainstreamových médií, mimovládok, kultúrnej obce k žiadnemu zmierneniu napätia v spoločnosti nedôjde. Oceňujem trpezlivosť Róberta Kaliňáka s médiami hlavného prúdu na jeho zdržanlivosť pri opatreniach zasahujúcich do slobody slova. Vyzývam lídrov SNS, aby si dobre premysleli, čo nimi navrhovaná zákonná regulácia slobody slova a prístupu k informáciám prinesie do budúcna aj im samým ako aj ich voličom. A nakoniec vyzývam kompetentných mediálnych analytikov, aby sa zamysleli nad tým, že moderovanými diskusiami pod článkami len pre predplatiteľov daného média prenášajú svet názorových bublín zo sociálnych sietí aj do mainstreamových médií, čo polarizáciu spoločnosti ešte viac prehlbuje.

Prečítajte si tiež:

• Kostolný z Denníka N chcel vyškoliť Kaliňáka, ibaže…
• Zmier je možný, ale nepôjde to bez návratu novinárov k normálnosti, profesionalite