Zmení atentát slovenskú mediálnu scénu?

Bratislava 17. mája 2024 (HSP/Foto:TASR-Ján Krošlák)

Prešiel deň aj niečo od neúspešného atentátu na predsedu vlády SR, a supy z mainstremových médií už sa zlietajú. Kým krátko po streľbe vyzývali na upokojenie a stíšenie vášní, na druhý deň popoludní už roztáčali svoju agendu odznova…

Šéfredaktor Denníka N Kostolný v rozhovore pre českú mutáciu týchto novín povie, že meno „Blaha“ ani nevyslovuje? Toto je ten prvý krok k zmierneniu? Dištancovať sa od právoplatne zvoleného poslanca národnej rady?

A hneď dodáva na adresu Blahu s Dankom: „Dopustili sa nehorázneho svinstva.“

Má na mysli ich označenie médií ako časť tých, čo sa podieľali na motiváciách atentátnika. Dvojica politikov sa na prvej tlačovke nechala emocionálne uniesť.

„Zachovali sa ako nezodpovední grázli,“ dokončí Kostolný. Hrubosť za hrubosťou.

Ten človek stratil, pri všetkej úcte, mieru. Je úplne jedno, čo hovorí Ľuboš Blaha v hneve. Teraz je na intelektuálnej elite slovenských médií, teda kartografov verejného diskurzu, aby miernili vášne. Aj svoje vlastné. Teraz bol moment, keď mohol pán Kostolný ukázať obrovskú silu charakteru a prekonať nielen svoj tieň, ale vystúpiť na pomyselný morálny piedestál.

Brutálne zlyhal.

Niekto však musí urobiť ten jeden krok späť; krok, kde ustúpi, a neprileje svoju dávku oleja do plameňov.

Na druhej strane Kostolný pochválil prezidentku s Pellegrinim za štátnický prístup, keď spoločne vystúpili pre kamery a pozvali predstaviteľov parlamentných strán na spoločnú debatu.

V poriadku, to je úloha hlavy štátu – vytvárať zmierlivú atmosféru. Avšak prečo sme sa dostali do tohto kritického bodu? Vozík, na ktorom je naložené Slovensko, sa len tak z ničoho nič zrútil do priepasti? Bez príčin?

Podľa Kostolného môžeme vstúpiť až do občianskej vojny, keď budeme počúvať Blahu a Danka. V poriadku, uznávame, aj samy uznali, že na tej tlačovke boli plní emócií.

No neskrývali ich slová aj pravdu?

Veď strelec Juraj C. bol ešte pred niekoľkými rokmi – podľa posledných informácií – pacifista. Človek, ktorý založil vlastnú iniciatívu proti násiliu. Písal dokonca básne…

A potom, o pár rôčkov neskôr, čuduj sa svete, bol vyfotený na opozičných protestoch. Neďaleko človeka s transparentom „KONIEC FICA“. Juraj C. dvíha ruku s prstami vo víťaznom „V“. Nebol len tichý pozorovateľ, ale aktívny účastník. Dokonca spolu s davom opakoval protivládne heslá!

To akože bude niekto tvrdiť, že sa na radikála transformoval samovoľne, ako keď sa z kukly vyliahne mora?

Šimečka už červené škvrny z košele nezmyje.

A nezmyjú ich ani novinári-zväzáci, aktivisti liberálnej demokracie maskovaní za jej strážnych psov.

Darmo používa Kostolný mäkký hlas a rozvážny tón. Darmo pani Tódová líči svoju rolu na mediálnej scéne ako večnú obeť. Veď si spomeňte na video z nákupného strediska, keď táto osoba s grupou kolegov prenasleduje mladú ženu, údajnú priateľku Roberta Fica. Pchajú jej diktafóny až do úst, nedajú pokoj, hoci ide o súkromnú osobu, sú jej v pätách ako lovecké psy…

Oni si, pravda, myslia, že konajú „vo verejnom záujme“.

Vo verejnom záujme by konali, keby prišli pomôcť k nám do mesta s výkopovými prácami.

Vyštudoval som žurnalistiku, ale hanbím sa za týchto ľudí, ktorých nenazvem kolegami. Sú to foxteriéri verejného priestoru. Dychtiví lovci senzácii. Z toho majú zrejme dobrý pocit – z úžasných „odhalení“ a odhalených „prepojení“. Žijú vlastný osobný filmový triler.

A ich božstvom je liberálna demokracia, a v mene božstva je predsa dovolené všetko.

Keby aj údajná Ficova priateľka jazdila na drahom aute, ako sa jej snažili podhodiť, tak čo? To má byť téma dňa? Za týmto sa ženie „elita“ médií? Vari závidia?

Dajte si trochu dokopy svoj hodnotový rebríček, prosím.

Podľa Kostolného však (aj) takto vyzerá „kritická kontrola“ toho, čo vláda robí. Behať za cudzími, obyčajnými ľuďmi a donekonečna ich bombardovať otázkami. Fotiť ich ako vychádzajú z domu alebo šoférujú auto.

Toto je „kritické písanie“?

A ešte: nevyslovovať mená nepohodlných politikov, a tým ich dehumanizovať ako zlo, s ktorým sa nedebatuje?

Môžu si novinári dovoľovať písať všetko, a používať pritom nálepkovanie slovami „zlo“, „mafia“ a tak ďalej?

Veď masa ľudí, ktorá ich číta, preberá tento slovník, naratívy, aj postoje. Pod čerstvým statusom N-ka k incidentu vidím tento komentár: „Aký to musí byť premiér na Slovensku, keď sa k tomuto niekto uchýli….Všetci vieme…“

Je nevkusné, že dovolia, aby ich čitatelia takto aj naďalej démonizovali obeť.

A istý známy, komerčne úspešný spisovateľ napísal v deň atentátu, odkazujúc na hokejové MS, tento status: Dúfam, že naši chlapci budú večer strieľať presnejšie.

Nemenujem ho, aby som nešíril zlosť na túto konkrétnu osobu, ktorá sa nehýbe vo verejnom priestore ako politici či novinári. Ale spomínam to, aby bolo jasné, kam až naša spoločnosť klesla.

A tu hovoríme o zástupcoch slovenskej inteligencie!

Známy český autor, tiež mimoriadne komerčne úspešný, napísal zas toto (odkazujúc na fakt, že strelec písal básne): Trochu poezie prý nikoho nezabije.

Čo to je za ohavné pripomienky? A k tomu dostal stovky lajkov aj od slovenských fanúšikov aj od iných autorov. Niektorých poznám osobne, sú to vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí sa dlhodobo javili ako celkom slušní a normálni.

Odrazu si robia párty na konto ťažko zraneného človeka?

Šéfredaktorka SME, Beáta Balogová, patrí k signatárom vyhlásenia slovenských šéfredaktorov k aktuálnej situácii. V ňom odsúdili atentát na Roberta Fica. V rovnakom dokumente vyzývajú politikov, aby nehľadali vinníkov.

Aké príhodné, snažiť sa zamiesť stopy…

K tej proklamovanej snahe o zmierenie uvediem len nadpis článku redaktora Tkačenka: Ako túto situáciu štát zvládol takpovediac inštitucionálne? Nuž, ako obyčajne. Strašne, hrozne a príšerne.

Štát je hrozný a príšerný, „ako obyčajne“. Veľký frajer vie všetko robiť lepšie, alebo aj nie, tak aspoň ďalej hučí do svojich čitateľov. Presne totiž vie, čo chcú počuť – kritiku štátu a jeho inštitúcií, zhadzovanie akejkoľvek snahy politikov.

Aktuality vytiahli zasa Petra Weissa. Ten sa obul tiež do Danka a Blahu, vraj „hľadali kolektívneho vinníka a vyhrážali sa“.  Toto je to upokojovanie situácie? Weiss ju dokonca prirovnáva k 30. rokom minulého storočia…

Minister vnútra Šutaj-Eštok, ktorý má v celej veci zásadné slovo, sám hovorí, že na nikoho mimo strelca, označovaného ako osamelého vlka, vinu nezvaľuje. To však zároveň neznamená, že by nemohol poukazovať na úlohu, ktorú v radikalizácii strelca zohrala protivládna mediálna propaganda.

N-ko je z toho nervózne, zjavne. Pretože už tasí články tohto typu: „Ministri obrany a vnútra, Robert Kaliňák zo Smeru a Matúš Šutaj Eštok z Hlasu, sa kriticky obrátili aj na zahraničných novinárov. Novinárom z verejnoprávnych médií, britskej BBC a Českej televízie, vyčítali to, ako o atentáte na slovenského premiéra Roberta Fica informovali.“

Mali k tomu dobrý dôvod! Veď novinári z BBC niekedy znejú, akoby doslova preberali články svojich kolegov zo slovenských liberálnych médií! A všetko už je „lebofico“, aj za atentát si môže Fico sám. Možno by mal dokonca byť sám obvinený, že svojim správaním strelca priamo nahuckal. To sú mi veci!

Aktuality si našli aj politológa, ktorý im hrá do kariet. Vraj treba ukončiť politiku „nepriateľských médií“. Nuž dobre – nech sa teda vybrané médiá prestanú správať nepriateľsky k politikom!

Štefan Hríb zas napíše pre .týždeň zbierku faktov k atentátu, kam zaraďuje tvrdenie, že strelec mal blízko k slovenským brancom. Hoci v ten istý deň ministri na tlačovke oznámili, že Juraj C. býval pacifistom, a brancov navštívil kvôli tomu, aby im predniesol báseň a požiadal ich o mier a pokoj, pričom neskôr sa stal fanúšikom prezidentky Čaputovej.

Ďalej som Hríbov text radšej nečítal…

Našťastie ho ani nemám predplatený, takže mi ho neukázalo, či sa v ďalších riadkoch snaží ešte viac odvádzať pozornosť od toho, že strelec bol výrazne proukrajinský, pro-dúhový a pro-opozičný.

Neopomínajme Markízu, ktorá toho času k správe o demonštrácii proti Matovičovej vláde vyložila na obrazovky titulok „Dezoláti v uliciach“. Odvtedy sa za to ospravedlnili, tuším to zahrali na „omyl“ alebo preklep alebo čo. Možno bol na vine mýtický redakčný škriatok v červenej čapici so špicatým koncom.

Lenže škoda na mysliach divákov už bola napáchaná.

A nikto z novinárov si tu dnes nevšimol jeden tragikomický paradox… Progresívne Slovensko vyzvalo vládu na „sto dní pokoja“. To isté PS, ktoré predtým nenechalo vládu pracovať v pokoji ani prvých sto dní! To isté PS, ktorého prívrženci nedokážu zniesť, že prehrali voľby!

To si robia z ľudí zase bláznov?

Ešte „drobnosť“, než sa rozlúčime.

Šimečkov slávny manuál na štátne prevraty obsahuje aj časť, kde sa popisuje význam humoru, grafiky a zosmiešňovania vládnucej garnitúry. U nás to veľmi šikovne pokrýva stránka zvaná ZOMRI.

Môžeme im odkázať len toľko: Dúfajte, že nezomrie. Lebo svojimi hrubo urážlivými memečkami, priebežne púšťanými do slovenského éteru, ste tiež dávali ľuďom jedovaté kvapky nenávisti.

Jasné, každá strana konfliktu musí prejsť sebareflexiou. Nemôžeme sa donekonečna obviňovať zo vzájomného šírenia nenávisti. Nezabúdajme však, akú významnú úlohu v tom majú práve médiá a populárne profily na sociálnych sieťach – politici sú rôzni, prichádzajú a odchádzajú, ale u novinárov, u silných značiek, by sme čakali istý morálny kredit. Veď novinár má byť ten čestný, slušný jednotlivec, ktorý odhaľuje temné stránky systému.

Nečakali by sme, že on sám podľahne volaniu temnoty…

Nuž teda, aké vidíme východiská z dnešného marazmu?

V prvom rade je na čase priznať si, že liberalizmus v jeho dnešnej podobe absolútne zlyháva. Herečka Pavlíková sa síce rozplýva nad slovom „liberty“, že veď „sloboda!“

Lenže opomína, že sloboda jednotlivca končí tam, kde naráža na slobodu druhého jednotlivca.

A žiaľ reálna prax je taká, že tu už pomaly narážame jeden na druhého neustále. To je dôsledok silného individualizmu, ktorý uprednostňuje pred dobrom spoločnosti EGO – hovor si čo TY chceš, rob si, čo TY chceš! Je to TVOJ život!

Úplná reklama na sny…

Lenže náš veľký slovenský sen sa zmenil na nočnú moru.

Preto je prvý krok k zmiereniu dobrovoľne sa vzdať pozície krajného liberalizmu (ktorý ja osobne považujem za extrémistickú ideológiu, ale to by bolo na samostatnú diskusiu). Musíme sa vrátiť k počúvaniu „toho druhého“, teda človeka vedľa nás. Bez ohľadu na jeho ideologickú pozíciu.

Aj toho Blahu si treba pozorne vypočuť – je to vzdelaný človek, to je nespochybniteľné, to vie každý, kto má aspoň magisterský titul z humanitných vied. A čo, že má expresívny prejav? Keď s ním budete slušne debatovať, opätuje vám férový prístup – akurát to ešte v mainstreame nikto nevyskúšal.

A treba si ľudí vypočuť s úctou a rešpektom – hoci aj nie k nim ako konkrétnym osobám, ale s úctou k právu na autonómny názor. To je predsa základ demokracie. Mať názor a rešpektovať to isté právo názorového oponenta. Veď nechajte, aby ľudia, povedzme, slávili sviatok práce bez ponižovania. Prečo im zato musíte nadávať? Dovoľme občanom, aby udržiavali tradície bez toho, aby sa o nich robili posmešné memečká!

A keď Machala najbližšie povie, čo ja viem, že plochá Zem leží na chrbte obrovskej vesmírnej korytnačky, tak najprv pouvažujme, prečo to hovorí, v akom kontexte to hovorí, a k čomu tým smeruje. A nie, že začneme pozývať do podcastov kozmonautov, aby ho zhodili, že „neovláda“ elementárne fakty.

Ešte inak povedané:

Naša tolerancia k inakosti nesmie byť selektívna. Inakosť na Slovensku dostala exkluzívny význam sexuálnej odlišnosti od normy. Lenže inakosť, to je celá škála relevantných identít či prvkov ľudského bytia: Sused maďarskej národnosti predstavuje inakosť. Bratislavský rabín predstavuje inakosť. Starší ľudia, ktorí spomínajú na socialistický režim v dobrom, predstavujú inakosť. Aj farár Marián Kuffa predstavuje, v istom zmysle, inakosť.

Dokážu však liberáli rešpektovať rôznorodé skupiny našich spoluobčanov alebo ich konkrétnych zástupcov? Dokážu ich brať ako partnerov do diskusie? Keď už raz majú v diskusii Blahu alebo Chmelára, nechajú ich rozvinúť myšlienky, alebo ich zastavujú v strede vety?

A čo nás môže motivovať k novému zjednocovaniu a vzájomnému rešpektu?

Nuž, mnohým sa moja odpoveď páčiť nebude.

Existuje totiž jeden jediný univerzálny zjednocovací mechanizmus, ktorý funguje za každých okolností (hoci ľudia dokážu zneužiť všetko…). Je to mechanizmus, ktorý presahuje EGO jednotlivca, aj názory rozličných komunít či ideologických skupín.

Reč je o transcendentnom princípe – o Bohu.

Návrat k viere dokáže ľudí znovu stmeliť. Pretože tam sa jasne upíname k Dobru, absolútnemu, najvyššiemu morálnemu princípu. K takému, aký nemožno spochybniť ani jednou, ani druhou stranou konfliktu.

Tento zlomový okamih slovenských dejín bude preto aj veľkou skúškou všetkých u nás pôsobiacich cirkví. Kňaz, rabín aj imám – všetci majú dosah aj vplyv na svoje komunity. A všetkých spája abrahamovský monoteizmus, ktorý u nás dominuje – všetci sme deti jedného Boha.

Toto je, podľa mojej skromnej a čisto subjektívnej mienky, správna cesta.

Otázkou je, či v dnešnom sekulárnom svete ešte ľudia dokážu prijať spiritualitu a nemenné normy správania dané „zhora“…

Tak či onak:

Pokiaľ sa v dohľadnej dobe nenaučia naše oddelené tábory znovu spolu žiť, môžeme sa obávať ešte temnejších časov, než zažívame dnes.

Bodaj by to tak nebolo.

Pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle.

Prečítajte si tiež:

• NAŽIVO: Deň po atentáte na Roberta Fica. Eštok menoval motívy strelca. Pellegrini: Pred premiérom sú najťažšie a najdôležitejšie hodiny a dni
• Atentát na premiéra: Odborník upozorňuje na chyby
• Bezpečnostný analytik Zábojník pre HS: Po týchto slovách, mali ochrankári ihneď konať. Žiaľ, nebolo to tak…