Zlomené srdce Európy

Berlín 5. október 2023 (HSP/Braveneweurope/Foto:Screenshot Youtube/MrMarxismo)

Chris Bambery sa rozpráva so sociológom Wolfgangom Streeckom, jedným z hlavných kritikov nemeckej zahraničnej politiky, o narastajúcich politických a hospodárskych problémoch krajiny

Chris Bambery je novinár a hlásateľ, autor knihy A People’s History of Scotland (Ľudové dejiny Škótska).

Chris Bambery: Economist označil Nemecko za “chorého muža Európy”. Ako reagujete na toto tvrdenie?

Wolfgang Streeck: Hovoria to už odjakživa, približne každých desať rokov, počnúc začiatkom 80. rokov. Okrem toho je v Európe v súčasnosti veľa chorých mužov a žien, vezmite si Francúzsko alebo Taliansko. A nesmieme zabudnúť ani na Spojené kráľovstvo. Ale potom už nemusí patriť do “Európy”.

Chris Bambery: Triezvejšiu analýzu prináša Wolfgang Münchau, ktorý tvrdí, že veľké štrukturálne šoky sú dnes geopolitické a technologické. Poukazuje na nemecký automobilový priemysel, ktorý premeškal prechod na elektrické vozidlá; na stratu lacnej ruskej energie a stratu čínskeho trhu pre nemecký vývoz. Nakoľko je podľa vás takáto analýza presná?

Wolfgang Streeck: Vo všeobecnosti presná, áno. Samozrejme, predpokladá, že posledný vývoj sa zmení na lineárne trendy. Niekedy však dochádza k prekvapeniam. Veci sa dejú a dejiny sú bohaté na udalosti. V každom prípade nie sú v kríze len krajiny, ale kapitalizmus všeobecne. Spomínate si na “sekulárnu stagnáciu”? Na rôznych miestach má rôzne podoby, ale a priori nie je ušetrený nikto. Prečo je na tom Spojené kráľovstvo tak žalostne, hoci nemá automobilový priemysel (už), nikdy nekupovalo ruský plyn a nikdy nevyvážalo do Číny veci, ktoré by stáli za zmienku?

Chris Bambery: Na rozdiel od Veľkej Británie tu stále platí, že ľudia považujú Nemecko za ekonomiku s vysokými platmi a vysokou kvalifikáciou. Pred dvomi desaťročiami však sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder zaviedol Agendu 2010, ktorá znížila mzdy a podporila vývoz. Ako hodnotíte túto politiku?

Wolfgang Streeck: Agenda 2010 je veľmi preceňovaná. Príliš veľa ľudí uverilo Schröderovej samochvályhodnej propagande. Oveľa dôležitejšia pre nemecké oživenie bola Európska menová únia (EMÚ) a odborárska mzdová umiernenosť, ktorá nemeckej výrobe poskytla nízky výmenný kurz v kombinácii so stagnujúcimi nákladmi práce. Agenda bola v podstate fiškálnym manévrom na splnenie limitov dlhu EMÚ.

Chris Bambery: Nemecko v súčasnosti nie je celkom krajinou “mlieka a medu”. Chudoba je realitou a infraštruktúra si nesie jazvy po rokoch úsporných opatrení. Je to presné?

Wolfgang Streeck: Je to presné. Ale ako som povedal, netýka sa to len Nemecka. Potravinové banky vznikli všade, v neposlednom rade v Spojenom kráľovstve.

Chris Bambery: Nemecko čelí veľkému nárastu štátnych výdavkov, v neposlednom rade aj zvýšeným výdavkom na zbrane v dôsledku vojny na Ukrajine. Ak sa táto vojna niekedy skončí, náklady na obnovu tejto krajiny nebudú znášať Američania, ale Nemecko a štáty EÚ. To všetko v čase, keď EÚ zavádza prísnejšie fiškálne pravidlá. To neveští nič dobré do budúcnosti, však?

Wolfgang Streeck: Nie, nie je to tak. Uvidíme, čo urobia Európania. To nevieme. Ani oni to nevedia. Obnova Ukrajiny, zvýšenie vojenských výdavkov na viac ako dve percentá HDP, platenie za starnúce obyvateľstvo, oprava prehnitej infraštruktúry, vytváranie stimulov pre rodenie detí, prispôsobenie sa klimatickým zmenám, odvykanie od ropy a plynu – na čo si len spomeniete. Toto je fiškálna kríza štátu, ktorá trvá už desaťročia, teraz dosahuje historický vrchol a nikto nevie, čo z nej vyplynie a čo príde po nej.

Chris Bambery: Od vzniku Spolkovej republiky je CDU vo vláde so sociálnymi demokratmi (SPD), pričom sa príležitostne striedajú. V mnohých ohľadoch išlo o systém dvoch strán podobný tomu britskému. Ale to je už pevne v minulosti. Vytvorilo to určitú politickú nestabilitu?

Wolfgang Streeck: Napriek šestnástim rokom viac-menej stabilného merkelizmu. Vzhľadom na pravdepodobné výsledky volieb budú teraz na vytvorenie koaličnej vlády potrebné vždy tri strany, nie už len dve, nieto ešte jedna.

Navyše je tu AfD, od ktorej sa dá očakávať, že na spolkovej úrovni získa približne pätnásť percent hlasov. Žiadna z ostatných strán nebude v dohľadnej dobe ochotná zahrnúť AfD do spolkovej vlády – čo ešte viac sťažuje vytvorenie životaschopnej koalície.

Pokiaľ ide o oficiálny verejný diskurz, ostatné strany, najmä CDU/CSDU a SPD, používajú Al

Chris Bambery: Ako vážny je vzostup krajnej pravice v podobe AfD?

Wolfgang Streeck: Vážny pre fungovanie a stabilitu politického systému. Okrem toho AfD nie je fašistickou stranou v klasickom zmysle slova. Jej vedenie síce tvoria dosť odporní ľudia s dosť odpornými svetonázormi, ale väčšina z nich je aj dosť hlúpa – nedokáže napríklad zostaviť dôveryhodnú volebnú platformu. Nemá žiadne spojenie s nemeckým priemyslom (v skutočnosti ju podnikatelia považujú za hrozbu pre prichádzajúce zahraničné investície) ani s nemeckou armádou či políciou, o odboroch ani nehovoriac. Už tu nie je trieda Junkerovcov ako v 30. rokoch minulého storočia, ktorá by čakala, že im odovzdá štát, aby vykorenila komunizmus a sociálnu demokraciu. Neexistujú ani búrkové jednotky AfD či súkromné armády ako Freikorps a SA (Sturm Abeilung, nacistická polovojenská organizácia).

AfD nie je nič viac, ale, samozrejme, ani nič menej ako jedna z tých pravicovo-extrémistických politických strán, ktoré sa za posledných približne desať rokov objavili takmer vo všetkých európskych krajinách. A na rozdiel od Meloniho v Taliansku a Le Penovej vo Francúzsku AfD nevytvorila a zdá sa, že v dohľadnej dobe ani nevytvorí seriózneho kandidáta na post predsedu celoštátnej vlády.

Chris Bambery: Pred desiatimi rokmi bola Die Linke (nemecká ľavicová strana) vážnou silou. Teraz je však len tieňom seba samej a rozdelila sa. Môže niektorá z frakcií obnoviť podporu, ktorú strana kedysi mala?

Wolfgang Streeck: Nemyslím si to. Die Linke ako taká bude raz a navždy mŕtva vo chvíli, keď sa od nej formálne oddelí Wagenknechtova skupina, čo sa očakáva niekedy na jeseň. Strana Wagenknecht môže dúfať, že priláka robotnícky prvok vo voličskej základni AfD, čo Linkspartei jednoznačne nemôže. To, čo zostane z Die Linke, v nasledujúcich spolkových voľbách nedosiahne päťpercentnú hranicu, a to bude jej koniec.

Chris Bambery: Počas veľkej časti svojej histórie bola EÚ fakticky riadená nemecko-francúzskou osou. Po roku 2008 a finančnom krachu sa to trochu zlomilo, pretože Nemecko presadzovalo svoje vlastné záujmy. Potom minulý rok USA spustili bič v súvislosti s Ukrajinou a požadovali, aby európske štáty uprednostnili členstvo v NATO a zvýšili vojenské výdavky. Zároveň umožnili Spojenému kráľovstvu, aby sa vrátilo do tábora, ktorý funguje ako vždy ako strážny pes USA. Ako vážne to bolo pre Nemecko aj EÚ?

Wolfgang Streeck: Uisťujeme vás, že všetci “presadzovali svoje záujmy”. To je to, čo štáty robia. Len od Nemcov sa očakáva, že to nebudú robiť, a oni to tak trochu posilňujú tým, že sa tvária, že to naozaj nerobia. Takisto nepreceňujte “nemecko-francúzsku os”. Väčšina z nej bola a je rétorika. Nemecko je od druhej svetovej vojny pevne v americkom tábore, teda v amerických rukách, s 30 000 americkými vojakmi a obrovskými americkými vojenskými základňami na nemeckej pôde, kde sa okrem iného nachádza aj neznámy počet jadrových bômb.

V minulosti bolo niekoľko nesmelých pokusov nemeckých vlád vybočiť z americkej línie – keď sa Schröder a Chirac odmietli pripojiť k invázii do Iraku alebo keď Merkelová a Sarkozy v roku 2008 odmietli, aby Ukrajina vstúpila do NATO. Boli to však výnimky. Nemecko za ne muselo zaplatiť, napríklad keď Merkelová v rokoch 2015/16 pustila do krajiny milión sýrskych utečencov, aby jej Obama odpustil, že nevyslala nemecké jednotky do Sýrie a Líbye.

Chris Bambery: Napokon, súčasná koaličná vláda sa riadi diktátom Washingtonu, ale v mnohých ohľadoch sa zdá, že Zelení sú najhorlivejší v pokračovaní vojny. Je to tak?

Wolfgang Streeck: To je pravda. Samozrejme, CDU robí všetko pre to, aby nezostala pozadu, a v SPD je tiež dosť “atlantistov”, ktorí sú horlivými stúpencami súčasnej ukrajinskej vlády a nemeckého ministra zahraničných vecí za stranu Zelených. Napriek tomu zelení dôverujú CDU viac ako SPD, pretože SPD má zvyškový proletársky zápach na rozdiel od buržoázneho zápachu CDU, ktorý je zápachom triedy, z ktorej zelení pochádzajú.

Aby sme pochopili, prečo sú Zelení ochotní pripojiť sa k Spojeným štátom a pokračovať v ukrajinskej vojne “do posledného Ukrajinca”, treba vedieť, že sa im pred rokmi podarilo dosiahnuť, aby Merkelovej vláda zrušila odvody, čím sa postarala o to, že nemecký západný systém nikdy nebude musieť byť podpísaný nemeckou krvou.

Taktiež neustále ubezpečujú svojich nových vojnových stúpencov, že bez ohľadu na to, koľko Ukrajincov zomrie, na bojisku nebudú žiadne topánky NATO – nikdy. Nemecký ukrajinský ersatz patriotizmus tak nebude stáť nemecký život ani zdravie, iba nemecký poklad, ktorý si však možno požičať na svetových kapitálových trhoch.

Ak bude vojna pokračovať do neurčitej budúcnosti, čo sa môže stať, je možné, že pred spolkovými voľbami v roku 2025 alebo po nich Zelení opustia koalíciu s SPD a vytvoria vládu s CDU. Vítanou príležitosťou by bolo, keby sa zistilo, že Scholz je zapletený do rozsiahleho škandálu s daňovými únikmi, ktorý v súčasnosti rieši hamburský súd.

Na to by CDU musela opustiť svojho súčasného lídra v prospech mladšieho, atraktívnejšieho, menej nudného a zelenšie vyzerajúceho. Pre stranu Angely Merkelovej a jej oportunizmus svetovej úrovne by to vlastne nemal byť problém.