Bratislava 18. júla 2017 (HSP/Foto:TASR)
Slovenská štafeta
(17. júl 1992)
Vidím ten zástup prvobežcov
Z hĺbky dejín sa vynárajú
Ich zabudnuté tváre
svetielkujú v šere stáročí
Nemajú mená
vytesané do mramorových pomníkov
Samotným Stvoriteľom vyzvaní
na púť k ďalekému cieľu
Bežia
s nenaplneným snom generácií v očiach
do našej prítomnosti
Bežia bezčasovo
Ich štafetovým kolíkom
je SLOVENSKÉ SLOVO
To slovo nesmú zabudnúť
Odovzdávajú si ho z úst do úst
ako svätú hostiu
s Cyrilo-Metodským požehnaním
V slovenských riekach krstení
ponad epochy tisícročia
nesú posolstvo
vtelené v jadre závetu
ako rubín v prsteni
Bežia obkľúčení
kým v strede trojvršia
na dvojkríži sa vzpína
zástava rodu
tisíc rokov do pol žrde
spustená
Bežia o život
A zasiahnutí ako vtáci za letu
padajú s rukami rozpätými
ako Ten čo aj z kríža
objíma s láskou celú planétu
Padajú náhle v plnom rozbehu
vyradení oštepom či skalou z praku
zvrhnutí z brala do strže
zákernou strelou do chrbta
z otroctva vykúpení
žeravým železom pozbavení zraku
bezmenní
z vlastného domu vyháňaní
včerajšími hosťami
ktorým sa zunovalo bývať
pod stanmi
Padajú v stovkách
tisícoch
ako vtáci za letu
až ich pád
rozhojdá srdce Matky Zeme
vo vesmírnom zvone:
BIJE ZVON SLOBODY
ČUJTE HO NÁRODY!
A ten zvon nedá živým spať
Na jeho nulté zvonenie
aj polomŕtvi z dereša sa vztýčia
s heslom na perách
K nim čerství bežci pribiehajú
prevziať štafetu
pochovať starý hnev
objať priateľa
a novú kapitolu
načať
Dym z pahrieb pradávnych
v očiach štípe
mocným do svedomia
peklo preklopí
Z popola vzlieta pravda dejín
vlastnými kľúčmi zvoní odhodlane
V tom vatry na horách
vzbĺknu
z obety Ábelovej
plameň k nebu
stúpa
Na kožu starej Európy
až do prasknutia napätú
bubnuje tisícročný spev:
SLOVENSKO ODKLIATE
SLOVENSKO SLOBODNÉ
SLOVENSKO ZVRCHOVANÉ!
Pane
buď štedrý ku všetkým
čo v toto požehnané ráno
srdcom i rozumom sú ÁNO
Kiež zodpovednosť koluje im v krvi
a pamätajú na tých prvých
Nech spravodlivo delia bochník spoločný
a nepoprú že volili sme
statočných
Zlata Solivajsová
(Z básnickej zbierky Ucho ihly, 2002)