Bratislava 16. júla 2018 (HSP/Foto:Facebook)
Napriek tomu, že v spoločnosti sa rozpútala diskusia o možnosti legislatívneho ukotvenia registrovaných partnerstiev párov rovnakého pohlavia, Katolícka cirkev má k tejto téme jasne odmietavý postoj. Potvrdil to na sociálnej sieti výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Anton Ziolkovský.
“Keď sa hovorí o postavení sexuálnych menšín, tak sa donekonečna opakuje, že sú vystavení nenávisti zo strany väčšinovej spoločnosti. Dosť sa to zjednodušuje. Nechcete nám priznať práva, o ktorých si myslíte, že nám patria, tak nás nenávidíte. Na “Hrdí za rodinu” som síce osobne nebol, ale podozrievať takého Chromíka, Vašečku, Smolíkovú, Evu Grey či Kuffu, či kto tam ešte bol, zo šírenia nenávisti, je akurát tak prejavom zbytočnej fóbie, uviedol Ziolkovský na margo sobotňajšieho kresťanského pochodu, ktorý bol protipólom súbežne prebiehajúceho LGBT mítingu Dúhový Pride.
Vysvetlil, že Katolícka cirkev má na homosexuálne správanie vyhranený postoj, považuje ho za ťažko hriešne, ale vždy len v rovine morálneho apelu. “Nakoniec aj tak sa musí každý sám rozhodnúť, ako bude žiť a bude za svoj život niesť pre Bohom zodpovednosť. Božie prikázania platia pre všetkých rovnako,” zdôraznil.
“Určite treba odsúdiť verbálne, fyzické a psychické násilie voči komukoľvek. Ak v tejto otázke jestvuje spor, tak predovšetkým v spoločenskej a sociálnej rovine. Treba si uvedomiť, že sexuálna orientácia nemôže zakladať nejaké práva.”
Každý politik, ktorý súhlasí s registrovanými partnerstvami, dáva podľa Antona Ziolkovského implicitne súhlas aj na adopcie pre páry rovnakého pohlavia. “Tento druh sociálneho inžinierstva by sme si naozaj mali odpustiť. Toto treba politikom nahlas a donekonečna opakovať.”
“Pre Katolícku cirkev sú registrované partnerstvá čosi také ako kotlebovci pre pána prezidenta Kisku a ľavicových liberálov: čiže nie, nikdy a za žiadnych okolností,” uviedol.
Vyjadril sa aj k prítomnosti ombudsmank Patakyovej na pochode Dúhový Pride. “Prinajmenšom zavádza, ak hovorí o nejakých záväzkoch Slovenska, ktoré údajne neboli vo vzťahu k sexuálnym menšinám naplnené. Nad jej rozhodnutím správať sa ideologicky vo verejnom priestore (čím sa rozhodla nebyť nezávislou) možno vyjadriť akurát údiv. Nie je fér vyvolávať dojem, že dve dospelé osoby s rovnakou sexuálnou orientáciou, ktoré žijú z vlastného rozhodnutia v jednej domácnosti, majú nejaké neprekonateľné obmedzenia. Nemajú. A ak sú väčšie ako u manželov, tak je to logické a správne, lebo manželstvo má osobitnú spoločenskú funkciu, ktorú iné vzťahy z princípu mať nemôžu.”
Na záver zopakoval: “Každý si slobodne volí spôsob, akým žije. Nemôže však očakávať, že mu ostatní automaticky zatlieskajú. Rešpekt voči osobnej voľbe v tejto krajine existuje (to samozrejme neznamená, že otec a mama budú nadšení z homosexuálneho správania svojho dieťaťa, ale aj tak ho budú milovať). Každý človek môže prísť do kostola a modliť sa s istotou, že Boh ho príjme takého aký je. Nechcime však meniť krajinu obviňovaním z nenávisti alebo výmyslami o diskriminácii. Lebo povedať, že isté práva a povinnosti patria iba manželom, nie je nijaká diskriminácia.”