Žiadna nádej na mier na Ukrajine – len vojna Ruska s USA a NATO

Kyjev 1. septembra 2023 (HSP/sonar21/Foto:TASR/AP/Libkos)

Poviem to čo najjednoduchšie – ak nedávny článok Keith Gessenovej v časopise New Yorker – The Case for Negotiating with Russia – presne odráža jediné dve politické pozície, o ktorých sa vo Washingtone diskutuje v súvislosti s tým, ako reagovať na vojnu na Ukrajine, potom je vojna medzi Ruskom a Spojenými štátmi nevyhnutná. Neexistuje žiadna schodná cesta pre rokovania, píše Larry Johnson vo svojom poslednom príspevku

Gessenová vás zoznámi so Samuelom Charapom, analytikom RAND, o ktorom Gessenová tvrdí: “Toto dielo je príznačné pre šialenstvo, ktorým je nakazená komunita zahraničnej politiky establišmentu vo Washingtone a New Yorku. Gessenová “ponúka iný pohľad na vojnu na Ukrajine”.

A aká je táto perspektíva?

Po ruskom zabratí Krymu a vpáde na východnú Ukrajinu v roku 2014 napísal Charap spolu s harvardským politológom Timothym Coltonom knihu s názvom “Všetci prehrávajú… Rusko bolo určite agresorom.

Obviňovať Rusko z “vpádu na východnú Ukrajinu” je ako obviňovať Poľsko zo začiatku druhej svetovej vojny s nacistickým Nemeckom. Je to lož. Charap sa opakovaním tejto propagandy diskredituje ako seriózny akademik. Bezočivo ignoruje skutočnosť, že vláda v Kyjeve začala útoky na obyvateľstvo v Donbase, a názory vtedajších väčšinových rusky hovoriacich obyvateľov Krymu. Ak uvažujete o kúpe knihy Charap, ušetrite si peniaze.

Gessenová sa ani nesnaží zakryť svoju zaujatosť. Dokonca aj po solídnych dokumentárnych dôkazoch, ktoré dokazujú nepravdivosť tvrdenia, že Rusko zasahovalo do volieb v roku 2016 v prospech Donalda Trumpa, Gessenová stále tvrdí, že toto špekulatívne tvrdenie je pravdivé:

Prvýkrát som sa s Charapom stretla v lete 2017, krátko po vydaní knihy a uprostred víru hnevu na Rusko za jeho zasahovanie do amerických prezidentských volieb v roku 2016. Robert Mueller bol vymenovaný za osobitného poradcu ministerstva spravodlivosti, Donald Trump označil vyšetrovanie za podvod a Kongres práve schvaľoval dvojstranný zákon o sankciách proti Rusku.

Podľa Gessenovej existujú tri hlavné problémy týkajúce sa vojny na Ukrajine:

Argumentácia v USA sa rozdelila na dva hlboko protichodné tábory. Na jednej strane sú ľudia – nie veľmi početní, aspoň verejne, podobne ako Charap, ktorí tvrdia, že by mohol existovať spôsob, ako ukončiť vojnu skôr ako neskôr, a to zmrazením konfliktu na mieste a prácou na zabezpečení a obnove veľkej časti Ukrajiny, ktorá nie je pod ruskou okupáciou. Na druhej strane sú tí, ktorí sú presvedčení, že to nie je riešenie a vojna sa musí viesť dovtedy, kým nebude Putin rázne porazený a ponížený…

Ďalší spor sa týka možnosti rozhodujúceho víťazstva Ukrajiny na bojisku. Charap sa domnieva, že ani jedna strana nemá dostatok prostriedkov na to, aby úplne vyradila druhú stranu z boja… Druhá strana tejto diskusie je však hlasnejšia. Vidia vysoko motivovanú ukrajinskú armádu podporovanú vysoko motivovaným obyvateľstvom. Poukazujú na relatívnu lacnosť vojny pre USA, ktorá zomkne jedného z hlavných protivníkov. A veria, že ak bude mať Ukrajina dostatok času a dostatok západných zbraní a výcviku, môže získať späť značnú časť svojho územia, ak nie celé, prerušiť pozemný most na Krym a priblížiť sa ku Krymu natoľko, aby odradila akékoľvek budúce ruské vojenské operácie. . . .

Posledný spor sa týka Putinových zámerov. Tábor “boja do konca” sa domnieva, že ak Putin nebude rozhodne porazený, bude pokračovať v útokoch na Ukrajinu… Charap s tým, samozrejme, nesúhlasí. Je presvedčený, že prímerie je možné urobiť “lepkavým” – zahrnutím stimulov a trestov, hlavne prostredníctvom sankcií, a pozorným monitorovaním situácie.

Charap a jeho falošní oponenti vo Washingtone to stále nechápu – Rusko za žiadnych okolností nedovolí, aby ukrajinská armáda naďalej existovala s neonacistickými vojakmi vo svojich radoch, ani aby sa Ukrajina stala súčasťou NATO. To je neoddiskutovateľné. A ešte jedna vec – Ukrajine nevráti žiadne územie, najmä Krym.

Ak je tento citát z Gessenovej článku presný, Charapova kompetencia ako odborníka na zahraničnú politiku je skutočne otázna:

Podľa Charapa “strategická porážka Ruska už nastala”. Uskutočnila sa v prvých mesiacoch vojny, keď ruská agresia a ukrajinský odpor pomohli zjednotiť európsku reakciu. “Ich medzinárodná reputácia, ich medzinárodné ekonomické postavenie, tieto väzby s Európou, ktoré sa budovali desaťročia – doslova, fyzicky budovali – sa stali zo dňa na deň nepoužiteľnými,”

Áno, správne. Ignorujte rozvíjajúce sa vzťahy Ruska s Čínou, Indiou, Iránom, Saudskou Arábiou a Brazíliou. Kto potrebuje Európu, keď vy, Rusko, máte piaty najväčší HDP na svete z hľadiska parity kúpnej sily? Čo presne Rusko “potrebuje” od Európy? Poznám odpoveď – NIČ. Charapovo krátkozraké zaujatie Európou vo vzťahu k Rusku ho zaslepilo pred historickým zemetrasením, ktoré sa odohráva, keď Rusko vedie cestu k vytvoreniu alternatívy k medzinárodnému poriadku “založenému na pravidlách”, ktorý kontrolujú USA.

Chovám nádej, že Gessenovej článok, v ktorom prezentuje falošné manichejské voľby týkajúce sa Ruska, nie sú jediné dve pozície, o ktorých sa diskutuje za zatvorenými dverami. Katastrofálna katastrofa, ktorá sa odohráva pre Ukrajinu v Donbase, by sa nemala ignorovať. Jedinou otázkou je, ako dlho si budú washingtonskí politici, odborníci a mediálni mavci naďalej nahovárať falošné sny o ukrajinskom víťazstve nad Ruskom. Biden a jeho tím národnej bezpečnosti sa čoraz viac správajú ako zdegenerovaný narkoman závislý od pervitínu a chýba im vôľa požiadať o pomoc. Takéto návykové správanie sa vždy končí tragédiou. Obávam sa, že práve k tomu smerujeme.

Prečítajte si tiež:

• Víťazstvo Ukrajiny? Orbán povedal pravdu. Video už vzhliadli desiatky miliónov ľudí
• Tucker Carlson v Maďarsku: USA vyhodili do vzduchu plynovod Nord Stream, NATO sa rozpadne
• Rusko obohralo Západ tam, kde na to nie je zvyknutý