Zápas srdca, Duchovné a duševné zrkadielko Márie Mihálkovej

Bratislava 4. augusta 2023 (HSP/Foto:Screenshot)

V roku 2022 vydala farnosť Radošovce z iniciatívy Silvie Kudláčovej a kaplána tejto farnosti Daniela Kremnického knižku denníkov Márie Mihálkovej, ktoré boli napísané v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, ako 2. vydanie pod názvom Zápas srdca: Duchovné a duševné zrkadielko Márie Michalkovej s láskavým dovolením Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, a s láskavým dovolením Miroslava Michalku. Úvod, Mladá vekom ale dospelá duchom k nej napísal nitriansky diecézny biskup Viliam Judák, ktorý pripomína, že aj dnešná mládež potrebuje mať pozitívne vzory a Mária Michalková aj tým, že napriek svojim plánom a túžbam dokázala prijať Božiu vôľu aj keď to ani pre ňu nebolo vždy ľahké. Tiež iniciátorka vydania Silvia Kudláčová sa prihovára k čitateľom v úvodnom príhovore Bolesť posvätená láskou, ktorý má Mária Mihálková na náhrobnom kameni a ktorý je aj ako nadpis na obale jedného z troch denníčkov

Prvé vydanie zápiskov Márie Mihalkovej bol vydaný v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1977 pod názvom Aj také má dnešný svet, pripravili ho Jozef Zlatňanský a Gorazd Zvonický, imprimatur mu udelil Msgr. Dominik Hrušovský a bola mu vtedy venovaná pozornosť aj na vlnách rádia Vatikán.

Marienka Mihálková bola študentka Strednej poľnohospodárskej technickej školy v Zlatých Moravciach, ktorú pochovali 2. marca 1976 v Čiernych Kľačanoch, vo farnosti Zlaté Moravce. Narodila sa 22. apríla 1957 v Zlatých Moravciach rodičom Pavlovi Mihalkovi rušńovodičovi a Terézií rod. Boničovej, ktorí bývali vtedy v Červenom Hrádku, pokrstená bola 22, apríla 1957 vo farnosti Nevidzany. O niekoľko rokov sa presťahovali do Čiernych Kľačian, kde Marienka 29. februára 1976 zomrela. Mala o tri roky mladšieho brata Miroslava. V roku 1973 utrpela úraz nohy, z ktorého sa vyvinul sarkóm a liečila sa z neho v Bratislavskej nemocnici, kde zažila svoju prvú lásku. Denník je vzácnym svedectvom o živote a myšlienkach mladého dievčaťa, našej súčasníčky, ako dokáže prežívať svoju vieru, zmieriť sa s ťažkou chorobou i nepochopením druhých. Ako sa zodpovedný redaktor tohto druhého vydania kňaz Daniel Kremnický prihovára: Nech Mária učí všetkých opravdivo milovať Krista, pretože kto má Boha má všetko. Ku knihe je pripojených niekoľko čiernobielych fotografií z Marienkinho života a jej pohrebu, či pomníka. Tiež je súčasťou knihy pohrebná kázeň, ktorá odznela na jej pohrebe a jej krátky životopis. Kniha vyšla vo formáte A6 má 176 strán, v brožovanej forme, obálka knihy je farebná, ladená do modro – fialovej farby s jej portrétom, fotografiou jej pomníka a slová z príhovoru Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho biskupa. Vďaka patrí všetkým za to, že ju priblížili i čitateľom v dnešnej dobe vo vydaní na Slovensku.

Knihu je možné objednať na adrese denníky.maria.mihalkova@gmail.com. Tiež je ju možné objednať formou audio knihy.

Aj keď od napísania denníkov nás delí takmer päť desaťročí, kniha je aktuálna i dnes a môže osloviť mladých ľudí i v súčasnej dobe, ako inšpirovala nás pred piatimi desaťročiami k vyšším cieľom a ideálom, ktoré Marienka dokázala vo svojich zamysleniach formulovať a inšpirovať nás k nasledovaniu jej hrdinských túžob. Nech dokáže osloviť aj mladých v súčasnej dobe, pretože svätosť je aktuálna v každej dobe a treba sa nám o ňu usilovať a k nej kráčať.

V druhom časopise Hlasy z Ríma sa v roku 1977/ Jozef Zlatňanský a Gorazd Zvonický prihovárajú k čitateľom: „Mária Mihalková bolo dievča ako iné, veselé, plné nádejí a radostí zo života. A predsa nie také, ako iné. Toto dievča bolo hrdinkou čností, najmä lásky k Bohu a k blížnym. Ako povedal na jej pohrebe kazateľ, Boh položil na ňu svoju ruku a prehlásil: « Moja je! » Áno, Boh si ju priťahoval už od malička. Keď len mohla, chodievala s mamičkou do kostola a na sv. prijímanie. Bola to pre ne nemalá obeť, najmä keď sa zúčastňovali na večerných sv. omšiach v Zlatých Moravciach, vzdialených od Čiernych Kľačian 6 km.

V januári 1973 bola Marienka so svojou triedou na vychádzke v lese. Nenazdajky stúpila do jamy zasypanej snehom, pričom utrpela úraz na kolene. Spočiatku tomu nepripisovala nijakú väčšiu pozornosť v domnienke, že sa všetko zahojí. Z natrhnutej šľachy sa však postupne vyvinul zhubný nádor — sarkóm. Marienka čoskoro pochopila, o čo ide, a uvedomila si, že dni jej života sú spočítané.

A vtedy sa stal zázrak milosti. Vplyvom Ducha Svätého Marienka veľkodušne ponúkla svoj mladý Život Pánovi ako obeť lásky. Preto sa nikdy nesťažovala, že musí trpieť a zomrieť mladá. «Ako môže byť smutný ten — píše — kto žije z nádeje na večný život? Môže plakať ten, kto sa oddáva z lásky? Nerobil by pred Bohom dojem, že to robí nerád? »

Dokonca ani pred matkou si nesťažovala na svoj osud. I vo chvíľach, keď hrozne trpela, snažila sa usmievať na tých, čo ju navštevovali. Spolupacientkam v nemocnici konala i tie najposlednejšie služby, čo ony od nej prijímali akosi samozrejme, lebo sa nazdávali, že Marienke dohromady nič nie je. « Keby vedeli, akú ja mám chorobu! » — hovorila si. Ani Petrovi, svojej láske, nepovedala, v akom zdravotnom stave je. Keď prišla z nemocnice domov, neraz s vypätím síl pomáhala v záhrade. Chodila na návštevu k svojim priateľkám, bola veselá, bezstarostná, takže nijako nemohli vytušiť, že Marienka prežíva posledné týždne svojho života. Ešte v júli 1975 sa zúčastnila, kvôli svojim kamarátkam, aspoň nakrátko, na tanečnej zábave. Tam sa stretla so svojím Petrom. Naposledy. Avšak ani vtedy mu neprezradila, aká nemoc ju rozhlodáva.

Spoznala sa s ním na jar roku 1975 v bratislavskej nemocnici. Mladý spolupacient — vysokoškolák ju očaril mužnou krásou a rýdzim charakterom. Zaľúbila sa do neho, bol jej typom. Mala 18 rokov a bola to jej prvá, čistá, zidealizovaná láska. Láska, ktorá jej však priniesla i veľké utrpenie. Marienka vedela, že nemá už dlhý život pred sebou a cítila tiež, Že láska k Petrovi je na úkor inej, svätej lásky, lásky k Bohu. « Cítila som sa ako hriešnica. — Ale hrešila som vôbec? » — pýtala sa seba samej. Akoby chcela povedať: Každý mladý človek má predsa nárok na lásku a šťastie…

Láska prirodzená zvádzala v jej srdci urputný boj s láskou nadprirodzenou. Marienka duševne nevýslovne trpela a nejednu noc prebdela a preplakala. Koľko ráz chcela lásku k Petrovi pochovať, ale tá znovu a znovu ožila. Príroda sa domáhala svojho práva. Pán chcel od nej ešte aj túto obeť, ktorá — ako vysvitá z jej slov — bola ťažšia a krvavejšia ako obeť vlastného života. Ako sa ňou očistila a zdokonalila Marienkina láska k Bohu, ktorá napokon definitívne zvíťazila! Rozlúčila sa s Petrom navždy, v srdci mu popriala veľa šťastia v živote, a vôbec nežiarlila na tú Neznámu, ktorá namiesto nej azda pôjde po jeho boku životom.

Aj Peter sa zmenil. Poznal krásnu lásku Marienkinu, s akou sa ešte nestretol. A hoci sa jej musel zrieknuť, našiel to, čo by ináč nebol našiel: túžbu po čistom a krásnom živote. «Ak dosiahnem to, po čom celým srdcom túžim, bude to tvoja zásluha » — povedal Marienke pri rozlúčke.

«Láska neberie, ale dáva; neznemravňuje, ale robí človeka silným », píše Marienka v Básni pre Petra. Akí sme jej za ňu povďační! Je prekrásnym vyznaním mladého dievčaťa, jej utrpenia, ktoré ju očistilo a posvätilo azda viac ako jej strašná choroba. Je nádherou ódou na víťazstvo Božej lásky v duši, ktorá nechcela patriť nikomu inému, iba jemu, svojmu božskému Priateľovi a Ženíchovi.
Nazdávame sa, že i po stránke psychologickej a literárnej je Marienkino vyznanie, zachycujúce jej vzťah k Petrovi, skutočným skvostom. Tuším to i sama cítila, keď píše, že jej riadky nie sú určené pre verejnosť a iba denníček je ich dôverným a mlčanlivým svedkom. Koľkým mladým dušiam, ktoré sú v podobnej situácii, boli by vraj osožné.

— Vtedy, pravda, nemohla vedieť, že jej prianie sa raz splní… a že jej slohy, spontánne vyvierajúce Z milujúceho a trpiaceho srdca, sa môžu azda zaradiť medzi to najkrajšie, čo v slovenskej literatúre máme.

Po smrti Márie Mihalkovej sa našli tri denníčky, ktoré si autorka písala len tak, pre seba. Mali byť úľavou pre jej dušu, prekypujúcu citmi, čo sa nástojčivo pýtali na svetlo. O tom, čo prežívala, ba ani o vzťahu k Petrovi nikomu nehovorila, nikomu sa nezdôverila. Ani matke. Myslela si, že každý má dosť vlastných strastí. Nikomu nechcela pridávať ešte aj svoje. Z ohľaduplnosti. Ako však utajiť všetko to, čím prekypovalo jej srdce? Ako to v sebe udržať?

A tak Marienka, zaiste nie bez vnuknutia Ducha Svätého, vyliala svoju dušu na stránky troch denníčkov. Prvý napísala medzi 25. marcom a 13. májom 1975 v nemocnici. Báseň pre Petra a druhý i tretí denník písala doma v čase od 20. mája do 2. júla, resp. od 6. do 17. júla toho istého roku.

Ako sme jej za ne vďační! Či by bola napr. svätá Terezka taká známa, keby nebola napísala svoje Dejiny jednej duše? O Marienke by sme vedeli azda iba to, ako hrdinsky znášala svoju strašnú bolesť, ako neprijímala nijaké utišujúce lieky, aby mohla viac trpieť najmä za mládež, ako následkom chemoterapie stratila to, čím sa hrdí každé mladé dievča, svoje krásne čierne vlasy, ako umierala s krížom v ruke a so slovami: « Velebí duša moja Pána»… Iste, aj v tom by bola úžasná a obdivuhodná. Ale prostredníctvom svojich denníčkov ona sama nám odhaľuje svoju čistú a krásnu dušu. A keďže ich písala len pre seba, bez úmyslu dakedy ich zverejniť, sú také pravdivé, bez akejkoľvek pretvárky. S rovnakou úprimnosťou vystupujú na scénu tak jej slabosti, chyby a boje, ako i snaha po živote, prežitom z lásky, po malých službičkách blížnym podľa vzoru svätej Terezky. Píše detinský, prosto, ako jej diktuje srdce.

Ako Terezka, i Marienka mala básnickú dušu. Obdiv prírodných krás, hviezdneho neba, tichých večerov, melancholického ticha v letné poludnie — to nebolo len prázdne rojčenie mladej dievčiny. Ona za tým všetkým videla Kohosi, živú Bytosť, svojho Boha, Stvoriteľa všetkých tých krás.

A Matka Božia, jej « Mamička »? Ako sa k nej znovu a znovu vracala, ako sa jej prihovárala slovami nehy a lásky vo svojich denníčkoch! Láska k Márii je charakteristická pre všetkých svätých.

Môžbyť, že Marienkina má pôvod v láske k pozemskej matke, s ktorou bola, najmä ku koncu života, celkom zžitá. Nemohla nevidieť ako matka spolu s ňou trpí, ako jej stiera krv a znoj z tela, rozhlodaného rakovinou, ako pri nej prebdela nejednu strašnú noc. Živý obraz Matky bolestnej, Matky najlepšej, Matky Syna Božieho a našej! Ako rýchlo sa stratilo bližšie neurčené nedorozumenie s matkou, ktoré Marienka spomína na začiatku prvého denníčka! Už vtedy prosila Pána, aby sa tak čím skôr stalo. Napokon však jej nezostáva nič iné, ako poďakovať sa Bohu za takú matku! Ako ľahko mohla Marienka premietnuť svoju lásku z matky pozemskej na Matku nebeskú, ideál to všetkých mamičiek!

Svojim denníčkom dala Marienka názov: MOJE DUCHOVNÉ I DUŠEVNÉ ZRKADIELKO. Pravda, vtedy ešte nemohla vedieť, že tieto jej zápisnícky, postupne objavené po jej smrti, (posledný až v júli 1976), sa stanú skutočným zrkadlom, v ktorom sa zračí jej krásna a čistá duša.

Áno, svätí žijú aj medzi nami. I v tejto dobe. Či jednou z nich nebola aj Mária Mihalková, za krátky čas očistená a posvätená utrpením a láskou?“

Text článku je prebraný z www.knihydominikani.sk