V našej hnusnej civilizácii zvanej “individualizmus” – čoraz viac to iba  znamená mať slobodu vyjadriť svoju jedinečnosť výberom medzi stovkami značiek a modelov automobilov, pričom si o Amerike, kapitalizme a zahraničnej politike myslíte presne to isté, čo všetci ostatní. Hovorí sa nám, že v našej spoločnosti je jednotlivec uprednostňovaný, pričom je pretláčaný cez rôzne výrobne konformity, ako je škola a konzumácia masmédií. Skutočná individualita je vydupaná a nahradená protézami bezmyšlienkovitého konzumu a straníckeho myslenia.

Skutočný individualizmus by podporoval radikálnu individualitu a odklon od ortodoxie. Takzvané liberálne demokracie západného sveta robia presný opak, vtláčajú nám autorizované mocenské perspektívy a naháňajú nás do mainstreamových straníckych komôr ozveny.

“Som určite rád, že nežijem v utláčateľskej homogénnej krajine, akou je Čína, kde individualita nie je povolená,” povedal unisono každý západný človek, zatiaľ čo hľadel na obrazovky svojich programov.

Západ si neváži nič, čo tvrdí, že si váži. Potláčame individualitu, cenzurujeme prejav, vymývame mozgy propagandou, väzníme a mučíme disidentských novinárov, tyranizujeme, terorizujeme, bombardujeme, napádame, lúpime, utláčame a vykorisťujeme. “Západné hodnoty” nie sú ničím iným ako propagandistickým konštruktom. Obrovská fantázia blbcov.

Ľudia by v modernej dobe nikdy vedome netolerovali súťaž, v ktorej ide o život, ale všetky naše systémy zabezpečovania základných potrieb sú na tom založené. Kapitalizmus je všadeprítomný systémový gladiátorský bojový šport, ktorý sme všetci nútení hrať.

Často ma nazývajú komunistkou, čo mi nevadí, ale v skutočnosti si myslím, že som len tým, ako chcú ľudia nazvať niekoho, kto podporuje posunutie všetkých systémov doľava, kým nevytvoríme zdravý svet, v ktorom bude mať každý dostatok a všetci budeme spolupracovať navzájom a s naším ekosystémom pre dobro všetkých. Ak však chcete, odpoviem komunistka.

Prenajímatelia sa rozčuľujú, keď hovoríte o podvodnej povahe ich príjmov, pretože vedia, že ťahajú za kratší koniec. Účtovať niekomu za to, aby udržiaval vašu investičnú nehnuteľnosť bez škodcov, vandalov a úpadku z nevyužívania, zatiaľ čo ona získava na hodnote, je dvojitý podvod.

Správcovia nehnuteľností radia majiteľom, aby nehnuteľnosť čo najrýchlejšie prenajali, ak ju nemajú v úmysle hneď predať, pretože ak nie je obývaná, rýchlo sa zmení na nepoužiteľnú hromadu šrotu. Za toto privilégium účtujú ľuďom poplatky, pričom využívajú ľudskú potrebu. Potom sa otočia a svoju investíciu predajú s poriadnym ziskom, potom čo vám naúčtujú, aby ste sa o ňu starali (a často aj aby ste za nich splácali hypotéku). Ide o nemorálny podvod s dvojitým ziskom.

Ak by kapitalizmus bol skutočne o “dobrovoľných transakciách”, kapitalisti by sa neustále nesnažili rozdrviť odbory a zničiť robotnícke hnutie.

Ak váš “princíp neagresivity” nerieši donucovacie systémy, ktoré nútia pracujúcich predávať svoju prácu za minimálne ceny, aby mohli platiť nájomné majiteľom pozemkov, ktorí umelo navyšujú náklady na bývanie, potom to nie je princíp neagresivity, ale princíp selektívnej agresie.

Každých pár mesiacov sa protivojnoví americkí libertariáni kolektívne znovu naučia, že som ľavičiarka so silnými antikapitalistickými názormi, a katastrofálne zareagujú a potom na to okamžite zabudnú a o pár mesiacov si musia lekciu zopakovať.

V skutočnosti nie je problém s niekým súhlasiť v niektorých veciach a nesúhlasiť s ním v iných. Akoby to ani nebolo niečo, s čím treba niečo robiť. Je to len byť normálnym človekom. Nie je to veľký problém a je zvláštne, že sa to tak často ako problém berie. Niektorí americkí libertariáni sú brilantnými kritikmi imperiálnej vojnovej mašinérie a ja sa od nich veľa učím. Je len dôležité, aby sme vzájomný rešpekt týkajúci sa tejto otázky nepodmieňovali požiadavkou, aby sa ten druhý plne prispôsobil našej ideológii.

V priebehu rokov som o tom veľa premýšľala a je to niečo, k čomu sa stále vraciam: spoločné vystupovanie proti vojne nemôže zahŕňať požiadavky, aby tí, ktorí s nami nesúhlasia v otázkach hospodárskej politiky alebo v čomkoľvek inom, mlčali alebo akceptovali náš postoj. To nie je spolupráca, ale dominancia.

Preto ma tak frustruje, keď mi pravicoví liberáli hovoria: “Drž sa protivojnových vecí.” Je to ako keby ste išli do prdele, dobre viete, že trávite veľa času kritikou socializmu a chválou kapitalizmu, a napriek tomu chcete, aby som o svojom postoji k týmto otázkam mlčala? Choď do prdele. Ak chceš presadzovať celú svoju ideológiu, a pritom žiadaš, aby som hovorila len o tých častiach mojej ideológie, ktoré podporuješ, potom nechceš spojenca proti vojnovej mašinérii, chceš sluhu.

Vždy som dobre vychádzala s libertariánmi, ktorí sa uspokojili s tým, že ma nechali byť mnou, zatiaľ čo ja som ich nechal byť nimi, a obaja sme navzájom zosilňovali útoky na vojnovú mašinériu. To funguje. Čo absolútne nefunguje, je požadovať, aby sa druhá strana v tomto procese vzdala toho, kým je.

Nevadí mi, keď so mnou ľudia dôrazne a agresívne nesúhlasia, ale akonáhle mi začnú hovoriť len veci, s ktorými súhlasia, a nikdy nehovoria veci, s ktorými nesúhlasia, jednoducho sa uzavriem, pretože mi tým hovoria, že chcú nerovný, nedobrý vzťah.

Buď ste ochotní pracovať naprieč ideologickými líniami proti vojnovej mašinérii, alebo nie. Ak ste, musíte prijať fakt, že tie ideologické línie existujú, a nepodmieňovať spoluprácu tým, že niekto nikdy nepovie nič, s čím nesúhlasíte. To nefunguje.

Odstráňte manipulátorov zo svojho života tým, že si všimnete, kto vynakladá veľa energie na to, aby ovplyvnil vaše zmýšľanie o ňom, vaše zmýšľanie o iných a vaše zmýšľanie o sebe samom. Tí poslední sú najnebezpečnejší. Ľudia, ktorí sa snažia manipulovať vašimi predstavami o sebe, sú vašimi nepriateľmi. Hneď ich vyraďte.

Každý, kto vynakladá veľa energie na to, aby kontroloval vaše predstavy o sebe, sa vás snaží ovládať. Snažia sa vás uväzniť v psychologickej klietke, ktorú sami vytvorili. Je dôležité, aby ste ich chápadlá z vašej mysle vytiahli akýmikoľvek prostriedkami.

Ak tomu začnete venovať pozornosť, zistíte, že nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie sa snažia manipulovať s vaším chápaním seba samého. Reklamy, propagandisti, náboženskí vodcovia – tí všetci vám neustále rôznymi spôsobmi hovoria, kto ste:

“Na tebe nezáleží.”

“Si chybný.”

“Nevyzeráš správne.”

“Si tu na prácu.”

“Si tu, aby si konzumoval.”

“Musíš poslúchať.”

“Si bezcenný, pokiaľ nie si úspešný, a úspech znamená X, Y a Z.”

“Nie si dosť inteligentný na to, aby si si sám urobil názor na túto tému.”

Takýmito toxickými posolstvami sme drvení celý život. Dospelosť je vyťaženie všetkých rozprávaní o vás, ktoré vám do mysle vložili iní, aby ste sa mohli stať svojím vlastným autorom. Vyžaduje si to prácu, pretože mnohé z týchto naratívov sa tam dostali už dávno a teraz nepozorovane sedia v našom podvedomí a ťahajú nás za nitky zo zákulisia.

Najhoršie, čo môžete urobiť, je nechať niekoho iného, aby bol autorom vášho príbehu. Najmä keď to najradšej robia ľudia, ktorí nemajú na srdci vaše najlepšie záujmy. Vo všeobecnosti platí, že ľudia, ktorí najviac túžia byť autormi vášho príbehu za vás, budú tí najmenej kvalifikovaní.