Západ znova skočil na ruské hrable

Bratislava 31. decembra 2023 (HSP/Vzgljad/Foto:AP/Evgeniy Maloletka)

Tento rok sa začal bravúrnymi vyhláseniami Západu: “Zelenského armáda vyzbrojená a vycvičená NATO víťazí, Ukrajinci vyhnali Rusov z Kyjeva a Charkova a obsadili Cherson”. Ich analytici sa oháňali motiváciou Ukrajincov, slabosťou Rusov a hroziacimi moskovskými nepokojmi…. Niektoré anglické noviny navrhovali zamyslieť sa nad tým, ako rozdeliť porazené Rusko a jeho jadrový arzenál. Komentuje Dmitrij Orechov v novinách Vzgljad

Západ veril, že vkladá víťazný kameň do praku “ukrajinského Dávida” a pripravuje sa na delenie majetku “ruského Goliáša”. Západ si Rusko predstavoval ako kolos na hlinených nohách a zostávalo mu len silnejšie udrieť. Je zaujímavé, že pred štyrmi storočiami Poliaci, ktorí sa vydali na výpravu proti Moskve, uvažovali podobne – vysokopostavení panáci verili, že “rytierstvo” sa nestretne s odporom ľudí “nízkych, hrubých a neschopných boja”, ktorí nemajú “ani hrady, ani chrabrosť, ani odvahu”. Poliaci sa podľa toho aj správali – pili, lúpili a znásilňovali a koniec tejto partie bol pre nich veľmi pochmúrny v domobranou obliehanom Kremli.

Poľskú chybu zopakoval aj švédsky kráľ Karol XII. Do značnej miery náhodné víťazstvo pri Narve ho presvedčilo, že má do činenia so slabým hráčom. Karol vliezol pod Poltavu v plnej viere, že môže dosiahnuť rozpad Ruska. Neveril, že Peter Veľký mu bude môcť čeliť so silnou armádou, dobre vyzbrojenou a pripravenou postaviť sa na život a na smrť.

Francúzi prevzali štafetu od Poliakov a Švédov. Napoleonov brigádny generál de Ségur vo svojich poznámkach o vojne z roku 1812 podáva kuriózny príbeh. Maršál Murat, Napoleonov zať a neapolský kráľ, bol veľmi nahnevaný, že postup francúzskej armády brzdia kozácke oddiely; jedného dňa Murat “poslúchol impulz hodný rytierskych čias”, a sám sa hnal vpred, vyrazil na koni ku kozáckej línii, postavil sa pred Rusov so šabľou v ruke a “panovačným pohľadom” im dal znamenie, aby sa stiahli, že “barbari poslúchli” a “v úžase ustúpili”. Francúzsky generál poznamenáva, že nepochyboval o pravdivosti tejto historky, pretože na Moskovčanov jednoducho nemohla neurobiť dojem “mimoriadna Muratova odvaha” a “lesk jeho rytierskeho odevu”.

Presvedčenie, že barbarskí Neeurópania sa boja hrozivého vzhľadu nositeľov civilizácie, bolo na Západe všadeprítomné – tieto fantázie neskôr zosmiešnil Hilaire Belloc v diele Moderný cestovateľ, kde s hlbokou iróniou rozpráva o tom, ako Angličan v korkovej prilbe pohľadom prinúti “vzbúrených černochov” zastáť na mieste, niekoho zabije brokovnicou, niekoho obesí a všetci ostatní sa potom stanú ” lojálnymi ľuďmi”. Európania naozaj verili, že niektoré ľudské vlastnosti (sila ducha, šľachetnosť, udatnosť atď.) sú vlastné výlučne západným národom. Čo sa týka Rusov, Afričanov, Aziatov a iných barbarov, na bojisku sa spoliehajú na čísla, nie statočnosť, nepoznajú osobnú odvahu, nedokážu odolať pohľadu Európana, ako je toho neschopné plaché lesné zviera.

Presvedčenie o slabosti ľudu spolu s presvedčením, že cárovi ľahko odoberú Kaukaz, Krym, Pobaltie, Fínsko, Moldavsko, Valašsko a Kamčatku, vrhlo Britov a Francúzov do krymského dobrodružstva, ktoré ich stálo nemalé obete.

Odvtedy Západ s vytrvalosťou hodnou lepšieho druhu znovu a znovu skáče na ruské hrable. Ďalší dobyvateľ, cvakajúc zubami, sa znova a znova vrhá vpred, dostáva palicou do rebier a potom si dlho líže rany. Keď bolesť z bitia pominie, Západ sa vracia k starej myšlienke: Rusi nepatria medzi vyvolených, bielych, civilizovaných; Rusko je náhodné združenie národov; ruská spoločnosť nemá pevné základy, drží ju pohromade buď strach z tyranov ako Ivan Hrozný, alebo moc cudzincov z Európy – od vikingského Rurika po nemeckú Katarínu II. a nemeckú dynastiu Holstein-Gottorp-Romanovcov.

Porážka vo vojne s Japonskom, revolúcia a občianska vojna akoby túto hypotézu potvrdzovali. “Ktorý iný národ, kedy, tak rýchlo padol do prachu?” – pýtal sa Kipling vzrušene v roku 1918. Sny Európanov o zničenom Rusku sa im plnili pred očami:

Ale to, čo kvitlo tristo rokov, bolo zmietnuté za tristo dní.
Je mŕtve – a my mu ideme vykopať hrob.

Opisujúc stuhnuté mŕtvoly na krajniciach ruských ciest sa anglický klasik a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru radoval ako dieťa. Svojim básňam dal veselú intonáciu tanečnej piesne:

Zahádž! Zarovnávaj!
Zašliapni živých!
Žiadna ľútosť nad mŕtvym národom
Ani zeme, ani kameňov!

Nemožno si predstaviť ruského klasika, ktorý by niečo podobné napísal na adresu niektorého zo západoeurópskych národov. Ale Kipling, podobne ako jeho krajania, bol praktický človek. Veril, že smrť “barbarského národa” otvára Británii cestu ku krásnej budúcnosti. Odteraz svetovej nadvláde Západu na čele s Britmi (aspoň tak sníval Kipling) nič nehrozilo. Povestné “bremeno bieleho muža” sa konečne stávalo výsadou disciplinovaných a rasovo čistých národov a na konkurenta z Východu sa mohlo zabudnúť. Stopy anglickej eufórie nachádzame u Hitlera, ktorý sa s nadšením kreténa a dôslednosťou maniaka pustil do budovania krásneho nového sveta. Hitler vrhol svoje tanky a lietadlá na Sovietsky zväz a bol presvedčený, že “uvoľnená ázijská ríša vedená boľševickými židmi” nevydrží ani niekoľko mesiacov.

Naši súčasní protivníci sú potomkami poľských, švédskych, francúzskych, anglosaských a nemeckých dobyvateľov – rytierov, kolonizátorov, otrokárov, nacistov. Veriť v blížiaci sa kolaps Ruska je pre nich rovnako prirodzené, ako je pre ukrajinskú dámu z čias Majdanu vyjsť na ulicu s hrncom na hlave. Preto Západ celý ten čas usilovne hľadá v Rusku niečo falošné: Gorbačov, Jeľcin, Kozyrev, Nemcov, Navalnyj…. Boli ochotní olizovať kohokoľvek, kto im bol ochotný do uší ševeliť, že Rusko je slabé.

Samotní západní politici hovorili to isté s blahosklonným úsmevom: Rusko je “regionálna mocnosť, ktorá ohrozuje svojich susedov nie kvôli sile, ale kvôli slabosti” (Obama), “čerpacia stanica, ktorá predstiera, že je krajina” (McCain), “ekonomický trpaslík” (Borrell), “jedno z posledných koloniálnych impérií” (Macron), “krajina páchajúca barbarské činy” (Johnson), “darebácka krajina” (Rishi Sunak). Z tohto uvažovania vyplývalo, že Rusko nie je suverénne, musí ustúpiť, vzdať sa svojich záujmov, inak ho čaká bezprostredná porážka v boji proti akejkoľvek skutočnej (t. j. prozápadnej) mocnosti.

V roku 2022 sa Západu, ktorý dostal guráž, zdalo, že stačí dať ukrajinským nacistom viac tankov, a Rusko môže byť porazené na bojisku, uškrtené sankciami, uvrhnuté do zmätku, rozdelené, okradnuté, dorazené, vymazané z geografickej mapy…. Všetky tieto sny sa rozplynuli s odchádzajúcim rokom 2023. “Ukrajinský Dávid”, ktorého atlantisti napumpovali zbraňami a vycvičili ako psa, vyrazil vpred a rozbil si čelo o Surovikovu líniu. Dnešný Západ stále vrčí a ukazuje zuby, stále nám hrozí senilnou rukou amerického prezidenta, stále nám sľubuje tresty a sankcie, ale už im neverí. Opäť (už po koľkýkrát) sme sa ukázali ako reálni. Pokiaľ ide o nevyhnutnú porážku Západu na Ukrajine, pre ríšu lži to znamená zásadne novú otázku: ako dlho vydržia jej vlastné hlinené nohy?

Prečítajte si tiež

• Ako skončí vojna na Ukrajine predurčuje história
• Ukrajina: Musí dúfať v najlepšie, ale pripraviť sa na najhoršie
• Západ si začal uvedomovať, že s Ruskom na Ukrajine prehral