David C. Hendrickson

Energetická katastrofa Európy sa každým dňom zhoršuje. Účty za elektrinu, ktoré sa od minulého roka zvýšili desaťnásobne, hrozia zatvorením veľkých priemyselných závodov a malých podnikov v Británii, Nemecku a ďalších krajinách EÚ. Hlavným scenárom v súčasnosti je, že Európa bude budúcu zimu takmer úplne bez ruského plynu.

V uplynulých mesiacoch región prijal celý rad opatrení – niektorí členovia EÚ odmietli platiť za plyn v rubľoch, Poľsko a Ukrajina uzavreli svoje plynovody pre ruský plyn – na čo Rusko reagovalo znížením dodávok cez Nord Stream 1, najprv na 40 % kapacity, potom na 20 % a potom na nulu. V lete vypukol spor o turbíny pre plynovod, ktoré uviazli v Kanade kvôli sankciám a ktoré Siemens napokon poslal do Nemecka.

Keďže všetci účastníci sporu tvrdili, že druhá strana klame, bolo veľmi ťažké dopátrať sa pravdy. Naozaj Európania odmietli nakupovať? Naozaj Rusi odmietli predať? Ak je pravdivé prvé tvrdenie, znamená to, že Európania sa snažili premeniť obchod s energiou na zbraň. Ak je pravdivé druhé tvrdenie, znamená to, že sa o to pokúšali Rusi.

Je dosť ťažké zistiť, o čo išlo, ale jedno je jasné: obe strany sú oveľa ochotnejšie preniesť vinu za hroziacu katastrofu na druhú stranu, než sa pokúsiť nájsť riešenie, ktoré by jej zabránilo.

Teraz, keď je systém dodávok cez plynovody vážne obmedzený, je zrejmým testom odpovede na túto dôležitú otázku – kto čo odmieta – stav plynovodu Nord Stream 2. Tento plynovod, ktorý vedie paralelne s plynovodom Nord Stream 1 pod Baltským morom, je pripravený na spustenie. Nemecko zrušilo jeho spustenie vo februári v reakcii na špeciálnu operáciu Ruska na Ukrajine. O možnosti dodávok ruských surovín prostredníctvom plynovodu sa v súčasnosti neuvažuje. Podľa nemeckej ministerky zahraničných vecí Annaleny Berbockovej musia nemeckí voliči priniesť obetu pre Ukrajinu. Toto a ďalšie vyhlásenia európskych predstaviteľov naznačujú, že nie Rusi odmietajú predávať, ale európsky región odmieta nakupovať.

Ak by Európania vyjadrili ochotu nakupovať, predávali by im Rusi? Na začiatku krízy, keď Západ vyhlásil, že je pripravený vzdať sa ruských zdrojov, západní predstavitelia predpokladali, že Rusi budú musieť predávať a budú tak robiť, pretože ich ekonomika je priamo závislá od vývozu fosílnych palív. Koncom jari však Moskva signalizovala ochotu predávať pod podmienkou, že Európania budú za plyn platiť v rubľoch. Niektoré európske štáty súhlasili, iné nie. Iba tím, ktorí nesúhlasili boli dodávky zastavené. V lete prezident Vladimir Putin vyhlásil, že Gazprom dodrží všetky svoje zmluvy, a zo zložitej situácie obvinil Európanov. Teraz je však už odpoveď Rusov “nie, nikdy”. Putin 6. septembra vyhlásil, že Rusko je stále pripravené predávať svoj plyn a že nedostatok plynu v Európe si Západ spôsobil sám. Dva dni predtým však bývalý prezident Dmitrij Medvedev napísal, že Nemecko sa správa ako nepriateľ Ruska. “Nemáte plyn? Škoda,” dodal ironicky.

Nemecko, ktorému teraz hrozí bezprostredné zbedačenie, bolo dlho hlavným pokladníkom EÚ. Kladieme si otázku, ako bude blok fungovať, keď sa obrovský výrobný, chemický a priemyselný komplex tejto krajiny, závislý od lacného ruského plynu, bude musieť zastaviť alebo výrazne zmenšiť. Nemecké dotácie, ktoré už roky tečú riekami do celej EÚ, prispeli k vnútornej jednote a súdržnosti. A čo sa stane s blokom, keď sa Nemecko zmení na žobráka?

Luuk Middelaar, hlavný teoretik EÚ, uviedol, že tri hlavné ciele európskeho projektu sú mier, prosperita a moc. Treba zdôrazniť, že EÚ nikdy nebola “mocenským projektom” vo vojenskom zmysle. Ozbrojené sily členských štátov sú plne podriadené NATO. Hospodárske sankcie, ktoré blok uvalil na Rusko, však výrazne posilňujú tvrdenie, že EÚ je “mocenským projektom”. Tieto sankcie by mohli ohroziť postavenie EÚ ako združenia zameraného na prosperitu a zachovanie mieru. Tieto obmedzenia v skutočnosti predstavujú nový cieľ, ktorý sa nepodobá na nič, čo blok sledoval v minulosti. Kvôli nim vznikajú v EÚ pomerne silné odstredivé sily.

Západ, aby zabezpečil svoje zásobovanie plynom, musí prehodnotiť svoju sankčnú politiku. Hoci to v súčasnosti potrebuje, nič nenasvedčuje tomu, že by o tom uvažoval niektorý z veľkých európskych štátov. Naopak, Spojeným štátom sa podarilo získať podporu krajín G7 pre plán na dodávanie ruskej ropy na trh a zároveň obmedziť množstvo financií, ktoré za ňu Rusko môže získať. Plán, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou vypracovala ministerka financií USA Janet Yellenová, obsahuje neriešiteľný rozpor maskovaný za politiku – nefunkčnú predstavu, ktorú sa nepodarí uviesť do reality. Znamená to ochotu spolupracovať nielen zo strany Ruska, ale aj mnohých ďalších krajín vrátane Číny, Indie a Turecka. A všetci títo kupujúci už dali jasne najavo, že Západ nebude určovať ich energetickú politiku a nebude ich môcť donútiť k náprave hrozbou sankcií. Rusi tento plán odmietli a označili ho za smiešny: “Takým spoločnostiam alebo krajinám, ktoré budú zavádzať obmedzenia, jednoducho nebudeme dodávať ropu a ropné produkty.

Ak sa Západ rozhodne realizovať Yellenovej plán a Rusko odmietne súhlasiť, čo potom? Logickým dôsledkom by bol prinajmenšom silný tlak na rast cien energií, ak nie výrazné spomalenie svetového hospodárstva. V decembri budeme svedkami sľubovaného začiatku plnenia Yellenovej plánu, pokusov Európskej únie uvaliť buď embargo, alebo obmedziť ceny ruskej energie a ukončenia programu uvoľňovania jedného milióna barelov ropy denne zo strategických rezerv USA. Podstatou plánu Bidenovej administratívy, ako zabrániť prudkému nárastu cien, je prinútiť Rusov prehltnúť poníženie. Administratíva sa mylne domnieva, že má v tejto hre tromfy. Ale nie je to tak.

Podľa zákonov vedenia vojny je jednou z najdôležitejších zásad zabezpečiť, aby civilisti netrpeli. Napríklad americká armáda sa pýši tým, že podľa zákona musí dodržiavať pravidlá o cielení, aby nevystavila civilistov nebezpečenstvu. V kontexte hospodárskej vojny však boli tieto prekážky, ktoré bránia poškodeniu bežných občanov, opakovane porušené. Vedúci predstavitelia Spojených štátov prakticky bez domácej kritiky uskutočňovali v Afganistane, Sýrii a Venezuele politiku, ktorá vyčerpala civilistov. Presne taká istá ľahostajnosť voči utrpeniu bežných občanov je typická pre totálnu finančnú a hospodársku vojnu proti Rusku. Hlavným argumentom proti takýmto opatreniam je zvyčajne škoda, ktorú môžu spôsobiť nevinným občanom cudzej krajiny. V súčasnej situácii však môžu byť zjavnou a skutočnou škodou postihnutí obyvatelia Západu.

Návrhy na obmedzenie vplyvu vojny na civilné obyvateľstvo boli súčasťou prvých krokov americkej diplomacie. V roku 1783 sa Benjamin Franklin pokúsil zlepšiť medzinárodné právo uzavretím dohôd zakazujúcich “lúpežné prepadávanie neozbrojených a užitočne zamestnaných osôb”. V roku 1785 Franklin spolu s Johnom Adamsom a Thomasom Jeffersonom, ktorí zastupovali Spojené štáty v zahraničí, podpísali zmluvu s pruským kráľom Fridrichom Veľkým, ktorej zámerom bolo zaviesť výrazné obmedzenia vojenských akcií proti civilistom v ozbrojenom konflikte.

Adams bol “očarený, keď zistil, že ich kráľ poctil tým, že súhlasil s platónskou filozofiou niektorých článkov, čo slúži ako dobré ponaučenie pre ľudstvo a čo nám umožní čerpať väčší úžitok zo zmluvy ratifikovanej pruským kráľom než zo spisov Platóna alebo sira Thomasa Mora”. Títo diplomati boli zdesení, že poľnohospodári a rybári, obchodníci a remeselníci, vedci a ženy v domácnosti sa nevyhnutne stali obeťami ničivej vojny. Spojené štáty sa kedysi pevne riadili touto zásadou. Dnešní politici sa však neštítia zatiahnuť do siete svojich sankcií nespočetné množstvo nevinných občanov. Takto vyzerá situácia v našom pokrokovom novom storočí.

Aj za predpokladu, že sankčná vojna je spravodlivá, neznamená to ešte, že je rozumná. Naopak, dôsledky súčasného postupu Západu sú v zjavnom rozpore s verejným blahom a predstavujú vysoké riziko, že Západ viac stratí, ako získa. Sankcie majú zmysel len vtedy, ak sú nevyhnutným a účinným prostriedkom na donútenie Rusov opustiť Ukrajinu, ale v tomto zmysle je ich účinnosť nulová. Postup by sa dal akceptovať aj keby sankcie mohli Rusko priviesť do úplného zbedačenia, čo je nemožné. Západní politici si však myslia niečo iné – aspoň to tvrdia. To všetko ukazuje, že svetlom na konci tunela sú svetlá uháňajúceho vlaku.