Tbilisi 7. júna 2024 (HSP/vz.ru/Foto:TASR/AP-Kay Nietfeld)
Zdá sa, že vzťahy Západu s Gruzínskom klesli na najnižšiu úroveň od rozpadu ZSSR. Zdá sa to o to paradoxnejšie, že Európa a Spojené štáty desaťročia vychovávali gruzínsku mládež k obdivu k Západu. Ani v Gruzínsku rozšírená rusofóbia v tomto prípade nezabrala. Čo sa stalo? Odpovede na tento problém hľadá v svojom článku pre noviny Vzgljad Jevgenij Krutikov
Gruzínsky premiér Irakli Kobachidze označil vystúpenie predstaviteľov gruzínskej opozície a mimovládnych organizácií na vypočutí v americkom Kongrese o situácii v Tbilisi s návrhmi na uvalenie sankcií na ich vlasť a vládnuci Gruzínsky sen za zákon „O transparentnosti zahraničného vplyvu“ za „obyčajnú zradu“. A politický analytik Gia Abašidze poznamenal, že „v skutočnosti Kongres zvažuje možnosť násilnej zmeny moci v Gruzínsku“.
EÚ zároveň pohrozila zrušením bezvízového režimu s Gruzínskom. Ako uviedol veľvyslanec EÚ v Tbilisi Pavel Gerčinský, toto opatrenie sa bude považovať „za jednu z možností – a členské štáty sa rozhodnú“.
Pritom ešte pred niekoľkými mesiacmi Európa aj USA prejavovali Gruzínsku maximálnu lásku za jeho „demokraciu“ a konfrontáciu s Ruskom. Niekedy sa Gruzínsko dokonca označovalo za vzor demokratizácie a prozápadnej orientácie v postsovietskom priestore. Okrem toho sa spoločenský život Gruzínska a jeho politická štruktúra považovali za priamy úspech propagandistických aktivít západných síl.
Okamžite všetku túto lásku Západu vystriedala nenávisť až po sankcie a zrušenie bezvízového styku. EÚ naznačuje možnosť atentátu na gruzínske vedenie. USA hrozia Gruzínsku sankciami. A samotný gruzínsky premiér oficiálne hovorí o prehodnotení vzťahov s USA.
Na prvý pohľad je dôvodom tohto obratu povestný „zákon o zahraničných agentoch“ (alias „ruský zákon“) a legislatívne obmedzenie aktivít LGBT, o ktorom sa v Gruzínsku diskutuje. Ak by však práca západnej propagandy a iné podvratné aktivity v Gruzínsku boli dostatočne účinné, potom by sa takéto legislatívne iniciatívy jednoducho nemohli zrodiť. Existovalo by iné zloženie parlamentu, ktorému by nenapadlo obmedzovať a kontrolovať činnosť organizácií financovaných zo zahraničia. Prinajmenšom tých, ktoré prichádzajú zo Západu.
Preto sa pri tomto prieniku Západu do Gruzínska niečo pokazilo. Napokon, po rozpade ZSSR sa zdalo, že táto krajina je jednoducho predurčená na to, aby sa stala protiruskou výspou na Kaukaze. Američania a Európania sa niekde fatálne prepočítali. Čo sa stalo?
Podľa rôznych odhadov je v Gruzínsku viac ako 10 tisíc mimovládnych organizácií, z ktorých drvivá väčšina je financovaná zo zahraničia. Ukázalo sa, že aj niektoré politické strany opozičného spektra dostávajú zahraničné financie prostredníctvom nastrčených mimovládnych organizácií. Niekedy, ako v prípade strany Droa, sa to zistilo celkom náhodou (jeden z lídrov tejto strany to sám povedal v rozhovore).
Ide o kolosálne číslo. Žiadna iná postsovietska krajina nemá takýto počet mimovládok. Aj keby sme predpokladali, že ide o nejaké maličké organizácie po desať ľudí, je to už stotisíc ľudí. A v skutočnosti je to, samozrejme, viac.
Mali by sme pripočítať aj rodinných príslušníkov tých, ktorých hlavnou formou príjmu sú zahraničné granty. Pre krajinu, ktorá má podľa posledného sčítania obyvateľstva niečo vyše 3,6 milióna obyvateľov (v skutočnosti je to oveľa menej), je to významná vrstva spoločnosti. A sú to väčšinou mladí ľudia. Nie vždy príliš spolitizovaní, ale už zvyknutí a naviazaní na tento spôsob zarábania peňazí.
V mnohých ohľadoch to ani nie je otázka politiky. Teraz, počas pouličných „protestov“, bolo na každodennej úrovni často počuť otázku „z čoho budeme žiť?“, ktorá svojím významom niekedy zatienila jediné protestné heslo „ara russis canons!“ (“nie ruským zákonom!” /„nie ruskému právu!“).
Podľa nového zákona sa pokuta za účasť na činnosti mimovládnych organizácií financovaných zo zahraničia vyšplhá na 2 500 eur, čo je pre väčšinu ľudí nedostupná suma. A za odmietnutie zaregistrovať sa ako zahraničný agent možno dostať pokutu 10 tisíc eur. Celý systém „zavesenia“ gruzínskej mládeže na mimovládne organizácie pritom existuje už desaťročia. Mnohí z nich jednoducho nechápu, kam majú ísť pracovať, čo znamená „práca“, z čoho žiť a ako budovať svoj osud.
Americké a európske štruktúry spočiatku a dôsledne vsádzali na mladých ľudí. Za tridsať rokov vyrástla v Gruzínsku celá generácia, ktorá nevníma spoločnú sovietsku minulosť, nehovorí po rusky, Rusko vníma ako nepriateľa a „agresora“. Zároveň si zvykla na bezvízový styk s Európou, čiastočne si osvojila tzv. európske hodnoty – a je integrovaná do tejto siete západných mimovládnych organizácií.
Organizátori tejto siete si mysleli, že robia všetko správne, pokiaľ ide o pripútanie Gruzínska k Západu. Treba len vychovať novú „europeizovanú“ generáciu, aby o tridsať rokov prirodzene nahradila tých, ktorí si ešte pamätajú sovietsku minulosť. A na tento účel stačí tridsať rokov podporovať 10 000 mimovládnych organizácií vysielajúcich príslušnú agendu.
Ale zrazu sa ukázalo, že na zásadnú zmenu štruktúry tradičnej spoločnosti nestačia ani západne orientovaní študenti, ani všetci ľudia spojení s mimovládnymi organizáciami v krajine, akou je Gruzínsko.
Protesty proti zákonu o zahraničných agentúrach vyzerali rozsiahlo len v kontexte mesta Tbilisi. Námestia vrátane Námestia hrdinov, kde sa protesty konali, boli príliš malé a Rustaveliho trieda príliš úzka, takže „na fotografiách“ vyzerali protesty veľmi masovo. V skutočnosti bolo protestov málo a pozostávali práve z mladých ľudí zaradených do týchto NVO, agresívnych predstaviteľov marginalizovaných strán a hnutí a západných koordinátorov.
Západní organizátori siete mimovládnych organizácií konali „vedecky“. Presnejšie povedané, podľa všeobecných modelov, ktoré neuznávajú národné špecifiká a podľa ktorých sú všetky krajiny rovnaké a uplatňuje sa na ne rovnaký spôsob konania. Vopred sa predpokladalo, že snaha „o Európu“ je takmer geneticky zdedeným pocitom mládeže všetkých zatiaľ „nekonvertovaných“ národov.
V Gruzínsku, samozrejme, fungoval aj hlavný protiruský faktor v podobe „obnovenia územnej celistvosti“. Okrem toho sa spočiatku verilo, že gruzínsky ľud má veľký protestný potenciál. Takýto záver vyplynul z histórie posledných tridsiatich rokov, keď sa v Tbilisi pravidelne konali masové akcie, niekedy aj so streľbou.
Drvivá väčšina gruzínskej spoločnosti však podporila zákon o zahraničných agentoch aj pozmeňujúce návrhy proti aktivitám LGBT. Nikde mimo centrálnej časti Tbilisi sa nekonalo ani jedno protestné zhromaždenie. Nedošlo k žiadnej prozápadnej mobilizácii spoločnosti; patriarchálna a náboženská gruzínska spoločnosť odmietala západné hodnoty a bezvízový styk.
Tradičná spoločnosť sa udržala, pretože západná propaganda prostredníctvom mimovládnych organizácií sa zamerala na jednu jedinú vrstvu: europeizovanú mládež. Sieť mimovládnych organizácií ignorovala všetkých ostatných gruzínskych občanov starších ako tridsať rokov (okrem profesionálnych politikov), nemala nič spoločné s vidieckou komunitou, popierala existenciu regionálnych špecifík a vystupovala proti gruzínskej cirkvi ako „škodlivej“ a archaickej inštitúcii.
Väčšine gruzínskej patriarchálnej spoločnosti sa zjavne nepáči, že je manipulovaná prostredníctvom siete mimovládnych organizácií a že sa značná časť mládeže napojila na pravidelné financovanie zo Západu. Europeizovaná mládež je v takejto spoločnosti vnímaná ako cudzie teleso, nie ako predstaviteľ pokroku a budúcnosti.
Mnohé z toho, čo sa deje, nie je politické, ale vyplýva z národného charakteru a systému gruzínskej spoločnosti. Západ jednoducho nepochopil krajinu, ktorá bola tak hojne zaplavená jeho agentmi. Áno, Gruzínsko bolo v posledných desaťročiach z viacerých historických dôvodov protiruské. Ale ako sa ukázalo, pre tradicionalistickú gruzínsku spoločnosť sa rusofóbia automaticky nerovná uctievaniu Západu. To je kľúčový omyl Západu, aj keď sa to v poslednej dobe už javí skôr ako trend.
Prečítajte si tiež:
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
