Bratislava 24. júla 2024 (HSP/Vzgljad/Foto:Pixabay)
Keď si pozriete rozhovor ministra zahraničných vecí Lavrova alebo prezidenta Putina pre zahraničné médiá, je vždy rovnaký. Zástupca západných médií položí otázku, ktorá je zámerne provokatívna a zosmiešňujúca. Odpoveďou je pokojné predstavenie nášho postoja, vymenovanie niektorých známych faktov, s vysvetlením, ktoré by malo byť zrozumiteľné aj školákovi, s odkazom dokonca nie na naše, ale na západné hodnoty, píše Dmitrij Orechov pre ruské noviny Vzgljad
Pozrime sa však na toho, kto otázku položil, nabáda Orechov. Ten nepočúva! Na tvári má pohŕdanie, oči má sklené, ironicky prikyvuje a všetka jeho energia je zjavne zameraná len na to, aby každým svalom v tvári ukázal svetu: nepochybil, nepodľahol, nenechal sa „diktátorom“ ani jeho kumpánmi „zmiasť“. Tento prístup, v ktorom je možnosť dialógu zámerne tabu, je podnetný na zamyslenie. Veď takéto sklené oči, demonštratívne správanie a rituálne gestá sa vyskytujú v totalitných sektách.
Toto všetko vlastne predpovedal už Marcuse a ďalší filozofi Frankfurtskej školy. Už v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tvrdili, že západná spoločnosť sa degeneruje na monolitický totalitný systém, na mechanizmus, v ktorom je jednotlivému človeku priradená úloha ozubeného kolesa alebo prevodového mechanizmu. A analógia so sektou je tu veľmi vhodná: sektári sú len ľudia, ktorí sú skrutkami, neschopní samostatného konania.
Noam Chomsky, ktorý už dávno nazval Spojené štáty totalitnou krajinou, v ktorej sa systematicky uskutočňuje „výroba súhlasu“, teraz hovorí o niečom podobnom. Chomsky sa domnieva, že obrovská časť obyvateľov USA „vyznáva alternatívnu realitu zbavenú faktických základov“ a drží sa jej „s náboženskou húževnatosťou“. Podľa neho je „prístup k informáciám v Spojených štátoch obmedzený“ a „dominantná rétorika je vnucovaná spoločnosti“, pričom „z nesúhlasiacich sa okamžite stávajú vyvrheli“. Chomsky otvorene hovorí, že USA sa stali „hlavnou teroristickou silou“ na planéte, pričom stále „spievajú ódy na nádheru svojho demokratického systému“.
Metóda „výroby súhlasu“ má v Amerike svoju históriu. Počas prvej svetovej vojny USA uskutočnili rozsiahlu operáciu na prebudovanie vedomia obyvateľstva demonštratívnym bitím nespokojencov. Keď všetky krajiny sveta vrátane sovietskeho Ruska ešte stále požadovali „lojalitu činu“, Amerika už začala požadovať „lojalitu myšlienky“. Neuspokojili sa s tradičnými metódami štátneho nátlaku, ale začali vytvárať univerzálne mechanizmy kontroly nad masami, postavené na metódach manipulácie.
Práve tieto spoločnosti z čias prezidenta Woodrowa Wilsona viedli Johna Goldberga k vyhláseniu, že „moderný totalitarizmus sa prvýkrát objavil na Západe, nie v Taliansku alebo Nemecku, ale v Spojených štátoch amerických“ a že „Amerika sa stala fašistickou krajinou už počas prvej svetovej vojny“. Vo svojej knihe o liberálnom fašizme sa Goldberg rečnícky pýta: „Ako inak sa dá opísať krajina, kde vzniklo prvé moderné ministerstvo propagandy na svete; kde boli tisíce odporcov režimu prenasledované, bité, lovené a väznené len za to, že vyjadrili svoj názor; kde hlava štátu obviňovala cudzincov a prisťahovalcov z toho, že ‚vháňajú do amerického krvného obehu jed nenávisti a zrady‘ ; kde boli za kritiku vlády zatvorené noviny a časopisy a do krajiny bolo vyslaných takmer stotisíc vládnych propagandistických agentov, aby zabezpečili podporu režimu a vládnej vojenskej politiky; kde univerzitní profesori nútili svojich kolegov skladať prísahu vernosti vláde; kde takmer štvrť milióna hrdlorezov dostalo zákonné oprávnenie zastrašovať a fyzicky napádať „nečinných“ a nesúhlasiacich; kde boli na popularizáciu vládnej ideológie zamestnaní poprední umelci a spisovatelia?”
Metódy, ktoré opísal Goldberg a ktoré Chomsky nazval „výrobou súhlasu“, majú veľa spoločného so sektárskym spracovávaním. Po druhej svetovej vojne sa tieto praktiky preniesli do západnej Európy. Nemecký politológ Alexander Rahr raz poznamenal, že východní Nemci „neboli indoktrinovaní“ – v porovnaní s tým, ako to bolo v západnom Nemecku. Podľa neho bolo v západnom Nemecku všetko postavené „na glorifikácii amerického ducha, americkej a francúzskej revolúcie a príbehu o neustálom boji európskych národov za svoju slobodu“. A takto boli vychovávané celé generácie Nemcov, ktorí boli od detstva vedení k tomu, že „hlavným chrámom slobody, kde visia sväté ikony, je Washington a Spojené štáty, ktoré oslobodili Európu od strašného moru fašizmu a dali jej demokraciu“. Čo sa týka Rusov, v tejto paradigme východnú Európu neoslobodili, ale ju okupovali, po čom sa časť Európy stala zlou.
Tieto názory nám dnes demonštrujú ľudia so sklenenými očami. Ich neochota k dialógu, svätuškárstvo, samoľúbosť, šablónovité myslenie a odmietanie druhého zodpovedajú autoritárskemu či dokonca fašizoidnému typu vedomia, ktorý opísala Frankfurtská škola. Pikantné na situácii je, že predstavitelia fašizoidného typu vedomia dnes zbožne veria, že oni a len oni majú právo hovoriť v mene slobody a demokracie. Zdá sa im, že práve na základe svojej príslušnosti k Západu vyzerajú v tejto úlohe prirodzene a krásne a že toto právo majú zabezpečené navždy. Neuvedomujú si, že v očiach sveta sa už dávno stali terčom posmechu a že nie sú o nič krajší a prirodzenejší ako tá nešťastná mamutia samica z animovaného filmu Doba ľadová 2, ktorá si myslela, že je vačica, a pokúšala sa visieť dolu hlavou na strome s chvostom zachyteným o konár.
Pre sektárske vedomie však akékoľvek rozpory nepredstavujú problém. Sektár má akúsi selektívnu slepotu, ktorá mu umožňuje žiť v priestore snov a považovať ho za skutočný život. Podobne ako Borrell verí, že žije v rajskej záhrade, zatiaľ čo zvyšok sveta je divoká džungľa. Mimochodom, prechod hlavy európskej diplomacie k jazyku posvätných metafor nie je náhodný, pretože moderný atlantista dáva nadprirodzenú aureolu samotnej západnej spoločnosti, jej štruktúre, inštitúciám a princípom. Kritický pohľad je pre neho nemožný. Nie je schopný pozrieť sa na seba očami iných a vypočuť si oponenta, pretože mu bolo kedysi indoktrinované, že jediným zdrojom správnych informácií je jeho vlastné spoločenstvo. Tento kľúčový mechanizmus psychologickej a informačnej obrany je prítomný v každej totalitnej sekte: informácie sa hodnotia podľa ich pôvodu a slová ľudí mimo sekty sa vopred vyhlasujú za nepravdivé. Niet divu, že jediným druhom komunikácie s vonkajším svetom, ktorý sektári uznávajú, je indoktrinácia oponenta. Takže správanie zástupcov západných médií na Putinových a Lavrovových tlačových konferenciách už nie je niečie osobné hulvátstvo, ale všeobecné sväté pravidlo antipartnerov.
V tejto situácii ani voľby veľa nezmenia. Moderný atlantistický Západ sa zmenil na obrovskú kvázináboženskú sektu, ktorá sníva o rozdrvení svojich vnútorných odporcov a následnom ovládnutí celého sveta. Hovoriť s jeho predstaviteľmi o tom, že iné krajiny a civilizácie môžu mať svoje vlastné hodnoty a záujmy, je ako hovoriť s krišnaistami alebo svedkami Jehovovými o kráse starého kresťanského chrámu. Z tejto situácie existuje len jedno východisko: pracovať na podmienkach, za ktorých atlantistická sekta čo najskôr dospeje k svojmu nevyhnutnému koncu. Potom sa namiesto ľudí so sklenenými očami objavia iní – samostatne uvažujúci, ale hlavne živí.
Prečítajte si tiež
- Nathan J. Robinson a Noam Chomsky: Ak chceme, aby ľudstvo prežilo, musíme spolupracovať s Čínou
- Petrodolár je už minulosť, ale tí hlupáci to nechápu
- Mýtus o všemocnosti USA bol pri Avdejevke zničený
- USA pochovávajú “americký svet”
0.0°C
.jpg)
