Ruská invázia na Ukrajinu vyvolala viaceré krízy na globálnej úrovni. Okrem humanitárnej, potravinovej a energetickej krízy má vnímanie hrozby na úrovni štátov aj ľudí dôsledky pre západné spoločnosti. Strach z potenciálnych ruských útokov sa rozšíril z globálneho Východu na globálny Západ a vzrástol po hrozbe ruského prezidenta Vladimira Putina, že použije jadrové zbrane. Pocit ohrozenia by dnes mohol zvrátiť desaťročia úspechov západného mierového hnutia tým, že ovplyvní rozhodnutia oficiálnych politických aktérov a kultúrny kontext v západných spoločnostiach. Obavy zo zvratu vychádzajú z troch trendov a prognóz: koniec denuklearizácie po skončení studenej vojny, rastúce výdavky na zbrojenie a dramatická zmena verejnej mienky prejavujúca sa podporou vyzbrojovania a udržiavania jadrových zbraní na Západe. Po desaťročiach poklesu sa očakáva, že jadrové arzenály a výdavky na zbrojenie budú rásť v reakcii na ruské hrozby a ľudové vnímanie neistoty.

Kľúčovým prínosom západného mierového hnutia bolo po desaťročia znižovanie jadrových arzenálov a vojenských výdavkov. Hoci sa v odbornej literatúre polemizuje o úlohe tohto hnutia pri ukončení studenej vojny, existuje čiastočný konsenzus, že účinky hnutia boli hlboko citeľné na širšej spoločenskej a kultúrnej úrovni. To zahŕňalo formovanie noriem a hodnôt dvadsiateho prvého storočia v oblasti mieru, prelomenie oficiálneho monopolu na rozhodovanie o vojne a mieri a scitlivenie podstatnej časti západného obyvateľstva proti vojne a jadrovým zbraniam. To bolo okrem začlenenia hodnôt hnutia do hlavných politických strán a multilaterálnych inštitútov, vyvíjania tlaku na globálne mocnosti, aby znížili svoj jadrový arzenál, a formovania hodnôt nových generácií a progresívnych lídrov. Všetky tieto faktory spolu formovali kontext, v ktorom sa podpísali a realizovali zmluvy o znížení jadrových zbraní medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom (a neskôr Ruskom).

Desaťročia pred ruskou inváziou na Ukrajinu, najmä v rokoch 1981 až 1983, pacifisti na Západe presadzovali jadrové odzbrojenie po rozhodnutí NATO z decembra 1979 umiestniť rakety Pershing II v piatich európskych krajinách (Belgicko, Veľká Británia, Taliansko, Holandsko a Západné Nemecko). Výsledkom bola masová mobilizácia vo svete vrátane jednej z najväčších vĺn protestov v západnej Európe od druhej svetovej vojny, keď státisíce ľudí protestovali proti rozhodnutiu NATO a pretekom v jadrovom zbrojení. Dňa 12. júna 1982 dosiahlo hnutie v Spojených štátoch vrchol, keď viedlo pravdepodobne najväčšiu demonštráciu v histórii USA, ktorá zahŕňala milión ľudí, ktorí zaplnili ulicu v New Yorku.

Západ a Sovietsky zväz (neskôr Rusko) potom podnikli vážne kroky na deeskaláciu. Údaje ukazujú výrazný pokles vojenských výdavkov na Západe a ďalší pokles zásob jadrového arzenálu. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) sa vojenské výdavky ako percento hrubého domáceho produktu (HDP) znížili zo 4,3 % v roku 1982 na 2,2 % v roku 2019. Vojenské výdavky v krajinách, ako sú Spojené štáty, Francúzsko, Nemecko a Spojené kráľovstvo, klesli v rovnakom období zo 6,8 %, 3,25 %, 3,04 % a 5,4 % na 3,43 %, 1,84 %, 1,26 % a 2 %. Z údajov tiež vyplýva, že globálne zásoby jadrových hlavíc sa výrazne znížili zo 70 374 v roku 1986 na 12 705 v roku 2022.

Útoky z 11. septembra boli po rokoch útlmu výzvou. Vychádzajúc z pacifistických noriem po skončení studenej vojny mierové hnutie spochybnilo globálnu vojnu proti terorizmu Georgea W. Busha a Tonyho Blaira. Hoci hnutie nedokázalo zastaviť invázie do Iraku a Afganistanu, mobilizácia miliónov ľudí proti vojnám dokázala, že hnutie má význam a voličov. A napriek obvineniam z infiltrácie radikálnymi marxistami a islamistami výsledok týchto konfliktov dokázal, že postoj hnutia je správny. Bushova vojna proti terorizmu terorizmus neodstránila. Namiesto toho posunula americkú armádu na šikmú plochu, vytvorila chaos v Iraku, ktorý nakoniec po dvoch desaťročiach vytvoril Islamský štát, brutálnejšiu verziu Al-Káidy, a Irán sa stal silnejším ako predtým.

Ďalším medzníkom v histórii hnutia boli roky 2015 a 2016, keď boli na vzostupe dvaja politicky progresívni lídri v Spojených štátoch a Spojenom kráľovstve. Bernie Sanders, ktorý kandidoval v prezidentských primárkach Demokratickej strany v rokoch 2016 a 2020, a Jeremy Corbin, ktorý viedol britskú Labouristickú stranu v rokoch 2015 až 2018, sa stali superhviezdami medzi mladými progresívcami. Obaja lídri, známi svojimi väzbami na mierové hnutia, dokázali prelomiť tabu z platforiem mainstreamových strán tým, že sa postavili proti vývoju jadrových zbraní a presadzovali zníženie vojenských výdavkov.

V súčasnosti ruská invázia na Ukrajinu nielenže vyvolala opätovné zameranie sa na obranu a bezpečnosť, ale oslabila aj pozície tých, ktorí obhajujú znižovanie vojenských výdavkov a jadrových arzenálov. V Spojenom kráľovstve podpora nahradenia systému Trident (štyri balistické raketové ponorky triedy Vanguard) rovnako výkonným jadrovým raketovým systémom v auguste 2022 vyskočila na 42 % v porovnaní s 32 % niekoľko mesiacov pred ruskou inváziou. V tom istom období klesol počet tých, ktorí si myslia, že Spojené kráľovstvo by sa malo vzdať jadrových zbraní, z 24 percent na iba 16 percent. K tomuto trendu došlo napriek tomu, že sa vedelo, že prevádzkové náklady na systém trident sa každoročne pohybujú od 2,3 do 2,9 miliardy libier, pričom celkové náklady na jeho obstaranie sa v cenách rokov 2021 – 22 rovnajú približne 20 miliardám libier. To predstavuje takmer 20 percent verejných výdavkov Spojeného kráľovstva na vzdelávanie v tom istom roku, odhadom 95,6 miliardy libier. V Škótsku Prieskum verejnej mienky, ktorý uskutočnila agentúra Survation, ukázal, že 58 percent respondentov sa domnieva, že Spojené kráľovstvo by si malo “zachovať nezávislý jadrový odstrašujúci prostriedok”. Pre porovnanie, len 20 percent uviedlo, že by si odstrašujúci prostriedok nemalo ponechať.

V Nemecku, krajine, ktorá bola kedysi ortodoxne proti militarizácii a transferom zbraní do konfliktných zón, sa postoj domácej verejnosti po ruskej invázii zmenil. Rozhodnutie o transfere ťažkých zbraní na Ukrajinu bolo prijaté v situácii, keď sa zdalo, že mnohí nemeckí voliči podporujú vytvorenie špeciálneho fondu vo výške 100 miliárd eur na vojenské obstarávanie a vyčlenenie viac ako 2 % HDP Nemecka na obranu, ktoré navrhol nemecký kancelár Olaf Scholz. Tieto finančné prostriedky predstavujú takmer 41,4 percenta nemeckého rozpočtu na vzdelávanie (241,1 miliardy eur). Napriek tomu podľa marcového prieskumu 69 percent nemeckých voličov podporuje vládny návrh na zvýšenie vojenských výdavkov, pričom v roku 2018 to bolo takmer 39 percent. Okrem toho, v rámci Scholzovho plánu urobiť z Nemecka “najlepšie vyzbrojenú krajinu v Európe” schválilo americké ministerstvo zahraničných vecí potenciálny predaj stealth stíhačiek F-35 Nemecku v hodnote viac ako 8 miliárd dolárov. Okrem toho odpor voči účtovaniu zásob jadrových bômb NATO na nemeckom území už nemusí čeliť takému odporu ako kedysi. Pred ruskou inváziou bolo “Nemecko bez jadrových zbraní” cieľom novej vlády, ktorú vytvorili stredoľaví sociálni demokrati, ekologickí Zelení a slobodní demokrati. Dnes sa tento cieľ zdá byť nesplniteľný. V nedávnom prieskume, ktorý si objednala verejnoprávna televízia ARD, sa 52 % voličov vyslovilo za zachovanie amerických jadrových zbraní v Nemecku. Pred rokom to bolo v podobnom prieskume len 14 percent.

V Spojených štátoch, kde sa takmer 80 percent Američanov obáva širšej vojny alebo možného použitia jadrových zbraní zo strany Ruska, sa zvýšenie vojenského rozpočtu na rok 2023 zaobíde bez reálnych problémov. Podľa republikána Anthonyho Browna (D-MD) “v rámci rokovaní výboru pre rozpočtové prostriedky Snemovne reprezentantov o návrhu rozpočtu na fiškálny rok (FY) 2023 v júni minulého roka neprebehla takmer žiadna diskusia”. Odhad rozpočtu na národnú obranu na rok 2023 je 773 miliárd USD, pričom oproti rozpočtom na rok 2022 (742,3 miliardy USD) a rok 2021 (703,7 miliardy USD) sa zvýšil o 30,7 miliardy USD a 69,3 miliardy USD. Podľa námestníka ministra obrany USA sa očakáva, že rozpočet na rok 2027 dosiahne 828 miliárd USD, pričom v porovnaní s rokom 2021 sa zvýši o 124,3 miliardy USD. Tento nárast sa takmer rovná 16,25 % prostriedkov federálnych, štátnych a miestnych vlád USA určených na verejné vzdelávanie K-12. Toto výrazné zvýšenie vojenského rozpočtu je odôvodnené “poskytnutím kritickej bezpečnostnej pomoci Ukrajine” a zodpovedá ašpiráciám 55 percent Američanov, ktorí od mája tohto roku podporujú ďalšiu vojenskú pomoc Ukrajine.

Zdá sa, že v takomto citlivom kontexte sa západné mierové hnutie, ktoré sa zmobilizovalo proti ruskej agresii, zdráha dostatočne pozdvihnúť hlas proti západným vládam a odvážne oživiť misiu, ktorú začalo pred desaťročiami. Táto misia si vyžaduje konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že reakcie Západu na ruskú vojnu nepôjdu na úkor zraniteľných občanov v západných spoločenstvách, kde mnohí stále zápasia s ekonomickými dôsledkami pandémie koronavírusu a nedávno aj so zvýšením cien energií. Hnutie by malo zmobilizovať svoje zdroje na praktizovanie maximálnej kontroly a monitorovania západných vojenských rozpočtov a usilovať sa o spomalenie nábehu na opätovnú nuklearizáciu, ktorá by ovplyvnila verejné výdavky na sociálne zabezpečenie.

To všetko si vyžaduje explicitné a priame formulovanie postoja hnutia, ktoré by zdôrazňovalo, že zvyšovanie vojenských výdavkov síce môže krátkodobo odradiť Rusko a Čínu, ale v dlhodobom dôsledku to môže prehĺbiť existujúce sociálno-ekonomické sťažnosti a sociálnu neistotu na Západe. To by zasa mohlo prospieť populistickým hnutiam, znížiť odolnosť západných spoločností zvnútra a v konečnom dôsledku posilniť ruský a čínsky režim na globálnej úrovni namiesto ich oslabenia.