Začíname predbiehať západné krajiny. Dôkazom je Kaliňák

Bratislava 14. októbra 2024 (HSP/Foto:Facebook/Ministerstvo obrany Slovenskej republiky)

Postrehli ste, kam sa vybral na pracovnú cestu Robert Kaliňák? Vydal tým dôležitý signál pre budúce smerovanie Slovenska…

Keď Robert Fico vyhlásil tézu o vládnej politike na „všetky štyri svetové strany“, neprajníci sa len posmievali. Spomínam si na tvrdé, ale zavádzajúce výroky novinárov a opozičníkov o tom, že v skutočnosti existuje len „západ“ (rozumej: civilizácia) a „východ“ (rozumej: barbarstvo). Táto bipolarita je zastaralá a prekonaná – geopolitický progres nezastavíš. Novinári tiež dodávali, že Fico si vymýšľa podobné novinky, lebo už nemá čím zaujať, nemá viac čo ponúknuť, alebo už ho „nikde nechcú“ (v najnovšom podcaste Bárdy s Káčerom dokonca fabulujú, že „Fico už nevládne“)…

Pochopiteľne, boli od začiatku vedľa – otázka je, či si to reálne aj v hĺbke duše uvedomujú, alebo či úmyselne zatĺkajú, že je na vzostupe nový svetový poriadok.

Usporiadanie, ktoré je nezvratné, a ktoré naberá čoraz jasnejšie kontúry (aj keď naše médiá o tom odmietajú informovať, lebo pre ne je svet len kolektívny západ), sa nazýva multipolárny svet. Niektorí sa mylne domnievajú, že s jeho ideou prišiel súčasný ruský filozof a politológ Alexander Dugin, v skutočnosti tento koncept (priznane) prevzal od Samuela Huntingtona, niekdajšieho poradcu v Bielom dome a kolegu – mysliteľa.

O multipolárnom svete a jeho nevyhnutnosti hovoria aj zástupcovia veľmocí ako je India alebo Čína. Zoskupenie BRICS je prvým výrazným signálom, že časy sa menia. Civilizácie východu a globálneho juhu k sebe nachádzajú cestu – zbavujú sa vzájomných predsudkov v mene spoločného pokroku. Myšlienka multipolarity znamená, že za rokovací stôl si ako rovnocenní partneri môžu sadnúť predstavitelia odlišných civilizačných okruhov. S tým, že ani jeden na druhého nebude pozerať zvrchu.

Tento prístup bol doposiaľ krajinám kolektívneho západu cudzí – dobre vieme, že washingtonská centrála svetovlády sa pozerá na civilizačnú inakosť z povýšenej pozície privilegovaného. Nie raz o tom dali vedieť svojimi rozhodnutiami. A rozširujú tento postoj aj cez podchytené médiá – nie je náhoda, že aj naratív slovenského mainstreamu znie tak, že nás už „nikde neberú vážne“, alebo že „nemáme viac partnerov“.

Máme, máme, milí priatelia – akurát tam, kde to „Európanom“ príliš nevonia…

Pretože kto nepatrí medzi vyvolených (rozumej: postkoloniálne veľmoci), s tým sa oni nehrajú. Jedine, že by im začal poklonkovať, ako postsocialistické štáty. Čo to vravel euroobčan Ódor v predvolebnej kampani? Že Únia len dávala a dávala, preto je teraz čas na nás, aby sme jej dali niečo naspäť?

Či to máme priniesť na kolenách, už nespresnil…

Prečo tento dlhší úvod? Nuž, pozrime sa, kde bol cez víkend Robert Kaliňák: V Indonézii. Krajina má okolo 280 miliónov obyvateľov, z toho okolo 240 miliónov sú moslimovia, zvyšok prevažne kresťania. Indonézia je fakticky krajina s najväčším počtom moslimov na svete (v tesnom závese je Pakistan, potom India). Slovensko teda jasne a zreteľne dáva najavo, že je schopné komunikovať aj s partnermi, ktorí sú možno západu ľahostajní, ak nie priam nepríjemní…

A to zďaleka nie je všetko: Táto komunikácia je totiž produktívna. Naši zástupcovia boli už v Azerbajdžane či Južnej Kórei, a teraz v záujme rozvoja dobrých vzťahov v Indonézii, kde nám dláždia cestu napríklad k dodávaniu technológií do zbrojárskeho priemyslu. Okrem toho, ako dodal Kaliňák vo videu priamo z miesta, existuje medzi našimi krajinami spolupráca na vedeckej univerzitnej úrovni, a sme v krajine známi aj pre kvalitnú medicínsku edukáciu…

Viete, niektorí sa budú znovu posmievať, že s nami už debatujú len „krajiny tretieho sveta“, a ja neviem čo ešte. Avšak tieto posmešky vychádzajú z prostej ignorancie zmien na svetových fórach. Našinec sa z médií dozvie, že na Globsecu vystúpila von der Leyenová s plamenným prejavom proti Rusku, a v prospech večného zbrojenia Ukrajiny – to sú témy, ktoré u nás utvárajú verejný diskurz. Lebo médiá hlavného prúdu žijú v tichej zhode, že ukrajinský front, zelená dohoda, Brusel, a práva LGBTi sú priority. Nič iné neexistuje, toto je zhruba všetko, o čom sa máme baviť vo „vyspelom svete“.

To, že tento „vyspelý svet“ sa už vyše roka mlčky pozerá na vyvražďovanie civilistov v Gaze, je vec, nad ktorou krútia nosom – a dávajú od nej ruky preč (česť výnimkám).

Budú nás médiá dôsledne informovať aj o priebehu a výstupoch už šestnásteho samitu BRICS (tentoraz v ruskej Kazani) koncom tohto mesiaca? Alebo to odbijú jednovetnou správičkou?

Priatelia, Slovensko začína vo svete opäť rezonovať. A tým mám na mysli skutočný svet, nielen izolovanú západnú Európu, Severnú Ameriku, Veľkú Britániu, a Austráliu. Z čias socializmu nám tu ostali výrobné kapacity a komunikačné kanály, na ktorých možno stavať – v prospech všetkých strán, ktoré majú záujem o diskusiu. Nikde predsa nie je napísané, že máme ostať doživotnými vazalmi Bruselu a s hlbokým predklonom prijímať také jeho nariadenia, ktoré už nezasahujú len do našej ekonomickej, ale aj do kultúrno-spoločenskej sféry.

Slovensko ostáva politicky suverénnou krajinou (aj keď v zložitej situácii). A najlepší spôsob, ako si suverenitu upevňovať, je politika na „všetky štyri svetové strany“ – a teda udržiavanie kurzu smerom do nového, multipolárneho sveta, s víziou čoraz širšej medzinárodnej spolupráce, nachádzania nových trhov a následného rastu HDP.

Takže nech si o nás hovorí v Bruseli/Washingtone kto chce, čo chce – v predvídaní udalostí blízkej geopolitickej budúcnosti (ako aj v prvých adaptačných krokoch) už sme ich začali predbiehať…

Prečítajte si tiež

• Prestávajú voliči dôverovať Robertovi Ficovi?
• BRICS vracia úder
• Srbsko zvažuje vstup do BRICS – ako alternatívu k vstupu do Európskej únie
• Čo je to vlastne za podnik, ten Globsec? Tento víkend totiž znovu začnú spriadať plány