V čase, keď Bonapartove mnohonárodnostné sily dorazili do Moskvy, ochromujúca zima, zničujúce boje, vyčerpanie, choroby a zlé logistické plánovanie zredukovali pôvodné invázne sily na menej ako polovicu ich pôvodnej sily. Netrvalo dlho a Prusko a jeho severonemeckí spojenci prebehli k Rusom, zatiaľ čo zvyšok (bez Poliakov) dezertoval alebo zahynul na pochode domov.

Dnes sa zdá, že Bidenov Biely dom zvažuje použitie mnohonárodných síl zameraných na Rusko. Aliancia NATO nie je schopná dospieť k jednomyseľnému rozhodnutiu vojensky zasiahnuť na podporu Ukrajiny v jej vojne s Ruskom. Ako však nedávno naznačil David Petraeus, prezident a jeho generáli vyhodnocujú vlastnú “koalíciu ochotných”. Túto koalíciu by údajne tvorili predovšetkým, ale nie výlučne, poľské a rumunské sily, ktorých jadro by tvorila americká armáda a ktoré by boli nasadené na Ukrajine.

Všetky vojenské kampane sú úspešné alebo neúspešné na základe strategických predpokladov, ktoré sú základom operačného plánovania a realizácie. Bez toho, aby sme poznali podrobnosti prebiehajúcich diskusií, je stále možné vznášať otázky o navrhovanom operačnom “cieli, metóde a konečnom stave” koalície.

Po prvé, aký je cieľ koalície? Je cieľom vyhnať ruské sily z ukrajinského územia? Je cieľom posilniť ukrajinské obranné línie a dosiahnuť prímerie na rokovania? Alebo je koalícia len prostriedkom na zatiahnutie zvyšku aliancie NATO do vojny s Ruskom, ktorú bude podporovať len veľmi málo Európanov?

Po druhé, čo budú robiť americké vzdušné a pozemné sily, ak budú rozhodne zapojené od momentu prekročenia poľských a rumunských hraníc na západnej Ukrajine? Ruské vrchné velenie nepochybne označí americkú vojenskú zložku za ťažisko koalície. Z toho vyplýva, že ruská vojenská sila sa v prvom rade zameria na zničenie americkej bojovej štruktúry spolu s jej vesmírnymi kapacitami velenia, riadenia, spravodajstva, sledovania a prieskumu.

Po tretie, buduje Washington “koalíciu ochotných” z politických dôvodov alebo preto, že predpokladá záväzky náročné na zdroje a potrebuje regionálnych spojencov, ktorí by sa podieľali na bremene? Keďže je nepravdepodobné, že by konvenčná vojenská sila USA porazila konvenčnú ruskú vojenskú silu sama o sebe, môže koalícia vedená USA zhromaždiť rôznorodé vojenské kapacity potrebné na ovládnutie ruských síl s dostatočnou údernou silou, aby prinútila Rusko zmeniť svoje správanie? Rovnako dôležité je, či dokážu americké a spojenecké sily ochrániť početné dopravné siete Európy, ako aj letecké a námorné základne pred ruským leteckým a raketovým útokom?

Po štvrté, bude vedenie operácií koalície podliehať obmedzeniam, ktoré sa považujú za nevyhnutné pre spojeneckých partnerov? V otázkach, ako bojovať s protivníkom, ako ďaleko sa pohybovať a koľko riskovať, vždy existujú rozdielne názory. Nedostatok jasnosti o konkrétnych cieľoch môže mať vážne dôsledky. Inými slovami, akú mieru jednoty velenia môžu americkí vojenskí velitelia skutočne očakávať od svojich spojencov vo vojne a či požiadavka jednoty velenia preváži nad čisto národnými záujmami? Je užitočné si uvedomiť, že Moskva má úplnú právomoc nad všetkými svojimi silami vrátane síl svojich partnerov a spojencov. Ruská jednota velenia je absolútna. Moskva nie je nútená vyrovnávať sa s odlišnými preferenciami a názormi členov koalície.

Napokon, generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg trvá na tom, že neúspech Ukrajiny vo vojne s Ruskom by sa interpretoval ako porážka NATO. Neznamenali by ťažké straty spôsobené americkým pozemným silám v konfrontácii s ruskou vojenskou silou aj porážku Washingtonu? Ako rýchlo by mohli americké a spojenecké sily nahradiť svoje straty? Vyvolali by ťažké straty USA hrozbu jadrovej reakcie USA? Kedy podpora Ukrajiny ohrozuje bezpečnosť a prežitie NATO?

Nedávno oznámené opätovné potvrdenie strategickej nejednoznačnosti Washingtonu v súvislosti s “prvým použitím jadrových zbraní” vyvoláva ďalšie otázky. Hovorcovia Bidenovej administratívy naznačujú, že prezident nedodrží svoj sľub z roku 2020 a nevyhlási, že jediným účelom jadrových zbraní je odradiť od jadrového útoku na Spojené štáty alebo ich spojencov.

Namiesto toho prezident Biden schválil verziu politiky Obamovej administratívy, ktorá povoľuje použitie jadrových zbraní nielen ako odvetu na jadrový útok, ale aj ako odpoveď na nejadrové hrozby. Rozhodnutie prezidenta Bidena je pre americké a spojenecké ciele prinajmenšom rovnako nebezpečné a deštruktívne ako Morgenthauov plán: plán na deindustrializáciu Nemecka, ktorý bol síce zamietnutý, ale pravdepodobne predĺžil vojnu proti nacistickému Nemecku najmenej o pol roka. Naozaj si niekto vo Washingtone myslí, že táto nová politika znižuje pravdepodobnosť jadrovej vojny s Ruskom?

Vojenská stratégia je o vzťahu prostriedkov a cieľov. Národní politickí a vojenskí lídri sa zaoberajú prostriedkami a príliš málo premýšľajú o cieľoch. Nestačí byť dobrým technikom, dnešní politickí a vojenskí lídri musia byť serióznymi stratégmi, citlivými na limity, ktoré americké silné a slabé stránky kladú na strategické rozhodnutia.

Nemali by sa podceňovať náklady, ktoré Američania a Európania zaplatia za eskaláciu konfliktu. Prezident a jeho generáli si musia uvedomiť, ako by vojenský neúspech poškodil americkú spoločnosť, ktorá je už oslabená 20 rokmi sebazničujúceho nasadenia v Iraku a Afganistane. Morálka americkej armády je na najnižšom bode. Nábor do amerických ozbrojených síl, najmä do pozemných síl, je ťažší ako kedykoľvek od 70. rokov minulého storočia. Americká hospodárska výkonnosť je krehká. Hospodárske vyhliadky Európy sú ešte pochmúrnejšie.

V boji s Ruskom Bonaparte nielenže zle odhadol svojho protivníka, ale hrubo sa pomýlil aj v odhadoch svojich spojencov. Prezident Biden a jeho generáli by nemali urobiť rovnaké chyby na Ukrajine.