Námestník poľského ministra národnej obrany (MON) Marcin Ociepa vo svojom prejave 29. novembra povedal: “Pravdepodobnosť vojny, do ktorej sa zapojíme, je veľmi vysoká. Je príliš vysoká na to, aby sme tento scenár brali len hypoteticky.” Poľské ministerstvo národnej obrany údajne plánuje v roku 2023 povolať 200 000 záložníkov na niekoľkotýždňový výcvik, ale pozorovatelia vo Varšave majú podozrenie, že tento krok by mohol ľahko viesť k celoštátnej mobilizácii.

Medzitým vo vnútri Bidenovej administratívy rastú obavy, že ukrajinské vojnové úsilie sa zrúti pod ťarchou ruskej ofenzívy. A keďže pôda na južnej Ukrajine konečne zamrzla, obavy administratívy sú oprávnené. V rozhovore uverejnenom v časopise Economist šéf ukrajinských ozbrojených síl generál Valerij Zálužný priznal, že ruská mobilizácia a taktika fungujú. Dokonca naznačil, že ukrajinské sily možno nebudú schopné odolať nadchádzajúcemu ruskému náporu.

Zalužnyj však odmietol akúkoľvek myšlienku na dohodu a namiesto toho žiadal o viac vybavenia a podpory.  Ďalej trval na tom, že s 300 novými tankami, 600 až 700 novými bojovými vozidlami pechoty a 500 novými húfnicami môže ešte vyhrať vojnu s Ruskom. Pravdu povediac, generál Zalužnyj nežiada o pomoc, žiada o novú armádu. V tom spočíva najväčšie nebezpečenstvo pre Washington a jeho spojencov v NATO.

Keď sa zahraničnej politike Washingtonu nedarí, praví veriaci vo veľkú vec vždy hlboko načerpajú zo studne ideologického sebaklamu, aby sa mohli otužovať do poslednej bitky. Blinken, Klain, Austin a zvyšok vojnovej strany naďalej sľubujú večnú podporu Kyjevu bez ohľadu na cenu. Podobne ako “najlepší a najbystrejší” zo 60. rokov 20. storočia sú ochotní obetovať realizmus zbožným želaniam, utápať sa v spŕške publicity a sebapropagácie pri jednej verejnej návšteve Ukrajiny za druhou.

Toto predstavenie až desivo pripomína udalosti spred viac ako 50 rokov, keď washingtonská zástupná vojna vo Vietname zlyhávala. Pochybovači v Johnsonovej administratíve o múdrosti pozemnej intervencie na záchranu Saigonu pred istým zničením sa skryli. V roku 1963 mal Washington vo Vietname už 16 000 vojenských poradcov. Myšlienka, že Washington podporuje vládu v Južnom Vietname, ktorá by nemusela zvíťaziť nad Severným Vietnamom, bola bez okolkov odmietnutá. Minister zahraničných vecí Dean Rusk povedal: “Nestiahneme sa, kým vojna nebude vyhraná.”

Na jar 1965 už americkí vojenskí poradcovia umierali. Generál Westmoreland, vtedajší veliteľ veliteľstva vojenskej pomoci vo Vietname, hlásil LBJ: “Je čoraz zjavnejšie, že súčasná úroveň pomoci Spojených štátov nemôže zabrániť kolapsu Južného Vietnamu… Severný Vietnam sa chystá zabíjať… Na základe žiadosti juhovietnamskej vlády je potrebné rozhodnúť o čo najrýchlejšom nasadení 125 000 vojakov Spojených štátov, aby sa zabránilo komunistickému prevratu.”

Bezpodmienečná podpora Zelenského režimu v Kyjeve zo strany Bidenovej administratívy sa dostáva do strategického bodu zlomu, nie nepodobného tomu, ktorý dosiahol Lyndon B. Johnson v roku 1965. Tak ako Lyndon B. Johnson v roku 1964 náhle rozhodol, že mier a bezpečnosť v juhovýchodnej Ázii sú životne dôležitým strategickým záujmom USA, Bidenova administratíva teraz podobne argumentuje v prípade Ukrajiny. Podobne ako Južný Vietnam v 60. rokoch minulého storočia, aj Ukrajina prehráva svoju vojnu s Ruskom.

Ukrajinské nemocnice a márnice sú plné zranených a umierajúcich ukrajinských vojakov. Zástupca Washingtonu v Kyjeve premrhal svoj ľudský kapitál a značnú západnú pomoc v sérii sebazničujúcich protiútokov. Ukrajinskí vojaci na obranných líniách, ktorí čelia ruským vojakom na juhu Ukrajiny, sú odvážni muži, ale nie sú to hlupáci. Sparťania pri Termopylách boli odvážni, a aj tak zomreli.

Reálne nebezpečenstvo teraz spočíva v tom, že Biden čoskoro vystúpi v televízii a zopakuje vystúpenie Lyndona B. Johnsona z roku 1965, pričom slovo “Ukrajina” nahradí slovom “Južný Vietnam”:

Dnes večer vám chcem, milí Američania, hovoriť o slobode, demokracii a boji ukrajinského ľudu za víťazstvo. Žiadna iná otázka náš ľud tak nezaujíma. Žiadny iný sen tak nepohlcuje milióny ľudí, ktorí žijú na Ukrajine a vo východnej Európe… Nehovorím však o útoku NATO na Rusko. Skôr navrhujem vyslať na Ukrajinu koalíciu ochotných pod vedením USA, ktorá by pozostávala z amerických, poľských a rumunských ozbrojených síl a vytvorila by pozemnú obdobu “bezletovej zóny”. Misia, ktorú navrhujem, je mierová, vytvoriť bezpečnú zónu v najzápadnejšej časti Ukrajiny pre ukrajinské sily a utečencov, ktorí sa snažia prežiť ničivé útoky Ruska…

Katastrofa zabalená do rétoriky nie je spôsob, ako zachrániť obyvateľov Ukrajiny. Vojna na Ukrajine nie je fantazijnou hrou Call of Duty. Je to rozšírenie ľudskej tragédie, ktorú vytvorilo rozširovanie NATO na východ. Obete nežijú v Severnej Amerike. Žijú v regióne, ktorý väčšina Američanov nevie nájsť na mape. Washington vyzval Ukrajincov, aby bojovali. Teraz ich Washington musí vyzvať, aby prestali.

Vlády NATO sú v názore na vojnu na Ukrajine rozdelené. S výnimkou Poľska a možno Rumunska sa žiadny z členov NATO neponáhľa mobilizovať svoje sily do dlhej a vyčerpávajúcej vojny s Ruskom na Ukrajine. Nikto v Londýne, Paríži alebo Berlíne nechce riskovať jadrovú vojnu s Moskvou. Američania nepodporujú vojnu s Ruskom a tí niekoľkí, ktorí ju podporujú, sú ideológovia, povrchní politickí oportunisti alebo chamtiví dodávatelia obranných zariadení.

Keď sa americké sily napokon stiahli z juhovýchodnej Ázie, Američania si mysleli, že Washington bude zdržanlivejší, uvedomí si limity americkej moci a bude viesť menej militantnú a realistickejšiu zahraničnú politiku. Američania sa vtedy mýlili, ale Američania a Európania teraz vedia, že odmietanie Washingtonu uznať legitímne bezpečnostné záujmy Ruska na Ukrajine a rokovať o ukončení tejto vojny je cestou k predĺženiu konfliktu a ďalšiemu ľudskému utrpeniu.