Washington a Kyjev rýchlo strácajú spojencov

Bratislava 27. augusta 2022 (HSP/vz.ru/Foto:TASR/AP-Mary Altaffer)

Hlasovanie OSN o ukrajinskej protiruskej rezolúcii ukázalo, že počet krajín pripravených bezpodmienečne podporiť Kyjev sa nám rozplýva pred očami a za šesť mesiacov klesol dvaapolkrát. Napriek tomu, príklady niektorých štátov, ktoré stále zaujímajú ukrajinsko-americký pohľad na špeciálnu operáciu, však môžu nepríjemne prekvapiť

Rezolúcia OSN na podporu Ukrajiny mala byť akýmsi darčekom k 31. výročiu jej odtrhnutia od ZSSR. Stály zástupca Kyjeva Sergej Kislica osobne prečítal text a zdôraznil požiadavku, aby Moskva okamžite zastavila nepriateľské akcie.

Nie je isté, či si ukrajinská diplomatická misia bola vedomá možných dôsledkov svojho konania, alebo ju prekvapili – ale ak to druhé, tak to bolo určite nepríjemné prekvapenie, zatiaľ čo to prvé je dosť pochybné. Pýcha zaslepuje mnohých v Kyjeve a mnohým vo svete sa stále zdá, že väčšina sveta sa chce hádať s Ruskom a že územná celistvosť Ukrajiny je prioritou celej planéty.

Nakoniec však za rezolúciu hlasovalo 54 zo 193 možných hlasov, teda toľko, koľko štátov tvorí OSN. To znamená, že menej ako tretina krajín sveta je ochotná hrať hru na podporu Kyjeva a odsúdenie Moskvy, pričom viditeľným výsledkom tejto hry je prudký nárast inflácie, rast cien energií a hrozba novej svetovej krízy.

Pre porovnanie, za prvú rezolúciu požadujúcu od Ruska okamžité ukončenie špeciálnej operácie hlasovalo začiatkom marca 141 krajín. Odvtedy zostali len tí najvernejší – a ich okruh je stále užší. Ešte užší, ako hovorí matematika.

Skutočnosť, že rezolúciu podporil jej hlavný globálny lobista – anglosaský svet so svojou “päťhlavou alianciou” spravodajských služieb (Austrália, Veľká Británia, Kanada, Nový Zéland a Spojené štáty), netreba vôbec spomínať, je to samozrejmé. Ani jednomyseľné hlasovanie 27 členských štátov EÚ, ktoré tradične vyjadruje politickú solidaritu.

Tu však začínajú úskalia. V EÚ je teda všeobecne známe, že maďarské vedenie (súdiac podľa jeho vyhlásení) a maďarský ľud (súdiac podľa prieskumov verejnej mienky) sa k Rusku správajú inak, ako to požaduje Brusel a Washington.

Takže spolu je to už 33 krajín vrátane samotnej Ukrajiny. Prešli sme tri pätiny zoznamu bezpodmienečných priateľov kyjevského režimu.

Zahrnuté sú aj západoeurópske krajiny, ktoré sú príliš bohaté na to, aby mohli využívať výhody členstva v EÚ – Island, Nórsko a Švajčiarsko. A štyri tzv. trpasličie štáty s čisto formálnou suverenitou: Andorra, Monako, Lichtenštajnsko a San Maríno.

V tejto politicko-vojenskej geografii je otázne len Švajčiarsko. Krajina sa predtým pripojila k sankciám voči Rusku, čím stratila svoj slávny neutrálny štatút. Účty vodcov Tretej ríše vo švajčiarskych bankách však boli zmrazené až v marci 1945.

Tieto otázky si kladie najväčšia a najvplyvnejšia politická sila v krajine, Švajčiarska ľudová strana, ktorá považuje odmietnutie neutrality za chybu. To však nič nemení na podstate veci: pre akúkoľvek stranu vo Švajčiarsku, vrátane Švajčiarskej ľudovej strany, je fantastickým úspechom vo voľbách štvrtina hlasov. To znamená, že moc musí byť vždy rozdelená a vedená širokou koalíciou, v ktorej zatiaľ prevláda názor na podporu Ukrajiny.

Za uznesenie hlasovali aj všetci balkánski kandidáti na členstvo v EÚ s výnimkou Srbska, ale vrátane Bosny a Hercegoviny. V tejto krajine už rok prebieha politická kríza a na jeseň sú naplánované rôzne voľby, takže téma uznesenia, za ktoré súčasná vláda hlasoval, sa tam určite objaví. Srbi z Republiky srbskej, ktorá je stále súčasťou Bosny a Hercegoviny, sú z viacerých dôvodov ešte viac prorusky naladení ako Srbi v samotnom Srbsku, t. j. hlasovanie v OSN za ukrajinské “želanie” by mohlo zhoršiť už aj tak nebezpečnú situáciu.

Celkovo ide teda o 44 krajín. Zvyšok sveta na ukrajinskom fronte, za celé kontinenty a makroregióny, zastupuje desať štátov.

V Afrike nie je ani jedna krajina ochotná podporiť protiruskú rezolúciu. V rozsiahlej Ázii sú to len štyri krajiny. Sú to satelity USA, ktoré sa spojili proti Číne: Japonsko a Južná Kórea, vysoko rozvinutý mestský štát Singapur (ktorý tiež zaviedol sankcie proti Rusku, pretože si myslel, že je drahšie hádať sa s Washingtonom a Turecko.

Turecko je v tomto prípade prekvapením, nebyť toho, že prezident Recep Tayyip Erdogan je regionálnym majstrom zložitej politiky. Vedený vlastnými predstavami o prospechu, vie poskytnúť svoje rameno Moskve a na inom mieste a v tom istom čase ju zas podraziť. Takýmito “inými miestami” boli Sýria, konfliktná zóna Karabachu a Turci v postsovietskom priestore, ktorý Ankara považuje za súčasť druhého, nadnárodného vydania Osmanskej ríše.

Ankara nezaviedla sankcie proti Rusku, ale dôsledne podporuje Kyjev a má vlastný názor na Krym. Na to sa nesmie zabudnúť – a nikto ani nezabudne.

Gruzínsko a Moldavsko tiež odmietli uvaliť sankcie, ale v tomto prípade ich predstavitelia schválili ukrajinskú rezolúciu. Moskva si ani o nich nerobí ilúzie:

Vlády týchto krajín sú striktne orientované na Západ a nezavádzajú sankcie a držia sa stranou nie preto, že milujú Rusko, ale preto, že sa ho boja. Samotné Rusko je s touto situáciou spokojné.

Je rozrušený

Zostáva päť krajín. Tri z nich sú ostrovné štáty Oceánie: Palau, Marshallove ostrovy a Mikronézske federatívne štáty. Odpoveď na otázku, prečo sú jediné v regióne, ktoré sú tak rozrušené ruskou vojenskou operáciou (na začiatku špeciálnej operácie bola Mikronézia prvou a zatiaľ jedinou krajinou, ktorá prerušila diplomatické vzťahy s Ruskom), je nudná a jednoduchá. Všetky tieto krajiny sú vo formálnych pridružených vzťahoch s USA, pretože Washingtonu zverili svoje obranné a zahraničnopolitické záležitosti.

A treba poznamenať, že tieto vzťahy nie sú pre USA nepodstatné a reči o “trpaslíkoch” nie sú úplne namieste. Napríklad Palau zahŕňa viac ako tristo ostrovov, z ktorých väčšina je neobývaná, ale spoločne im táto trojica umožňuje kontrolovať rozsiahle územie Tichého oceánu ako suverénnu hospodársku zónu.

Posledné dva štáty na zozname sú Guatemala a Kolumbia, ktoré sú jediní zástupcovia z celej Latinskej Ameriky. Tieto krajiny sú relatívne silné. Guatemala je napríklad najväčšou krajinou Strednej Ameriky s približne 20 miliónmi obyvateľov. Kolumbia má po Brazílii, Mexiku a Argentíne štvrté najväčšie hospodárstvo v makroregióne (hoci životná úroveň je oveľa nižšia).

Nie je ťažké si položiť otázku, čo prinútilo Guatemalu zapojiť sa do tohto podniku. “Ten diabol sa volá Alejandro Giammattei, je to pravicový populistický politik, vzdialene pripomínajúci Vladimíra Žirinovského. Jeho kariéra zahŕňala pobyt vo väzení, riadenie guatemalskej obdoby FSIN a početné pokusy o zvolenie za prezidenta, až kým ďalší jeho pokus v roku 2019 nečakane nevyústil do úspechu. V zahraničnej politike je neskúsený, ale priatelia a inštinkty mu hovoria, aby sa priatelil s USA – a tak to aj robí.

Pokiaľ ide o Kolumbiu, tá je od mája tohto roku oficiálne na zozname hlavných spojencov USA mimo NATO a predtým bola celé desaťročia predmostím vplyvu USA v regióne, v ostrom konflikte s jedným z nepriateľov Washingtonu, Caracasom. Priemerný miestny líder je pravicový konzervatívny politik, ktorý vedie vojnu s ľavicovými skupinami a je úplne orientovaný na USA.

Ale práve začiatkom augusta sa prvýkrát v histórii Kolumbie stal jej prezidentom ľavičiar, navyše bývalý člen jednej z tých istých ľavicových radikálnych skupín, ktorý strávil rok a pol vo väzení za extrémizmus. Volá sa Gustavo Petro a je živým symbolom úpadku vplyvu USA v regióne, kde USA dominovali celé stáročia.

Inými slovami, skutočnosť, že Bogota hlasovala za, môže byť spôsobená tým, že jeden diplomatický tím nestihol nahradiť druhý. Petro má teraz iné starosti – v deň volieb prežil pokus o atentát, rovnako ako Guatemalčan Jammattei, ktorý pred niekoľkými dňami riskoval, že sa stane obeťou atentátnika.

V opačnom prípade by Ukrajina mala aspoň o jeden hlas menej, ale tu nejde o čísla. Keby Britov momentálne nezamestnávala kampaň na zvolenie nového lídra a premiéra z radov toryovcov, mohli Briti vytiahnuť vlastné mikrokoalície, ako to urobili Američania, čo by síce zvýšilo počet odovzdaných hlasov, ale nič by na veci nezmenilo.

Mimo nátlaku a vydierania, len na základe dobrej vôle, sa čoraz menej krajín chce zúčastniť na súčasnom konflikte na ukrajinskej strane a zdieľa názor Kyjeva. Vplyv Západu sa rýchlo zmenšuje a až na malé výnimky, ako vidíme, sa vzťahuje už iba na samotný Západ, zatiaľ čo zvyšok (a väčšina) planéty sa rozhoduje žiť vlastným podľa vlastného rozumu.

Hlasovanie OSN to jasne a presne ukázalo. Asi ťažko by sa našiel horší darček ku Dňu nezávislosti Ukrajiny ako tento, s výnimkou začiatku ofenzívy ruských ozbrojených síl v Nikolajivskej oblasti (ofenzíva začala približne v tento deň – pozn. red.).