Bratislava 5. júla 2023 (HSP/Other-news/Foto:Facebook)
Rozhovor bol uskutočnený v Pearls and Irritations, čo je austrálska platforma na výmenu názorov z progresívnej, liberálnej perspektívy
Otázka: Pomôžte nám pochopiť históriu vojny na Ukrajine. Ako sme sa sem dostali? Ako sa z nej dostaneme? A ak Spojené štáty nie sú tou krajinou, ktorá by mala pomôcť sprostredkovať mier, ktorá krajina by to mala byť?
Jeffrey Sachs (ďalej len JS): Tento konflikt sa v skutočnosti odohráva celé desaťročia. Nevznikol len z ruskej invázie v roku 2022, ako sa často hovorí v západných mainstreamových médiách. Vojna sa často definuje ako nevyprovokovaný útok v roku 2022. Korene tejto vojny v skutočnosti siahajú až ku koncu Sovietskeho zväzu a ku geopolitike okolo neho.
V roku 1990 USA a Nemecko sľúbili vtedajšej sovietskej vláde, prezidentovi Michailovi Gorbačovovi, že NATO sa nepohne ani o centimeter na východ, ak Gorbačov pristúpi k rozpusteniu sovietskej vojenskej aliancie. Inými slovami, došlo by k dohode, že na sovietskej strane by sa ukončila vojenská aliancia, takzvaná Varšavská zmluva, a na západnej strane by NATO nevyužilo výhody a Nemecko by sa zjednotilo, ale NATO by sa nepohlo ani o centimeter na východ. Spojené štáty v tomto smere podvádzali, pretože hneď ako v roku 1991 skončil Sovietsky zväz, tvorcovia politiky vo Washingtone, najmä v Pentagone a v stálych štáboch v Spojených štátoch, okamžite naplánovali rozšírenie NATO na východ.
Podľa môjho názoru sa táto vojna začala preto, lebo Spojené štáty nemohli akceptovať mier, v ktorom by vojenské spojenectvá oboch strán studenej vojny ustali. No za 30 rokov od začiatku 90. rokov do súčasnosti sa stalo veľa vecí, ale asi treba spomenúť tie najdôležitejšie, že v roku 2008 George W. Bush presadil NATO, tlačil na NATO, ale naozaj tlačil na to, aby NATO oznámilo, že Ukrajina sa stane jeho členom. A to sa stalo na samite NATO v Bukurešti v roku 2008. Ruské vedenie bolo rozzúrené. Opakovane varovali: To nerobte. Nechceme, aby vaša armáda stála priamo pri našej 2000-kilometrovej hranici s Ukrajinou. Potom v roku 2010 vyhral voľby ukrajinský prezident s programom neutrality Ukrajiny. Viktor Janukovyč vyhral voľby na základe myšlienky, že Ukrajina sa nechce stať bojiskom medzi dvoma superveľmocami, a vyzval na neutralitu, ktorá bola zakotvená v pôvodnej ukrajinskej deklarácii nezávislosti, ale potom ju niektorí ukrajinskí politici orientovaní na NATO opustili.
V roku 2010 preto Janukovič vyzval na neutralitu, ale začiatkom roka 2014 bol za účasti USA násilne zvrhnutý. Takže to bola naozaj hrozná eskalácia, pretože relatívne proruský prezident, ktorý však vyzýval na neutralitu, čo bol podľa mňa jediný bezpečný postup pre Ukrajinu, bol zvrhnutý. A Spojené štáty v tom zohrali významnú úlohu. Ľudia vedia o slávnej nahrávke Victorie Nulandovej, ktorá je teraz našou námestníčkou ministra zahraničných vecí. V tom čase bola námestníčkou ministra zahraničných vecí a tri týždne pred násilným zvrhnutím opísala, koho by USA videli ako budúcu vládu.
USA v roku 2021 podpísali niekoľko vyhlásení, v ktorých potvrdili, že NATO sa rozšíri. Myslím si, že to všetko bolo absolútne nezodpovedné. Rusko zhromaždilo vojská na svojich hraniciach a 17. decembra 2021 predložilo na stôl návrh bezpečnostnej dohody medzi USA a Ruskom, ktorá bola založená na nerozširovaní NATO. Bidenova administratíva v januárovej odpovedi formálne odpovedala, že nie je ochotná o tejto otázke rokovať. Potom Rusko 24. februára 2022 zaútočilo, čím dalo jasne najavo, že práve nedosiahnutie dohody v otázke NATO bolo hlavným dôvodom ruskej akcie.
O štyri týždne neskôr Zelenskyj vyhlásil, že Ukrajina akceptuje neutralitu. Inými slovami, počiatočná ruská invázia priviedla Ukrajinu k rokovaciemu stolu a v druhej polovici marca, pričom sprostredkovateľom bola turecká vláda, Rusko a Ukrajina vyrokovali mierovú dohodu.
Je neuveriteľné, že Spojené štáty ju zablokovali, pretože Spojené štáty povedali ukrajinskej vláde, že bojujete ďalej, pretože americkí politici mali dve predstavy. Jednou z nich bolo, že Ukrajina by nemala byť neutrálna. Mala by byť krajinou NATO. A po druhé, že vojna sa vyhrá určitou kombináciou západného zbrojenia a finančných sankcií.
Otázka: Práve teraz sa USA nestarajú o blahobyt svojich vlastných občanov, ale vedú nezodpovedné vojny, hoci by sa mohli sústrediť na iné veci: životné prostredie, vzdelávanie, zdravotníctvo, infraštruktúru… Paradoxne, zdá sa, že za celým týmto naliehaním na unipolárny svet a dominanciu je to, že USA si chcú udržať status rezervnej meny, ale pod ekonomickými sankciami trpia aj USA. Možno to dokonca urýchľuje posilňovanie mien iných krajín.
JS: Základom je, že USA majú 4,1 % svetovej populácie. Ako si teda môžu nárokovať na to, že sú svetovým lídrom? Viete, USA sú silná krajina. Je to bohatá krajina, ale nevedie svet a nemala by mať ambíciu viesť svet. To je istý druh šialenstva a ideológia USA už dlho spočíva v tom, že USA by mali riadiť svet.
Podľa mňa je to neuveriteľné. Ale na druhej strane som väčšinu svojej kariéry strávil mimo USA a videl som zvyšných 95,9 % sveta. A viem, že zvyšných 95,9 % sveta nechce, aby Spojené štáty riadili svet. Nie je to proti Spojeným štátom. Len hovorí: nechajme nás mať svoju vlastnú časť sveta. Nechceme, aby ste riadili svet. Nechceme, aby ste rozhodovali o tom, aká je naša vláda, kto sme, ako si vládneme. Viete, ste len jedno miesto. A to vedúci predstavitelia Spojených štátov nechápu. Sú veľmi arogantní. Sú veľmi ignorantskí kvôli dvom veľkým oceánom. Veľmi nepoznajú históriu iných častí sveta. A my sme skončili s touto arogantnou a naivnou a nebezpečnou zahraničnou politikou, pretože Spojené štáty sú nepochybne bohaté a mocné a vyrábajú veľa zbraňových systémov. A ja mám 68 rokov a Spojené štáty boli vo vojne takmer každý rok môjho života od Vietnamu a Laosu a Kambodže a Nikaraguy, Afganistanu a Iraku a Sýrie a Líbye a teraz Ukrajiny. No tak, dajte si pauzu.
Otázka: V týchto Spojených štátoch amnézie stále začíname vojny v zastúpení. Aká je teda spojovacia línia s Čínou a Taiwanom?
JS: No, situácia na Taiwane je ako situácia na Ukrajine, veľmi výbušná, veľmi nebezpečná a vyžaduje si chladnú hlavu, aby sa zabránilo konfliktu. Skutočnosť je taká, že všetky tri vlády, Spojené štáty, Taiwan a Čína, majú politiku, že existuje jedna Čína. A či už ide o vládu na Taiwane alebo vládu v Pekingu, obe hovoria, že existuje jedna Čína. Nesúhlasia s tým, čo sa stalo v roku 1949 a ako by sa mala Čína spravovať, ale nehovoria, že existujú dve krajiny. A Spojené štáty, keď nadviazali diplomatické vzťahy s Čínskou ľudovou republikou, veľmi jasne povedali, že existuje jedna Čína a majú politiku jednej Číny. A to je spôsob, ako udržať mier a zabezpečiť, aby toto napätie medzi Pekingom a Tchaj-pejom nevyústilo do otvoreného konfliktu. Ale Spojené štáty sa s tým začali zahrávať. Začali vytvárať vojenskú alianciu s Taiwanom, čo v skutočnosti znamená vojenskú alianciu uprostred jednej krajiny. A to je mimoriadne nebezpečná a nerozvážna vec. A Biden začal hovoriť o tom, ako budeme brániť Taiwan. A americkí politici hovoria o tom, ako sa blíži vojna. To všetko je absolútne bezohľadné, nezodpovedné, a to, čo by sme sa mali snažiť, je znížiť napätie, rozptýliť napätie prostredníctvom rokovaní, rozhovorov, myšlienok budovania mieru, a nie podnecovať myšlienku, že nejaký konflikt je nevyhnutný.
Konflikt by bol zničujúci, samozrejme, predovšetkým pre Taiwan – ale vlastne pre celý svet. A preto sa tomu treba vyhnúť a potrebujeme chladné hlavy. A nemali by sme mať amerických politikov, ktorí by hádzali šable. Nemali by sme nechať predsedníčku parlamentu Nancy Pelosiovú letieť na Taiwan po tom, čo čínska vláda opakovane povedala: nerobte to. Neprovokujte, nevyvolávajte konflikty tam, kde nemusia byť. Vedenie Spojených štátov však veľmi nepočúva. Je to to isté, ako keď Putin mnoho, mnoho, mnohokrát povedal: nerozširovať NATO na Ukrajinu. Spojené štáty povedali: Ach, prepáčte, my vás nepočujeme. To znamená, že k tomu nemáte čo povedať. Do toho vám nič nie je. A potom prišla vojna. To je veľmi typické pre americkú zahraničnú politiku, pretože americkí lídri zahraničnej politiky sú príliš arogantní a nepočúvajú.
USA tiež zažívajú realitu, že iné miesta na svete ich v technológiách dobiehajú, ba dokonca sú v nich aj lídrami. A Čína je veľmi úspešná, veľmi pracovitá, veľmi usilovná spoločnosť, ktorá sa za posledných 40 rokov dostala z chudoby na veľmi významnú svetovú ekonomiku. A USA to veľmi ťažko prijímajú. Postoj USA, ak počúvate kongresmanov, ktorí zrejme nič nevedia, je, že ak je Čína úspešná, musí to byť preto, že podvádza. A čo preto, že šetria viac ako 40 % HDP, že sa Číňania zapájajú do pozoruhodnej modernizácie vzdelávania, každoročne vyprodukujú státisíce doktorátov a masívne vedecké výskumné programy? No tak, toto je pravda. A tak táto arogancia nedovoľuje, aby pravda prenikla na povrch.
Otázka: Jednou z ďalších vecí, o ktorých ste písali, ale o ktorých sa v súvislosti s Čínou často nepíše, je, že tam, kde americká politika na Blízkom východe destabilizovala a ničila, Čína vstúpila do hry ako mierotvorca.
JS: Nuž, povedal by som, že pravdepodobne najpozoruhodnejším diplomatickým úspechom posledných rokov je sprostredkovanie mierovej dohody medzi Saudskou Arábiou a Iránom Čínou. Podľa americkej predstavy boli tieto dve krajiny nezmieriteľnými nepriateľmi. Nikdy sa nedokázali dohodnúť. Pre Spojené štáty bol Irán nepriateľom a Saudská Arábia spojencom. Ale celá myšlienka zahraničnej politiky USA je: privediete krajiny pod svoju moc ako spojenca Spojených štátov, napríklad Saudskú Arábiu, a bojujete proti nepriateľom na druhej strane. Čína má však inú predstavu, ktorá spočíva v tom, že Saudská Arábia a Irán nemali žiadne zásadné dôvody na tento rozkol, ale majú veľa dôvodov na spoluprácu. Po prvé, obe krajiny sú ťažko postihnuté zmenou klímy. Musia spolupracovať, pretože kríza s vodou je dosť vážna. Obe krajiny sú uhľovodíkovými ekonomikami. Potrebujú energetickú transformáciu, ktorá je veľmi hlboká. A tak Číňania uľahčili zmierenie medzi nimi. Z toho mám veľkú radosť. Mimochodom, zmierenie, boje medzi Iránom a Saudskou Arábiou rozdelili západnú Áziu. Prispela k absolútne zničujúcej vojne v Jemene, v ktorej Spojené štáty poskytli svoju vojenskú podporu a ktorá zabila veľa ľudí. A destabilizovala región, ktorý potrebuje veľkú hospodársku transformáciu, technologickú modernizáciu a zmeny. A preto je táto dohoda skutočne veľkou pomocou pre celý región, nielen pre obe zúčastnené krajiny. A podľa môjho názoru si Čína zaslúži veľkú pochvalu za to, že bola múdra a pochopila, že tento konflikt sa dá vyriešiť, a nie len vyhrotiť. Prístup USA však vždy spočíval v tom, že naň tlačili. Dokonca aj keď USA uzavreli dohodu s Iránom v rámci jadrovej dohody nazvanej JCPOA, vláda USA od nej odstúpila a potom zachovala sankcie voči Iránu, pretože USA to s mierom väčšinou nemyslia vážne. Majú mentalitu my proti nim. A to považujem za veľmi deštruktívne a nie je to v záujme USA.
Otázka: Čo sa stane, keď stratíte dominanciu? Keď dolár prestane byť rezervnou menou? Myslíte si, že Spojené štáty môžu mať ekonomickú hegemóniu bez politickej hegemónie?
JS: Časť sily USA po druhej svetovej vojne spočívala v tom, že USA boli v podstate jedinou ekonomikou, ktorá stála. A bola to technologicky vyspelá, bohatá, veľká ekonomika; najväčšia na svete. A dolár bol skutočne jedinou medzinárodnou použiteľnou menou na pomerne dlhý čas. Takže dolárový systém sa stal centrom medzinárodného obchodu. Keď obchodujete s tovarom, pri nákupe je denominovaný v dolároch. Za dovoz platíte v dolároch, čo znamená, že používate účty v amerických dolároch. V americkom bankovom systéme je typické, že keď sa transakcia uzavrie, uzavrie sa prostredníctvom takzvaného medzibankového systému SWIFT. A tak USA mali to, čo Francúzsko už dávno nazvalo “prehnaným privilégiom”, že mohli tlačiť veľa peňazí, pretože zvyšok sveta držal doláre, používal doláre. Dolár bol základom svetového hospodárstva. To sa teraz mení. A mení sa to z troch základných dôvodov. Prvým je, že podiel USA a svetovej ekonomiky sa zmenšuje, takže to znamená, že prevaha USA sa bude zákonite zmenšovať. Druhým dôvodom je, že technologicky sa zúčtovanie bude uskutočňovať rôznymi inými spôsobmi ako prostredníctvom amerických bánk. Takzvané digitálne meny, najmä digitálne meny centrálnych bánk, budú znamenať iné spôsoby zúčtovania. Pri nákupe v Číne budeme vyrovnávať v jüanoch, pri obchode s Indiou v rubľoch alebo v rupiách a podobne. Takže bude existovať viacero mien. A potom tretia časť, ktorá je skutočne otázkou zlého rozhodovania, USA militarizovali dolár. To znamená, že zvyčajne o peniazoch uvažujete takto: dobre, máte ich, môžete ich používať, môžete ich míňať. Ale Spojené štáty začali hovoriť: ak sa nám nepáčite, už nemusíte mať prístup k svojim peniazom, ak sú v našich bankách. Takže USA zmrazili Rusku držbu dolárov. USA zmrazili dolárové aktíva Venezuely. USA zmrazili dolárové podiely Afganistanu. Radím každej vláde, ktorá nevychádza s vládou USA, aby si dávala pozor na svoje peniaze, pretože USA môžu prísť a zmraziť vaše peniaze. A tak sa teraz krajiny snažia držať svoje rezervy inými spôsobmi. Je to úplne pochopiteľné. A myslím si, že je to ďalšia súčasť prechodu na medzinárodný systém od medzinárodného systému založeného na dolároch.
Otázka: Keď premýšľate o budúcnosti vyhliadky na jadrovú vojnu, o tom, aký svet zanecháme ďalšej generácii, čo by ste chceli, aby mladí ľudia vedeli, zachovali a zapamätali si?
JS: Mladí ľudia by mali viesť cestu k bezpečnejšiemu, kooperatívnemu, mierovému, ekologicky udržateľnému a spravodlivému svetu. Musíme budovať budúcnosť. Chceme, aby sme sa necítili uväznení v tomto bezduchom kolobehu násilia a ničenia životného prostredia. Problémy, ktorým čelíme, sú riešiteľné a nie sú riadené potrebami ľudí. Sú poháňané chamtivosťou alebo túžbou elít po moci. A my potrebujeme, aby nová generácia povedala: toto nefunguje. Chceme svet, v ktorom vládne mier, ktorý sa delí o prosperitu a ktorý rieši environmentálne krízy, ktoré sa tak prehĺbili a ktoré sú zanedbávané sčasti preto, že mrháme časom, životmi a zdrojmi na tieto zbytočné vojny.