“Do vnútroštátnych sporov týkajúcich sa maloletých z titulu mojej funkcie nezasahujem a ani na to nemám právomoci. Pokiaľ sa na mňa občania obrátia, postupujem ich podania na to kompetentným orgánom. Zároveň zdôrazňujem, že ako zástupkyňa SR pred ESĽP, ktorá dlhodobo sleduje a kritizuje prípady týkajúce sa odoberania detí zo starostlivosti biologických rodičov bez relevantných dôvodov a ich adopcií bez súhlasu rodičov, ku ktorým dochádza v niektorých krajinách Rady Európy, vítam rozsudok veľkej komory v prípade Strand Lobben. ESĽP v ňom potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, ktorá primárne chráni biologickú rodinu s tým, že rodinné putá majú byť zachované s výnimkou prípadov, keď je to úplne nevhodné pre dieťa. ESĽP síce priznáva štátom v tomto ohľade priestor pre voľnú úvahu, ale tento nie je neobmedzený. ESĽP pritom pripisuje dôležitosť tomu, či vnútroštátne orgány pred umiestnením do náhradnej starostlivosti  skúšali aplikovať iné, menej drastické, preventívne a podporné opatrenia a či sa tieto ukázali ako neúspešné.

Ďalším princípom, ktorý ostáva rozsudkom veľkej komory zachovaný, je ten, že odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia a každé vykonané opatrenie musí byť v súlade s hlavným cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom. Na nevyhnutnosť udržania týchto princípov poukázala vo svojej intervencii vláda Slovenskej republiky, ako
aj vláda Českej republiky.

Naopak, žalované Nórsko, ako aj intervenujúce vlády Talianska, Dánska a Spojeného kráľovstva uviedli, že ESĽP by nemal v takýchto prípadoch vystupovať ako štvrtá inštancia a znovu posudzovať okolnosti prípadu. ESĽP tak urobil a dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov. Aj vzhľadom na túto intervenciu, ostáva zachovaná v oblasti týkajúcej sa rozhodovania o maloletých kontrola európskeho súdu, hoci si to viaceré štáty neželajú. Pôvodom útokov Rady pre práva dieťaťa a ďalších organizácií na moju osobu je aj zorganizovanie odborného stretnutia na tému „Syndróm zavrhnutého rodiča a rozhodovanie o maloletých.“

Cieľom uvedeného stretnutia bolo upozornenie na to, že koncept „syndróm zavrhnutého rodiča“ prenikol do slovenskej klinickej, sociálnej a súdnej praxe a negatívne ovplyvňuje rozhodovanie orgánov verejnej moci a súdov vo veciach týkajúcich sa maloletých. Zúčastnení vyjadrili podporu vyhláseniu Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a spoločnému vyhláseniu  k problematike „syndrómu zavrhnutého rodiča“ (ďalej len SZR),  ktoré urobila Slovenská komora psychológov, Slovenská psychoterapeutická spoločnosť, Asociácia rodinných sudcov, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Verejná ochrankyňa práv, Komisárka pre deti, Inštitút pre výskum práce a rodiny a Koalícia pre deti Slovensko.

Z tohto spoločného vyhlásenia citujem:  „SZR bol následne v samotnej krajine svojho vzniku (USA) označený  za vedecky nepreukázaný a nespĺňajúci kritériá dôkazu pred súdom s tým, že jeho zohľadnenie môže mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veciach týkajúcich sa maloletých. … Negatívne stanoviská ku konceptu PAS/PAD vyjadrili významné zahraničné profesijné organizácie a inštitúcie. V tomto ohľade napríklad Národná rada sudcov rodinných súdov a súdov pre maloletých (NCJFCJ) uviedla, že akýkoľvek dôkaz, že účastník konania o zverenie dieťaťa trpí SZR by mal byť vyhlásený za neprípustný. Ďalej uvádzajú: „Zdiskreditovaná „diagnóza” SZR (alebo tvrdenia o SZR), okrem vedeckej neplatnosti, nevhodne vyžaduje od súdu, aby rozhodol, že správanie dieťaťa a jeho postoj k rodičovi, ktorý o sebe tvrdí, že je „odcudzený” (zavrhnutý), nie je v skutočnosti opodstatnené. Taktiež odvádza pozornosť od správania zneužívajúceho rodiča, ktorým mohol tento rodič priamo ovplyvniť reakciu dieťaťa násilným, neúctivým, strápňujúcim, ponižujúcim alebo diskreditujúcim správaním voči dieťaťu alebo druhému rodičovi.

Úlohou súdu je rozlíšiť medzi situáciami, v ktorých je dieťa kritické voči jednému z rodičov, pretože bolo nevhodne manipulované tým druhým (postarať sa o to, aby sa nespoľahol výlučne na nepatrné indikácie), a situáciami, v ktorých má dieťa svoje vlastné legitímne dôvody pre kritiku alebo strach z rodiča, čo je najmä v prípadoch ak je rodič páchateľom domáceho násilia. Tieto dôvody sa nestanú menej legitímne iba preto, že zneužívaný rodič ich zdieľa a obraňuje dieťa tým, že hovorí o svojich obavách.“ Uvedené vyhlásenie plne korešponduje s judikatúrou ESĽP. V tomto ohľade pripomíname pozitívne záväzky štátu sformulované ESĽP pokiaľ ide o ochranu obetí domáceho násilia,  či sexuálneho zneužívania. …

Je zrejmé, že problémy pri realizácii styku detí s rodičmi predstavujú komplexný fenomén. Každý prípad si vyžaduje dôkladné psychosociálne zhodnotenie rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič – dieťa a následne aj aplikáciu viacerých metód terapie, vrátane psychoedukácie, individuálnej terapie, a ak je to vhodné aj terapie rodič – rodič, rodič – dieťa či spoločnej rodinnej terapie. V tejto súvislosti treba zároveň zdôrazniť, že pre intervencie majú byť smerodajné potreby dieťaťa a nie práva rodiča,“ uzatvára Pirošíková.