Bratislava 20. decembra 2016 (HSP/Foto:HSP)
Kto si prečíta knihu Vojna v tieni Majdanu s podtitulom Pravda o ukrajinskom konflikte možno vysloví s povzdychom zvolaciu vetu: Už bolo načase! Publikácia troch špičkových publicistov Ľudovíta Števka, Mareka Mahúta a Vladimíra Mohoritu prichádza na náš knižný trh ako kyslík po dlhotrvajúcom informačnom vákuu, v ktorom sa výklad o udalostiach vo svete scvrkol na jednostranné politické ohlupovanie národa.
Kým v Česku sa problematike ukrajinskej občianskej vojny nezaujato a fundovane venuje analytička Literárnych novín Tereza Spencerová, u nás sa táto téma doteraz prezentovala len ako odvar západnej protiruskej propagandy.
Trojica autorov mapuje udalosti na Ukrajine za posledné tri roky a priam dokumentaristicky hovorí veľmi otvorene o pozadí tzv. Euromajdanu a o morálnom rozklade skorumpovaného štátu za našimi východnými hranicami. Knihu by sme mohli pokojne nazvať aj svedectvom o pokrytectve Západu, v ktorom sa násilný krvavý prevrat nazýva demokratickým procesom, referendum nelegitímnym excesom a zabíjanie civilného obyvateľstva bojom proti teroristom.
O fašistických výčinoch Pravého sektora a pochodoch pohrobkov divízie SS Galícia či soche vojnového zločinca Stepana Banderu vo Ľvove mainstreamové médiá mlčia, pretože by to mohlo naštrbiť obraz Ukrajiny kráčajúcej „cestou demokratických reforiem“ do Európy a napokon by to odhalilo vazalstvo politických lídrov EÚ, ktorí sa vezú ako prívesok na chvoste americkej politiky.
Aj o tom je táto knižka menej známych aj zamlčiavaných faktov ako súčasti tzv. hybridnej vojny. Na zadnej strane jej obálky sa píše: „Prvou obeťou vojny je pravda a o občianskej vojne na Ukrajine to platí dvojnásobne. Táto veta bola aktuálna v čase, keď na Slavjansk dopadali kazetové bomby zakázané medzinárodnou konvenciou, ktoré zabili dve deti – dvanásťročného chlapca a šesťročné dievčatko. Stotisícové mesto bolo spolovice zrovnané so zemou a pripomínalo ruiny ruských miest z 2. svetovej vojny.“
Cena života na východe Ukrajiny, v Donecku a Luhansku, sa drasticky znížila. Vyplýva to z rozhovoru s Júliou Voroňkovou z Luhanska, ktorá podobne ako jej susedia chce žiť „v pokoji podľa vlastných predstáv, bez fašistických symbolov Pravého sektora, bez euróskych gay-parád.“ Hovorí: „Porošenkova vláda nás považuje za teroristov a podľa toho sa k nám správa, chce nás zlikvidovať. Ale akí sme my teroristi, keď sa iba bránime pred teroristickými útokmi? Dôchodcovia, ženy a deti sú teroristi? Pokiaľ Porošenko s Jaceňukom hovorili pred svetom o nás ako o teroristoch, potom som ja, pracujúca žena, účtovníčka, so svojou váhou 50 kilogramov a výškou 156 centimetrov najväčším teroristom v Luhansku a nehanbím sa za to.“
Priame svedectvá z bojov na juhovýchode Ukrajiny aj výňatky z Bielej knihy o zločinoch euromajdanu spolu s vyjadreniami európskych a amerických politikov iba dokresľujú tragédiu občianskej vojny, ktorej doterajším výsledkom sú tisíce obetí väčšinou ruského obyvateľstva a milión utečencov.
Je viac ako pravdepodobné, že odvážny editorský čin a bez politickej korektnosti vyslovená pravda o ukrajinskom konflikte bude prekážať ľuďom, ktorí prepadli protiruskej hystérii, aj ľuďom, ktorí uverili vlastným klamstvám. Veci sa však vyvíjajú inak ako zamýšľali iniciátori krvavej revolúcie na Námestí nezávislosti v Kyjeve. Padol Jaceňuk, skončí Dmytro Jaroš, chodiaci na zasadnutia ukrajinského parlamentu s granátom vo vrecku, a neslávne skončí aj čokoládový kráľ Petro Porošenko.
Záujem o drahý ukrajinský experiment v úlohe protiruského baranidla postupne zhasína. Zahraniční ministri ukrajinskej vlády a poradcovia utekajú z Kyjeva ako malí štvornohí cicavci z prederavenej lode. Kniha trojice publicistov o vojne v tieni Majdanu zatiaľ iba sumarizuje morálne zlyhanie Západu a príznaky budúcej ukrajinskej pohromy. Ďalšia revolúcia, tentoraz bez farebnej nálepky, bude zničujúca.
Ľuboš Varšík
0.0°C
.jpg)
