Organizátori by si mali dobre rozmyslieť, či chcú ísť cestou spolitizovaného festivalu Pohoda a či sú na ich podujatí vítaní iba progresívni diváci, lebo ak áno, nie som sám, kto tam bol naposledy. Včerajšia diskusia so Zuzanou Čaputovou, počas ktorej nepriamo varovala pred víťazstvom Smeru a spoločne s Ivetou Radičovou vyzývala na voľbu jeho konkurentov bola vzhľadom na charakter festivalu ako päsť na oko. Organizátori sa kritickým ohlasom bránili, že to bola kultivovaná diskusia a svojím zameraním tam patrí, no ale v tom prípade tam nepatria mnohí z nás – stačí si predstaviť, či by povolili aj kultivovanú debatu o hrozbách, ktoré predstavuje ovládnutie štátu Progresívnym Slovenskom. Ak bola pôvodná myšlienka festivalu spájať ľudí a národy humorom, potom sa týmto ročníkom festival vymkol z pántov.

Navyše – a to je najdôležitejšie – celá debata sa niesla v neuveriteľne pokryteckom tóne a pokrytectvo, ako vieme, humor zaručene zabíja. Iba prítomnosť servilného moderátora Braňa Závodského spôsobila, že nikto nezareagoval na prezidentkino moralizujúce rozhorčenie: „Keď čítam bilbordy o tom, že sme stále niekým a niečím ohrození, akoby v nás chceli vytvoriť pocit obete… Nenechajme si nahovoriť, že sme obeť, o ktorú sa idú pobiť mocnosti, ktoré nám idú niečo nadiktovať. Že sa na nás valí nejaká tragédia a títo politici nás idú pred ňou zachrániť. To je iba spôsob manipulácie.“ … Ako prosím?? Toto naozaj povedala osoba, ktorá stojí za tou najdemagogickejšou kampaňou týchto volieb od mimovládky časopisu .týždeň? Veď práve tá na svojich bilbordoch straší ľudí, že ak neprídeš voliť, nevyjde slnko, Rusi vyhrajú a ty tu nebudeš mať právo vychovávať deti… Nechce sa vám z takéhoto hnusu vracať? Len veľmi zlá a falošná žena dokáže kritizovať niečo, čo sama podporuje. Len veľmi pokrytecký človek, ktorý sa nechal počuť, že „nerozumie krajine, v ktorej žije“, to pred svojím predvolebným publikom zahrá na patetické vyznanie „ja Slovensku verím“. A len pocit bezpečia, ktoré jej dodávajú svojou úslužnosťou prorežimové médiá a celebritní malomeštiaci, spôsobuje, že stráca zábrany trúsiť takéto do očí bijúce bezočivé reči a necíti sa pri tom ani len trochu trápne.

V poslednom období sa však niečo naozaj zásadné začína meniť, z čoho sú pokryteckí malomeštiaci viditeľne nervózni. Opozičné strany prestávajú komunikovať s mainstreamovými médiami (Smer a Republika s TV Markíza, SNS s Denníkom N, Smečkom a Aktualitami.sk), vplyv alternatívnych médií stúpa a naopak hlásnych trúb prorežimovej propagandy dramaticky klesá. Niektorí sú z toho takí nervózni a vyľakaní, že strácajú posledné zvyšky úrovne, ktorú doteraz aspoň predstierali.

Veľmi zábavná diskusia sa strhla pod dnešným statusom univerzálneho propagandistu Joža Lenča, ktorého, ako vieme, používajú mainstreamové médiá ako „holku pro všechno“. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu takýmto osôbkam hovoril „fast-thinkers“ (čo sa dá voľne preložiť ako rýchlo-myslitelia). To sú ľudia, ktorí síce nie sú veľmi bystrí analytici, ale sú ochotní kedykoľvek na zavolanie potvrdiť režimu jeho dogmy, pričom svoje názory väčšinou nie sú schopní oprieť o žiadne dáta, takže úroveň ich výstupu má hodnotu ankety na ulici, nie odborného úsudku. Jožo vie, že má určité limity, má z toho komplexy a preto na mňa až tragikomicky žiarli. Preto sa z jeho choromyseľne jedovatých osobných statusov nedozviete, v čom so mnou nesúhlasí, nie je v nich žiadna vecná polemika iba urážky, domýšľavé dezinterpretácie a neraz až žiarlivostné scény, v ktorých sa správa skôr ako ohrdnutá frajerka než seriózny analytik. Veď uvážte, čo sa dá odpovedať na ironické výkriky, ako sa vraj hrdím tým, kto všetko si ma váži a koho všetkého poznám… Nuž, pracujte na sebe, nebuďte taký upätý a ustráchaný o svoju pozíciu a možno si niekto začne konečne vážiť aj vás…

Ale ako som už uviedol, to najzábavnejšie na tomto bezcennom statuse bola diskusia pod ním. Zlietli sa tu ako supy hviezdy našej liberálnej scény od ministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského cez bývalého štátneho tajomníka a súčasného veľvyslanca v Londýne Róberta Ondrejcsáka, bývalého poradcu maršala Naďa a šéfa propagandistického proamerického webu Infosecurity Victora Breinera až po hochštaplera Radovana Bránika, o ktorom síce nikto nevie, čím sa živí, ale médiá mu hovoria „bezpečnostný analytik“. A čo majú títo nešťastníci spoločné? Všetkých som verejne usvedčil z obrovských vedomostných nedostatkov (súčasného šéfa diplomacie dokonca zo šírenia hoaxov), čo mi títo neboráci nevedia odpustiť. Len nerozumiem tomu, keď tak svorne ujúkajú, aká som ja strašná nula, čomu vďačím za tú záplavu neutíchajúcej pozornosti, hm?

Pointa však ešte len príde. Keď sa do tejto debaty zapojil Peter Weiss svojimi zväzáckymi výkrikmi „Presne tak! Vystihli ste to! Dobre ste mu naložili! Aj Miro Wlachovský vystihol podstatu problému!“, vpadol do toho spomínaný Victor Breiner a vmietol mu do tváre: „Vaše sympatie k proruskej dezinfoscéne, dokázateľne spojenej s ruskými spravodajskými sluižbami, sú všeobecne známe.“ … Chápete to? Tak veľmi sa tento celoživotný oportunista usiloval doslova vtlačiť do priazne vládnucej vrstvy, opustil komunistickú ideológiu, opustil mierové princípy medzinárodných vzťahov, pridal sa k neoliberálom, nazval ma Putinovým ombudsmanom, urobil naozaj všetko pre to, aby sa podobne ako Marián Leško opäť zapáčil mocenským elitám a oni ho ponižujúco vyvrhnú späť ako boľševika? Nuž, Peter, ja som ťa v dobrom úmysle varoval, že ak sa vzdáš všetkého, čomu si veril, stratíš nielen elektorát, ale aj svoje zázemie, nuž ale kto chce kam…

Ale teraz vážnejšie. Doteraz to boli len také glosy s nádychom politického bulváru, ale všimnime si niečo podstatnejšie: ako sa správajú a akým jazykom hovoria tí, ktorí si myslia, že sú elitou tejto spoločnosti. Prečítajte si tú debatu. Toto sú akademici? Vysokí predstavitelia tohto štátu? Vplyvné osobnosti, ktoré by mali byť autoritami pre celú spoločnosť? Veď je to totálny suterén, preboha. Viac morálky, ľudskej veľkosti, odvahy, čestnosti, múdrosti a láskavosti nájdete medzi obyčajnými ľuďmi na vidieku ako vo vládnych palácoch a pred reflektormi televíznych kamier. Toľko intelektuálnej úbohosti a mravnej biedy… A tu sa už dostávame ku koreňom problému.

V predvečer významných sviatkov ako je tento – Výročia SNP alebo Dňa víťazstva nad fašizmom – dostávam častejšie ako inokedy otázky, ako je možné, že sa tu opäť rozvíja extrémizmus a čím sa živí. Zvyčajne sa usilujem ľudí vyviesť z jedného zásadného omylu. Voličov politického extrému nepriťahuje vulgárnosť, nenávisť alebo násilie, ale pocit otvorenosti a úprimnosti, ktorý z takéhoto prostredia majú. Nevravím, že ten pocit je vždy oprávnený, poukazujem len na motiváciu, z ktorej sa regrutuje takýto elektorát. Ľudia nevolili Jána Slotu preto, lebo močil z balkóna, ale preto, lebo nadobudli dojem, že ako jediný im hovorí pravdu. Povedzme si však aj konkrétny príklad zo súčasnosti. Podľa prieskumov verejnej mienky si želá neutralitu Slovenska približne tretina voličov, niekedy však aj viac ako polovica (záviselo to vždy od momentálnych nálad a tlaku propagandy). V praxi však túto agendu presadzuje len strana, ktorá dlhodobo dosahuje výtlak iba čosi okolo 7 – 8 percent. Niektorí lídri tejto strany majú nevysporiadanú svoju neonacistickú minulosť, nedokážu zrozumiteľne vysvetliť svoj vzťah k totalitným režimom, ale verejne sa im vyčíta iba ich odmietanie Severoatlantickej aliancie… Pritom požiadavka vystúpenia z NATO je iste radikálna, ale nie je extrémistická. Ak budeme za extrémistické vyhlasovať všetky kontroverzné, ale pritom legitímne požiadavky, dosiahneme tým iba to, že čoraz väčšia časť ľudí prestane byť imúnna voči skutočným nástrahám extrémizmu – a medzi ne patria napríklad podpora násilia, vojny či genocídy, demontáže demokratického zriadenia, likvidácie ľudských práv a slobôd atď.

Keď pozeráte niektoré politické diskusie, akou bola dnes napríklad vášnivá debata medzi Matovičom a Šípošom na jednej strane a Uhríkom a Mazurekom na druhej strane, nielen bežný občan, ale pomaly už aj odborník sa začína strácať v tom, kto je tu vlastne extrémista. A keď niekto počul dnešné vyhlásenie ukrajinského cára Volodymyra, ktorý povedal, že by si síce želal usporiadať prezidentské voľby v budúcom roku, ale má podmienku, že mu ich zafinancujú západní spojenci, tak musel úplne žasnúť, lebo niečo také by si nedovolil povedať nielen nijaký demokratický líder, ale ani ruský prezident Vladimír Putin.

Nečudo, že ľudia prestávajú chápať, čo je to extrém. Pred dvadsiatimi rokmi som mal mediálnu prestrelku s vtedajším ministrom vnútra Vladimírom Palkom, ktorý medzi ľavicových extrémistov zahrnul aj odporcov militaristickej politiky NATO. Zareagoval som na to, že ak je extrémistom mierový aktivista, potom bol extrémistom aj Ježiš Kristus. Bolo to tvrdé prirovnanie, ale myslím, že pán Palko ho pochopil a odvtedy aj on prešiel vývojom, ktorý ho posunul niekde inde. Podstatné je pochopiť rozdiel medzi radikalizmom a extrémizmom, že Ježiš, Budha alebo Sokrates boli radikálni myslitelia, ale nie extrémistickí.

Boj s extrémizmom sa preto nezačína reštriktívnymi opatreniami proti násilníckym vandalom a hulvátom, ale bojom proti podhubiu, z ktorého vzniká. Pochopiť, že tu narastá rozčarovanie až hnev zo správania malomeštiackych až pokryteckých pseudoelít, ktoré ignorujú vaše otázky a zavrávajú vaše znepokojenia znamená pochopiť, prečo je dnešná spoločnosť ako tlakový hrniec pred výbuchom. Ľudia majú po krk všetkých tých prázdnych fráz, lží, ohlupovania a zužovania priestoru pre slobodné uvažovanie. Pravda oslobodzuje – kázal pred dvetisíc rokmi Ježiš Nazaretský. Pretože každá nielen politická, ale aj duchovná revolúcia sa začala dramatickým rozkolom medzi lžou v palácoch a pravdou v chatrčiach. A rovnako tak aj dnešný život v nepravde zmetie nespokojnosť ľudí a neochota nechať sa ďalej podvádzať. Z dejín vieme, že extrémizmus nie je riešenie, že je to slepá ulička, ktorá sa vždy končí terorom. Ale kľúč k tomu, aby nenaberal na sile, majú vždy vládnuce vrstvy. A tie dnešné sú poriadne skazené a prehnité.