Washington 3. novembra 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-kombosnímka,Alex Brandon)
Kurt Volker, bývalý osobitný zástupca ministerstva zahraničných vecí USA pre Ukrajinu počas Trumpovho prezidentovania, urobil niekoľko vyhlásení o tom, čo urobí Trump, ak sa stane prezidentom
A tieto vyhlásenia vyzneli v značnom nesúlade s populárnym vnímaním postoja republikánskeho kandidáta k vojne na Ukrajine, ktorý sľubuje jej ukončenie do 24 hodín a dotiahnutie veci ku kompromisu a dohodám medzi Kyjevom a Moskvou.
Na druhej strane Kurt Volker povedal, že Donald Trump nebude hovoriť o žiadnom kompromise a v prípade víťazstva vo voľbách bude jednoducho požadovať, aby Putin stiahol svoje vojská z Ukrajiny.
Je jasné, že Volker nie je Trumpovi najbližšou osobou. A jeho vyjadrenia nemusia odrážať predstavu prezidentského kandidáta o tom, ako ukončiť vojnu. Najmä preto, že sú v rozpore s vyjadreniami kandidáta na viceprezidenta Vanceho aj Trumpových najbližších poradcov pre zahraničnú politiku, ktorých predstavy sa tak či onak týkali zastavenia vojny na frontovej línii.
Volcker je však predstaviteľom republikánskeho straníckeho establišmentu, v ktorom je v otázke Ukrajiny zjavný a vážny rozkol. A to vyvoláva veľmi zmiešané prognózy o Trumpovej skutočnej politike v otázke vojny, ak vyhrá voľby.
Jedným zo symbolov takéhoto rozkolu je v skutočnosti samotný Volker, presnejšie jeho činnosť ako osobitného vyslanca ministerstva zahraničných vecí pre Ukrajinu.
Pripomeňme, že v roku 2016 išiel Trump do volieb aj so sľubmi, že napraví vzťahy s Ruskom a konečne vyrieši konflikt na Ukrajine.
V skutočnosti sa však nič z toho nestalo.
Na jednej strane demokrati v skutočnosti paralyzovali akýkoľvek Trumpov pohyb smerom k Rusku obvineniami zo spolupráce s Putinom. A prezident USA sa za takýchto okolností stal neschopným akejkoľvek radikálnej zmeny kurzu.
A na druhej strane „vojnová strana“ v Republikánskej strane predala svojich kandidátov na kľúčové posty na ministerstve zahraničných vecí, zodpovedných za ukrajinskú agendu, ktorí na svojej úrovni nakoniec zablokovali realizáciu politickej časti minských dohôd, ktoré predpokladali opätovné začlenenie nekontrolovanej časti Donbasu do Ukrajiny s osobitným štatútom. Volker v tom zohral kľúčovú úlohu.
A do funkcie bol podľa verzie rozšírenej v politických kruhoch vymenovaný nie bez účasti (aj finančnej) ukrajinských orgánov.
Pred svojím vymenovaním Volker pracoval pre BGR group, lobistickú spoločnosť blízku republikánom. A práve túto spoločnosť si Porošenko najal, cez Národnú radu reforiem kontrolovanú Bankovou, aby lobovala za jeho záujmy.
Volker bol proti Minským dohodám už v roku 2015 a rovnakú líniu presadzoval aj ako osobitný vyslanec. Zároveň proti nim otvorene nevystupoval, ale ani nijako nepodporoval ukrajinské orgány v plnení politickej časti Minska. To vcelku vyhovovalo záujmom „vojnovej strany“ v Spojených štátoch aj Porošenkovi, ktorý považoval za najvýhodnejšiu možnosť pre seba „zmrazenie“ konfliktu a odmietnutie reintegrácie Donbasu, neveriac, že by sa ho Putin niekedy odvážil rozmraziť. Až po začiatku plnohodnotnej invázie niektorí predstavitelia vtedajších ukrajinských orgánov v súkromných rozhovoroch priznali, že keby vedeli, že dôjde k veľkej vojne, snažili by sa minské dohody realizovať v každom prípade a za akýchkoľvek podmienok.
Tak či onak, ale Volkerova úloha vo vtedajších procesoch bola významná a je zrejmé, že nekonal na vlastnú päsť, ale odrážal postoj pomerne vplyvnej skupiny v Republikánskej strane.
Skutočnosť, že v otázke vojny na Ukrajine nie je v strane jednota, je zrejmá aj teraz.
Zatiaľ čo kandidát na viceprezidenta Vance, mnohí Trumpovi poradcovia a jemu blízki kongresmani sú za čo najskoršie ukončenie vojny na Ukrajine na frontovej línii a za dohody s Ruskom, iní republikáni presadzujú ešte radikálnejšie postoje ako Biden – žiadajú zrušenie akýchkoľvek obmedzení dodávok zbraní na Ukrajinu a sprísnenie tlaku na Rusko na všetkých frontoch.
Okrem toho by sme nemali zabúdať, že republikáni sú tradične hlavnými lobistami amerického vojensko-priemyselného komplexu, ako aj ropného a plynárenského biznisu, ktorý sa stal jedným z hlavných beneficientov vojny na Ukrajine a vytlačil ruských konkurentov z európskeho trhu.
V Republikánskej strane a v Trumpovom okolí zároveň existujú aj iné prúdy, ktoré sa domnievajú, že Rusko by sa malo „odtrhnúť“ od Číny a v ideálnom prípade by sa malo stať spojencom Spojených štátov. Domnievajú sa, že vojna na Ukrajine by sa mala čo najskôr ukončiť, aby do nej nebola zatiahnutá Amerika, a vo všeobecnosti by sa mali sústrediť na riešenie domácich problémov, a nie na vynakladanie obrovských finančných prostriedkov na vojny po celom svete, čím by sa zvyšoval už aj tak obrovský zahraničný dlh.
Ktorá línia – podmieneční „volkeri“ alebo podmieneční „vanovia“ zvíťazí v Trumpovom okolí, ak bude opäť prezidentom, sa však nedá presne predpovedať.
Ak to zhrnieme, Trumpovo volebné víťazstvo by mohlo viesť k realizácii dvoch extrémnych možností.
Ak zvíťazí „Vanceova línia“ a Trumpovi sa podarí dosiahnuť dohodu so Zelenským, Európou a Putinom, vojna sa za určitých kompromisných podmienok skončí naozaj veľmi rýchlo.
Ak zvíťazí „Volkerova línia“ alebo sa Trumpovi nepodarí dosiahnuť dohodu s Putinom, môže sa začať prudká eskalácia.
Ak zvíťazí Kamala Harrisová, je veľmi pravdepodobné, že bude pokračovať v súčasnej Bidenovej politike „vojny na pomalom ohni“ – nebude robiť žiadne kompromisy s Moskvou, nebude tlačiť na Ukrajinu, aby ukončila vojnu na frontovej línii, ale nebude sa zapájať do vojny s Ruskom, pričom bude dbať na to, aby nedošlo k eskalácii.
Táto stratégia je však na Západe čoraz častejšie kritizovaná s tvrdením, že vedie v prvom rade k vyčerpaniu Ukrajiny a predstavuje hrozbu jej porážky. Existujú dva alternatívne (a navzájom diametrálne odlišné) varianty stratégie „pomalého ohňa“: zvýšenie účasti Západu vo vojne za súčasného prekročenia Putinových “červených čiar” a čo najskoršie ukončenie vojny prostredníctvom kompromisu. V Demokratickej strane USA sú zástancovia oboch možností. A tí budú vyvíjať tlak na Harrisovej administratívu. Zároveň, súdiac podľa publikácií v médiách blízkych demokratom, v poslednom čase prevažuje línia skorého ukončenia vojny nad líniou tvrdšieho prístupu.
Napokon existuje aj tretí scenár vývoja udalostí v Spojených štátoch. A síce neuznanie výsledkov volieb zo strany porazenej strany a začiatok rozsiahlej občianskej konfrontácie. Za takýchto podmienok sa Washington rozhodne nebude zaujímať o Ukrajinu, a preto sa jeho pomoc Kyjevu môže takmer úplne zastaviť so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. V širšom zmysle môže v takom prípade Amerika (aspoň na určitý čas) opustiť nielen ukrajinské záležitosti, ale aj európske záležitosti vo všeobecnosti. A to by mohlo radikálne zmeniť celý pomer síl na kontinente. Mohlo by to zmeniť aj postoj viacerých kľúčových európskych krajín k vojne, Ukrajine a Rusku.
Je pravda, že Európa je vyzývaná, aby naďalej podporovala Ukrajinu rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, čo sa stane v Amerike. Zatiaľ sa však zdá nepravdepodobné, že bez „vedúcej a usmerňujúcej“ úlohy USA si Európania zachovajú „jednotu šíkov“. Už teraz v EÚ čoraz hlasnejšie zaznievajú výzvy, aby sa vojna na Ukrajine čo najskôr zastavila a aby sa začali budovať vzťahy s Ruskom. Ak Washington kvôli vnútorným problémom poľaví v pozornosti voči dianiu na Ukrajine a v Európe, tieto nálady dostanú ešte väčší impulz.
Ale zopakujme, že sa tak stane len v prípade nejakých silných otrasov v USA po voľbách. Ak bude prechod moci na nového prezidenta (nech už ním bude ktokoľvek) relatívne pokojný, je nepravdepodobné, že by sa Washington z vlastnej vôle stiahol z európskych záležitostí. Inou otázkou je, že jeho politika v týchto záležitostiach by sa mohla dramaticky zmeniť. Najmä ak sa k moci dostane Trump, čo pravdepodobne povedie k zvýšeniu napätia medzi Spojenými štátmi a západoeurópskymi krajinami, čo pravdepodobne ovplyvní aj ich postoj k vojne na Ukrajine a Rusku.
0.0°C
.jpg)
