Vezmi si život alebo sa pomsti!

Bratislava 8. júna 2021 (HSP/Foto:BUX.sk)

Človek chce byť milovaný, ak ho nemilujú dosť, tak obdivovaný, ak ho neobdivujú dosť, chce, aby sa ho báli, a ak sa ho neboja, tak aby ho nenávideli a pohŕdali ním. Človek chce v ľuďoch vyvolať nejaký pocit. Duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu

Začiatkom roka odštartovala severská krimiséria, ktorá zaujala tisíce slovenských čitateľov. V ohňovej zemi sme spoznali inšpektorku Vanessu Frankovú, aj elitného vojaka Nicolasa. Výborne napísaná detektívka a v podobnom duchu je aj novinka Kráľ potkanov, v ktorej môžete viac spoznať incelov. Zatrpknutých mužov, ktorí bojujú za právo na sex, nenávidia ženy a sú schopní urobiť pre pomstu všetko. Naozaj všetko!

Mladú mamičku Emelie nájdu dobodanú v byte na predmestí Štokholmu. Podozrenie padne na jej bývalého partnera, ktorý sa vyhrážal zabitím a v čase vraždy mal vychádzku z väzenia. Inšpektorka Vanessa Franková však čoskoro zistí, že v tomto prípade ide o viac.

Mladej novinárke Jasmine sa splnil sen. Dostala dočasné miesto reportérky v najväčšom štokholmskom denníku. Má napísať zásadný článok o najnovších prípadoch sexuálneho obťažovania žien. V hotelovej hale ju osloví sympatický muž. Jasmina prijme pozvanie na kávu a netuší, že ju čakajú najstrašnejšie chvíle jej doterajšieho života.

Reťaz násilných trestných činov privedie Vanessu Frankovú na horúcu stopu. Je čas znovu sa spojiť s bývalým elitným vojakom Nicolasom, ktorému Vanessa plne dôveruje. V hre je totiž život stoviek mladých žien v hlavnom meste Švédska.

Po Ohňovej zemi je Kráľ potkanov druhá časť trilógie. Úspešný švédsky autor Pascal Engman sa v ňom dotýka kontroverznej témy hnutia incelov – mladých zatrpknutých mužov, ktorých ženy odmietajú. Členovia medzi sebou komunikujú na fórach v temných hlbinách internetu. Nenávidia ženy a majú jasný cieľ – pomstiť sa im za ich nezáujem a pohŕdanie.

Autor Pascal Engman pre slovenských čitateľov:

Pascal Engman je mladý švédsky autor, ktorý do roku 2016 pôsobil ako reportér a publicista v denníku Expressen. Zo svojich bohatých novinárskych skúsenosti čerpal pri písaní románov na horúce spoločenské témy, akými sú imigrácia, organizovaný zločin a násilie voči ženám. Debutoval v roku 2017 románom Patrioti. Po ňom nasledovala Ohňová zem, prvá kniha zo série napínavých krimirománov, ktorých ústrednou postavou je svojrázna policajná inšpektorka Vanessa Franková. Vyšla vo vydavateľstve Ikar začiatkom roka 2021.

Začítajte sa do novinky Kráľ potkanov:

Na drôtenom plote okolo väznice Åkersberga uviazlo plastové vrecko. Dvadsaťpäťročná Emelie Rydénová otočila kľúčom v zapaľovaní svojej zelenej kie a motor sa vypol. Sklonila sa a chvíľu odpočívala opretá čelom o volant.
Pred dvoma rokmi porodila dcéru menom Nova. Teraz sem prišla, aby sa rozišla s Karimom, s mužom, o ktorom si myslela, že je láskou jej života.

Emelie sa bála. Narovnala sa, nadvihla hornú peru a skúmala si tvár v spätnom zrkadle. Spodná časť jedného predného zuba bola žltá. Pred štyrmi rokmi ju Karim počas bitky hodil o radiátor. Emelie omdlela. Keď sa prebrala, bol preč. O štyridsaťosem hodín sa vrátil domov, smrdel od krčmy a potu, s krvou podliatymi očami prosil o odpustenie.

Emelie otvorila dvere auta a pravou nohou stúpila do kaluže vody, ktorá sa vytvorila v diere v asfalte. Musela to ukončiť. Kvôli Nove. Jej dcéra si nezaslúžila vyrastať s otcom, ktorý sedí vo väzení. Karima mali prepustiť o tri mesiace, ale Emelie si bola istá, že sa tam vráti. Skôr či neskôr. Pravdepodobne skôr.

Prešla dlhými krokmi k vchodu pre návštevníkov, stlačila zvonček a pustili ju dovnútra.

Tri roky, až na pár výnimiek, sem chodievala každý týždeň. Novu počali v miestnosti pre návštevy. Niektorí zamestnanci väznice prejavovali súcit, iní viac-menej pohŕdanie.

V uplynulých rokoch robila všetko pre to, aby dokázala kráčať tými chodbami so vztýčenou hlavou a s vystretým chrbtom. Spoznala dozorcu na vrátnici. Bol tichý, pôsobil hanblivo. Stretli sa už niekoľkokrát, no nijako nedal najavo, že ju spoznal.

„Idem navštíviť Karima Laimaniho,“ ozvala sa Emelie.

Dozorca prikývol.

„Môžem si požičať pero?“

Podal jej guľôčkové pero, ani pritom nespúšťal oči z obrazovky. Emelie rozbalila dcérinu kresbu a napísala dátum do pravého horného rohu.

Ďalší postup bol rovnaký ako vždy: bunda, taška, mobil a kľúče zamkli v skrinke. Potom musela prejsť cez detektor kovov a prehmatali ju.
Emelie vystrela ruky a dovolila dozorcovi, aby ju prehmatal.

„Poďte za mnou,“ mechanicky vyslovil, keď pritláčal prístupovú kartu na čítačku.

Prešli chodbou a potom doprava. Dozorca išiel prvý, za ním Emelie s poskladanou Novinou kresbou v ruke. Dozorca sa zastavil pred bielymi dverami s okrúhlym skleneným okienkom. Emelie nazrela dovnútra. Sedel tam Karim s rukami vyloženými na doske stola. Mal oblečenú sivú mikinu, na hlave kapucňu. Dvere sa otvorili a Emelie vošla do malej miestnosti. Zhlboka sa nadýchla. Nohy a ruky sa jej triasli. Zatiaľ čo sa za ňou zatvárali dvere, v duchu si opakovala, čo mu povie.

Karim vstal. Slová, ktoré si nacvičila, akoby odfúklo. Pritiahol si ju k sebe a chytil ju za prsník.

„Karim, prestaň…“

Predstieral, že nepočuje, namiesto toho sa pritlačil rozkrokom k jej pohlaviu a vtlačil jej jazyk do úst. Odtisla ho od seba.
„Či ti je, dofrasa?“ vyprskol.

Pár sekúnd na ňu zlostne civel, otočil sa a sadol si na stoličku. Emelie položila na stôl pred neho Novinu kresbu. Pozrel sa na ňu bez záujmu.
„Pribrala si, nie si vari zase zbúchaná?“

Emelie si napravila vytŕčajúci pramienok vlasov. Otvorila ústa, no v hrdle mala sucho. Keď raz vysloví tieto slová, už viac nebude jeho priateľkou, stane sa nepriateľkou. V Karimovom svete bolo všetko čierno-biele. Tie slová nebude môcť nikdy vziať späť. Odkašlala si. Snažila sa, aby sa jej netriasol hlas.

„Nechcem, aby sme spolu ďalej chodili.“

Karim zdvihol obočie a nechty mu zaškrípali, keď si nimi prešiel po tmavom strnisku.

„Prestaň s tým.“

„Nejde to,“ hlesla. Hlas sa jej zlomil. Znova si odkašlala. „Už nevládzem.“

Karimove oči sa zúžili. Nohy stoličky zaškrípali o podlahu, keď pomaly vstal a priblížil sa k Emelie so zaťatými zubami.

„Myslíš si, že o tom rozhoduješ ty?“

Už bol takmer pri nej. Emelie sa vzchopila.

„Prosím…“ zašepkala. Oči sa jej plnili slzami. Zatvorila ich. Prehltla. „Nemôžeš ma jednoducho nechať odísť? Môžeš sa vídať s Novou, keď budeš vonku.“

„Máš nejakého nabijaka?“

„Nie.“

Karimova tvár sa zastavila asi desať centimetrov od jej. Pričuchol k nej.

„Nuž, vždy si bola dobrá klamárka. Pobehovala si po meste a rozťahovala nohy, však? Ty sprostá poondiata štetka.“

Emelie sa otočila a siahla za kľučkou dverí. Karim tam však pribehol prvý a schmatol ju.

„Toto ti len tak ľahko neprejde. Ak zistím, že si si to rozdávala s niekým iným, zabijem ťa.“

Väzenský dozorca prudko otvoril dvere. Karim uvoľnil zovretie, zdvihol ruky a ukázal dlane. Emelie si pritiahla ruku k telu a trela si zápästie.

Hneď nato zaburácal v návštevnej miestnosti Karimov hlas.

„Zabijem ťa! Len počkaj! Toto oľutuješ,“ reval.

Dozorca sa postavil medzi nich.

„Upokoj sa.“

Karim zízal na Emelie ponad dozorcovo plece. Keď ustupoval, usmieval sa.