Verejnosť a kolegovia sa rozlúčili s Mariánom Geišbergom

Bratislava 18. novembra 2018 (SITA/HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Verejnosť, kolegovia a kamaráti dnes vzdali posledný hold tvorbe a odkazu slovenského divadelného, televízneho a filmového herca, pesničkára, pedagóga, básnika a glosátora Mariána Geišberga

Pietna spomienka na umelca sa konala o 11:00 v novej budove Slovenského národného divadla (SND) na Pribinovej ulici v Bratislave.

Herci tentoraz nedržali čestnú stráž, ale sedeli na javisku na stoličkách. Rakva chýbala, javisko bolo však plné kvetov a niektorí herci držali v rukách horiace sviečky.

Spomedzi Geišbergových kolegov, medzi ktorými nechýbali ani Kamila Magálová, Božidara Turzonovová či Martin Huba, sa prítomným prihovorili riaditeľ činohry Michal Vajdička, Jozef Vajda, Ľubomír Paulovič, riaditeľ martinského divadla František Výrostko, dramaturg činohry SND Daniel Majling, herci Tomáš Vravník, František Kovár a Peter Šimun a ako posledná vystúpila herečka Táňa Pauhofová. V ich slovách bolo cítiť veľký smútok, mnohým sa však popri slzách na tvári zračil aj úsmev. „Odišiel mi priateľ, uprostred vety, uprostred nedopovedanej myšlienky. Odišiel priateľ, ktorý ma uvádzal do divadelnej rodiny, ktorý mi otvoril náruč a oči, ukázal vesmír, prijal ma k sebe a hoci som vyrastal s jeho úžasnými synmi, viedol so mnou rovnocenný dialóg. Keď niekto odíde, vždy to bolí viac tých, ktorí ostanú a o to viac tých, ktorí ho milovali. Odišiel mi priateľ a mňa to veľmi bolí. Ťažké je hovoriť, prosím odpustite,“ povedal Vajdička.

„Je to už týždeň a ja tomu stále nedokážem uveriť. Keď som sa to dozvedel v sobotu na premiére, povedal som si, to je blbosť. Maroš by predsa počkal na výsledky komunálnych volieb, veď na tom, kam sa táto krajina a spoločnosť bude uberať, mu veľmi záležalo. Ale nestalo sa tak. Maroško, keď sa hovorí, že každý z nás je nahraditeľný, v tvojom prípade to neplatí. Budeš v divadle chýbať každému. Ďakujem ti, že som s tebou mohol stáť na jednom javisku, že som mohol byť malou súčasťou tvojho života. Veľmi si to vážim, mám ťa veľmi rád,“ odkázal hercovi vo svojom prejave Jozef Vajda.

Za mikrofón sa následne postavil herec František Kovár, ktorý s Geišbergom dlhé roky zdieľal jednu šatňu. Ten prítomných svojim príhovorom i jemne pobavil. „Spomínaš si, keď sme hrali Cyrana v Hviezdoslavovom divadle? Bolo o päť minút pol siedmej a ja som ti zatelefonoval ‘Maroško, kde si?‘ ‘Na streche domu vo Vlčkovciach, vymieňam škridle. A čo potrebuješ?‘ ‘Chýbaš mi v šatni, lebo hráme Cyrana‘, hovorím. ‘Čo?‘ A v mobile som počul, ako si sa zošuchol k rebríku, povedal si, ‘O siedmej som v kostýme na javisku!‘ Dodnes nechápem, ako si to stihol, ale slovo si dodržal, lebo ty si vždy dodržal, čo si povedal,“ pousmial sa Kovár. „A keď sme hrali Bál a videl si nás ešte pred operáciami kĺbov ísť z auta do divadla, povedal si mi v šatni ‘Zdenka kríva na ľavú nohu, Kamila na pravú a ty na obidve. Noo, to už je národné divadlo!‘,“ rozosmial hostí v sále.

Štafetu po Kovárovi prevzal Peter Šimun, ktorý si zas zaspomínal na začiatky priateľstva s Geišbergom. „Ahoj Maroš. Som rád, že som bol tvojim kamarátom, že som vstúpil do tvojho života, hlavne do tvojej svadby, ktorú si mal v Rimavskej Sobote. Boli sme študenti, nemali sme veľa peňazí, tak si zrušil všetky tie oficiality vrátane fotografa a ja som sa rozhodol, že tvoju svadbu budem fotografovať ja. Vypožičal som si fotoaparát od svojho otca z práce, taký veľký aparát s veľkými bleskami a veľkou baterkou. Blýskal som, fotografoval som, vyfotil som desať veľkých filmov po 36 obrázkov, vyvolalo sa to a všetky boli čierne. Zostala iba jedna fotografia, taký smotanový baranček. To bola najkrajšia fotografia. Vtedy tvoj otec povedal ‘Máš dobrého kamaráta!‘ A ty si ma objal z celej sily a povedal si ‘Mám.‘ A tak sa začala naša dobrodružná cesta životom,“ pripomenul si Šimun.

Poslednou rečníčkou bola Táňa Pauhofová, ktorá celý svoj príhovor predniesla otočená tvárou ku Geišbergovej fotografii, chrbtom k publiku. „Maroško náš, ocko. Leť slobodne, voľne, ľahučko a potichu. Lebo načo o tom a pri tom veľa rozprávať. Treba sa sústrediť na samotný let. Pozerám sa na teba a teda, môžem ti povedať, že strašne to bolí, lebo som si na tú tvoju hmatateľnosť zvykla a považujem ju za úplne najprirodzenejšiu súčasť aj svojho bytia. A pozerám sa na ten tvoj let aj s ohromnou láskou, s veľkou vďakou a obdivom, že som, že sme, mohli byť súčasťou tej tvojej voňavej človečiny, tej tvojej rebélie, kumštu. A že si nám dovolil vziať si z teba, koľko sme chceli. Vidíš, tak si ťa nosíme v sebe, pretože keď niekoho veľmi ľúbiš, tak sa stávaš aj ním. Si perfektný v celej tej svojej širokej palete seba. Prázdno po tebe si znova napĺňam tebou. Veľmi ti ďakujem a bozkávam ťa Poseidon,“ zakončila svoju reč herečka, ktorá sa následne Geišbergovi hlboko poklonila.

Smútočné prejavy dopĺňali zábery z inscenácii, v ktorých Geišberg počas svojho života účinkoval a nahrávky umelcových básní v jeho podaní. Dojemným gestom bol i neutíchajúci záverečný potlesk všetkých hostí v sále. V hľadisku sedeli Mária Kráľovičová, Dušan Cinkota, Juraj Loj, Matej Landl, Elena Vacvalová a Oľga Feldeková a mnohí ďalší.

Marián Geišberg (23. decembra 1953 – 10. novembra 2018) sa narodil v Piešťanoch a vyrastal na Myjave. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V rokoch 1979 až 1984 pôsobil v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, neskôr v Divadle SNP v Martine a Divadle pre deti a mládež v Trnave. Od roku 1992 bol členom činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave.

Takmer zo šesťdesiatich dramatických postáv, ktoré na doskách našej prvej divadelnej scény stvárnil, treba spomenúť medzi inými Jepichodova z Višňového sadu, Merkucia z Romea a Júlie, Kočkareva zo Ženby, Dorna z Čajky, Markíza de Sade z Marata-Sadea, Rosmera z Rosmersholmu, Ichareva z Hráčov, Tullusa Aufidiusa z Coriolana či Adama z Bálu. Jeho poslednou postavou v SND bol Rytier John Falstaff vo Veselých paničkách windsorských.

Geišberg pravidelne hosťoval v divadle Astorka, Štúdiu L&S (Štúdiu S), Divadle Andreja Bagara v Nitre, no najmä v Divadle a.ha., ktorého bol profilujúcou osobnosťou. Presadil sa aj ako filmový a televízny herec. Účinkoval vo filmoch Pásla kone na betóne, Červený kapitán, Revival, Jánošík, Muzika, v televíznom filme Národný hriešnik a v ďalších. Okrem toho bol známy aj ako folkový pesničkár a literát. Bol prozaikom i básnikom, autorom dvoch poviedkových zbierok Ono ma to poje a Prejsť prahom a zavrieť dvere a básnickej zbierky Byzantskému bohu. Bol tiež výrazným folkovým pesničkárom, vydal dva albumy Nápoky a Neladí-nevadí. Učil tiež herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.