Veľká vojna alebo nový svetový poriadok?

Bratislava 23. júna 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

V dejinách ľudstva boli obdobia, keď sa zmeny v geopolitickej, vnútropolitickej a sociálnej oblasti stali nezvratnými, ale existovali sily, ktoré novú realitu neuznali – a to viedlo k vojnám. Článok pre noviny Vzgljad napísal komentátor Sergej Mirkin

Živým príkladom je tridsaťročná vojna. Najmocnejšou dynastiou v Európe boli Habsburgovci, ktorých predstaviteľmi boli španielski králi a cisári Svätej ríše rímskej (SRR). Španielsko bolo tiež považované za najmocnejšiu mocnosť v Európe, hoci mnohí ľudia si už uvedomovali, že vrchol jeho politického a vojenského vplyvu sa skončil.

Španieli prehrali vojnu v Holandsku a nepodarilo sa im obsadiť Anglicko. A jeho hospodárstvo bolo udržiavané len zlatom z kolonizovanej Ameriky.

Moc cisárov SRR nad mnohými nemeckými kniežatstvami a mestami bola čisto nominálna. Okrem toho v štáte platila zásada “cuius regio, eius religio” (“koho moc, toho viera”), takže v mnohých kniežatstvách bolo štátnym náboženstvom protestantizmus. To samo osebe nemohlo vyhovovať ani Habsburgovcom, ani katolíckej cirkvi.

V Madride, Viedni a Ríme boli mnohí ľudia presvedčení, že historické procesy sa dajú zvrátiť. Zachovať dominantné postavenie Habsburgovcov na kontinente a vrátiť väčšinu protestantov ku katolíckej cirkvi. Výsledok – vojna, ktorá sa ťahala celé desaťročia, po ktorej Španielsko fakticky stratilo postavenie veľmoci, nemecké kniežatá získali ešte väčšiu nezávislosť od cisára a samotná existencia SRR sa zmenila na formalitu. A protestantizmus sa v mnohých štátoch definitívne presadil ako dominantné náboženstvo.

Jadrová vojna by mala jediného víťaza

Nemenej zaujímavý je príklad prvej svetovej vojny. V predvečer prvej svetovej vojny bolo Britské impérium stále najbohatšou a najvplyvnejšou mocnosťou na svete, ale jeho sila bola oveľa menšia ako pred polstoročím. Vo svete sa objavili nové mocnosti: Nemecko, Japonsko, Spojené štáty, Taliansko, ktoré pred 50 rokmi buď neexistovali, alebo v 50 – 60 rokoch 19. storočia na geopolitickej scéne ešte nič nepredstavovali. Nehovoriac o Ruskom impériu – podľa mnohých ukazovateľov vedúcom štáte planéty.

Zvyšky feudalizmu v Európe, ktorým sa podarilo prežiť rok 1848 – v dôsledku potlačenia povstaní známych ako “jar národov” – boli odsúdené na zánik. Existovali však sily, ktoré si želali zachovať svetovú hegemóniu Veľkej Británie aj neofeudálne vzťahy v Európe. Výsledkom bola vojna. A zrútenie starého sveta z geopolitického aj sociálneho hľadiska.

Nemecké, rakúske a ruské impérium zmizli z politických máp sveta. Britské impérium sa ocitlo v hlbokej kríze a sedemmíľovými krokmi smerovalo k svojmu zániku. A feudálne vzťahy sa stali súčasťou histórie.

Mohli sa veci v 17. storočí a na začiatku 20. storočia vyvíjať inak? Teoreticky áno. Keby sa v geopolitike uznali nové skutočnosti, politici by sa medzi sebou dohodli a vládcovia by zorganizovali “revolúcie” zhora bez toho, aby na ne čakali zdola, a uznali by existenciu iných svetonázorov.

Teraz je situácia v podstate rovnaká. Najmä USA a Západ vo všeobecnosti už nie sú také mocné, ako boli ešte pred 25 rokmi. Vizualizovaným stelesnením moci Západu bývala skupina G7. Tento klub šiestich západných štátov a Japonska symbolizoval hospodársku a politickú moc. Posledný samit G7 však ukazuje degradáciu, nie moc. Americký politológ Malek Dudakov nazval toto stretnutie “šesť chromých kačíc plus Meloni”.

Západné hodnoty, ktoré Washington a Brusel v 90. a nultých rokoch 20. storočia vnucovali svetu ako niečo univerzálne a správne, zdegenerovali aj v samotných USA a EÚ. To prispelo k tomu, že ľudia na celom svete si uvedomili falošnosť mnohých liberálnych postulátov. A začalo sa hľadanie novej sebaidentifikácie, ktorá má najčastejšie podobu návratu k historickým tradíciám.

Hľadanie identity celých národov a oslabenie ekonomickej moci Západu viedlo k vzniku takého geopolitického faktora, akým je globálny Juh. Zahŕňa veľmi rôznorodé národy, ale čo je najdôležitejšie, väčšina národov a vlád globálneho Juhu oddeľuje svoje záujmy od záujmov globálneho Západu. A to vedie k rozpadu neokoloniálneho systému, ktorý je jedným z pilierov, na ktorých spočíva moc USA a EÚ.

Na Západe existujú sily, ktoré chcú vrátiť históriu späť a vrátiť sa do konvenčných 90. rokov, keď Západ bez rozdielu dominoval geopolitike a snažil sa prinútiť celý svet, aby veril jeho hodnotám.

Znamená to, že veľká vojna je nevyhnutná?

Nie, ak sa na Západe dostanú k moci sily, ktoré si uvedomia, že nie je možné vrátiť sa o 30 rokov späť. V dejinách ľudstva existuje príklad, keď sa v polovici 20. storočia, keď sa vytvoril bipolárny svetový systém, svet niekoľkokrát ocitol na pokraji svetovej vojny. Počas kórejskej vojny navrhovali jastrabi v Spojených štátoch jadrový úder na Čínu a v prípade potreby aj na ZSSR. Vtedajší prezident Harry Truman mal však dosť rozumu na to, aby to neurobil. Potom prišla berlínska a karibská kríza, ale vďaka diplomacii a zdržanlivosti vedúcich predstaviteľov ZSSR a USA sa podarilo zabrániť tretej svetovej vojne.

"Mierový summit" ako dôkaz katastrofy Západu

Problém však, samozrejme, spočíva aj v kvalite súčasných západných politikov. Žiarivým príkladom je bývalá britská premiérka Liz Trussová, ktorá nevedela elementárne veci z geografie, ale zároveň sa stavala do úlohy novej “železnej lady”. Nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorý nekompromisne znášal urážky od ukrajinského veľvyslanca, ktorý ho verejne nazval pečenou jaternicou. Situácia, keď sa ľuďom dostalo osudu väčšieho, než sú oni sami.

Väčšina súčasných západných lídrov sa pritom formovala ako politici v situácii totálnej dominancie Západu a ťažko si pripúšťajú, že by mohol existovať iný geopolitický model.

Môžeme len dúfať, že na čele vedúcich západných mocností budú stáť ľudia, ktorí budú schopní uznať a akceptovať, že dominancia Západu sa navždy skončila a že bude nastolený nový svetový poriadok, ktorý bude zodpovedať realite, a nie niečím túžbam. Potom sa mnohé bolestivé otázky budú môcť vyriešiť skôr na rokovaniach než na bojisku. V podstate bude existovať nový svetový poriadok, otázkou je len to, čím bude musieť ľudstvo pred ním prejsť.