Vedeli ste toto o potenciálnych ministroch? Analytik upozorňuje na Káčera a Hirmana

Bratislava 11. septembra 2022 (HSP/Foto:Screenshot TA3)

Minister financií Igor Matovič (OĽaNO) dnes potvrdil, že kandidátmi na nových ministrov sú Karel Hirman, Viliam Karas a Rastislav Káčer. Analytik Eduard Chmelár sa vyjadril k dvom z nich – ku Káčerovi a Hirmanovi. Jeho stanovisko vám prinášame v plnom znení

„Kto to tu vlastne riadi?!“ spýtal sa ma rozčúlene jeden starší pán na Trnavskom jarmoku po tom, čo sa dopočul, že Igor Matovič potvrdil nomináciu Rastislava Káčera na post šéfa rezortu diplomacie a Karla Hirmana na funkciu ministra hospodárstva. Tento jednoduchý človek tak intuitívne pochopil to, na čo upozorňujem už dlhé roky. Od začiatku formovania slovenského ministerstva zahraničných vecí (s výnimkou krátkeho počiatočného hľadania sa, kedy sa diplomatmi stávali väčšinou prekladatelia, spisovatelia a podobne), najneskôr od nástupu prvej Dzurindovej vlády, stáli na čele tohto rezortu technokrati, ktorí boli skôr nominantmi Veľvyslanectva Spojených štátov v SR ako nejakej našej politickej strany. Aj Robert Fico rýchlo pochopil, že keď budú mať Američania na tomto poste svojho človeka, dajú mu pokoj. S takouto motiváciou pristupovali k výberu ministra zahraničných vecí aj všetci ostatní premiéri a s takýmto úmyslom ponúkol funkciu Rastislavovi Káčerovi aj Igor Matovič – aby sa jeho menšinová vláda udržala čo najdlhšie.

Vo vyspelých štátoch stoja na čele rezortu diplomacie špičkoví politici, vizionári. Často sú to intelektuáli – profesori medzinárodných vzťahov, historici, sociológovia atď. – na profesii až tak nezáleží, to podstatné je, že rozmýšľajú politicky. Takéhoto ministra zahraničných vecí nezávislá Slovenská republika ešte nemala. Na tento post sú dosadzovaní podávači kľučiek, služobníci impéria, technokrati moci. Všetko sú to odchovanci Eduarda Kukana, jeho štýlu, mentálneho sveta i hodnotového nastavenia. A to je aj hlavný dôvod, prečo slovenská zahraničná politika nie je tvorivá, prečo nie je samostatná, prečo z Bratislavy dosiaľ nevyšiel jediný podnetný návrh – pripomínajúc štátnické slová Milana Hodžu, že význam malého národa sa prejavuje v tom, čím prispieva k európskej civilizácii. Naša diplomacia sa však dosiaľ správala tak, akoby jej jediným zmyslom bolo poslúžiť niekomu inému. A bude sa tak správať dovtedy, kým ju nebude viesť naozajstný štátnik.

Vymenovať za členov vlády v tomto čase tých najproamerickejších jastrabov, akých kedy táto krajina mala – že pri nich môžeme ešte aj na Korčoka a Sulíka spomínať ako na holubice – je potvrdením, že táto vláda urobí pre vlastnú záchranu čokoľvek, aj keby mala Slovensko úplne zničiť. Karel Hirman nie je nijaký oslňujúci odborník, je to v prvom rade extrémne ideologický človek, ktorý v energetike a hospodárstve vôbec nebude presadzovať slovenské, ale americké záujmy. Pre Hirmana sú rastúce ceny iba prijateľné náklady na geopolitický boj s Ruskom, on potreby Slovenska vôbec neberie do úvahy. Rastislav Káčer je rovnako tvrdý jastrab presadzujúci záujmy USA, ale je to trochu iná hmotnostná kategória.

Po prvýkrát som sa s ním stretol v marci 2003 v polemickej diskusii na pôde Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (v tom čase som tam externe prednášal na Katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie FPVMV UMB). On bol vtedy štátnym tajomníkom ministerstva obrany a hlavným vyjednávačom pre vstup do NATO, ja som mal 31 rokov a viedol som občiansku kampaň proti vstupu do Severoatlantickej aliancie, ktorá vyzbierala vyše 200 000 podpisov. Už vtedy som ho zaraďoval k tým náročnejším protivníkom, vzdelanejším, ale aj arogantným, ktorí ma nútili lepšie formulovať argumenty. Má však jednu slabinu: keď ho usvedčíte z klamstva, reaguje nesmierne podráždene a začne byť osobný.

To sa naplno prejavilo aj v televíznom dueli pred desiatimi rokmi (to bolo ešte v čase, keď som ešte v mainstreamových médiách nebol persona non grata), kedy som mu pripomenul jeho demagogické vyhlásenia, že keď budeme členmi NATO, bude naša obrana lacnejšia, a vyvrátil som mu to na údajoch zo SIPRI: (na zázname od 17:25).

Úplne sa prestal ovládať a chcel odviesť debatu od faktov, ktoré som mu tam čítal, rýchlo preč. Samozrejme, to nebola jediná dezinformácia, ktorú šíril. Dnes pôsobia až úsmevne jeho tvrdenia, že protiraketový štít nie je namierený proti Rusku, že NATO sa nechce rozširovať a že NATO a Rusko raz budú spolupracovať. Káčer je na rozdiel od primitívov typu Naď veľmi inteligentný demagóg, ktorý býva v diskusiách nadpriemerne asertívny až agresívny, takže hocijaký novinár ho nezvládne.

Rád sa chváli, že vraj od neho ako vtedajšieho veľvyslanca v USA vyšiel prvý impulz, aby sa v roku 2005 uskutočnila návšteva amerického prezidenta Georga Busha na Slovensku. Všimnite si, že mu z týchto drobných chvastúnstiev akosi vypadol Vladimír Putin, bez ktorého by z návštevy nič nebolo… Začiatkom februára tohto roku nazval Roberta Fica „zhnitým, skorumpovaným, bezcharakterným prevracačom kabátov“, hoci keď ho jeho vláda nominovala za veľvyslanca v Maďarsku, chválil ho, ako sa mu s ním dobre pracuje. Odporcov vojenskej zmluvy s USA označil zasa nielen za „zradcov“, ale za „najdivnejšiu zmesku bezbrehých populistov, pomätencov, odporných náckov a užitočných idiotov“. Ťažko si predstaviť, že človek, ktorý za štvrťstoročie svojej diplomatickej kariéry skĺzol na úroveň hulvátov typu Naďa alebo Krúpu, bude slovenskú zahraničnú politiku kultivovať.

Už viackrát som napísal, že ak je zmyslom existencie Slovenskej republiky iba niekomu poslúžiť (spravidla nie jej vlastným obyvateľom, ale nejakej veľmoci), potom je naša diplomacia zbytočná bez ohľadu na to, že propaganda sa nám usiluje vnútiť predstavu, že americké záujmy sú aj našimi záujmami. Nie sú a ktokoľvek to tvrdí, podlo vás klame. Veľvyslanectvo USA na Slovensku schvaľuje kľúčové posty v slovenskej vláde, akoby šlo o miestodržiteľov impéria a správcov provincie. Počas fungovania tejto vlády sa Slovensko vychýlilo z vyváženej zahraničnej politiky na trajektóriu Poľska ako trójskeho koňa USA v Európe. Vymenovanie Karla Hirmana za ministra hospodárstva a Rastislava Káčera za ministra zahraničných vecí je nielen v rozpore so záujmami Slovenskej republiky, ale aj Európskej únie ako takej. Priestor pre slobodné, suverénne a európske myslenie sa tým dramaticky zúži.