Keď som začiatkom roka 2000 žil v Ankare, často som trávil čas s Turkami vo veku 20 a 30 rokov. Spomínam si na jeden konkrétny rozhovor pri večeri, keď sme diskutovali o tureckej zahraničnej politike a trýznivých vzťahoch krajiny so spojencami v NATO, keď sa jeden z nich spýtal: “Prečo Američania a Európania trvajú na tom, že Turecko je buď Západ, alebo Východ? Prečo nemôžeme byť jednoducho Tureckom?” Ťažko som hľadal odpoveď, pričom som uviedol turecké záujmy, studenú vojnu a členstvo v Európskej únii, až som nakoniec povedal: “Ale Mustafa Kemal Atatürk! Chcel ‘pozdvihnúť Turecko na úroveň najbohatších a najcivilizovanejších národov sveta’. Mal na mysli Západ.”

O vynikajúcich otázkach môjho priateľa som v posledných rokoch dosť často premýšľal, ale najmä vždy, keď nastali chvíle krízy v americko-tureckých vzťahoch a objavil sa nevyhnutný článok “Kto stratil Turecko?”.

Turecko a Spojené štáty sa nachádzajú v dlhšom období nezhôd, keďže politiky, ciele a hodnoty oboch krajín sa rozchádzajú. Keď turecký minister zahraničných vecí Mevlut Čavušoglu tento týždeň navštívi Washington, aby sa stretol s americkým ministrom zahraničných vecí Antony Blinkenom, zdá sa pravdepodobné, že hlavnými bodmi programu budú rastúce požiadavky Turecka na Švédsko, aby schválilo členstvo Štokholmu v NATO, napätie v Egejskom mori a zjavná ochota Ankary normalizovať vzťahy so sýrskym prezidentom Bašárom al-Asadom.

Posledná zmienka je obzvlášť dramatická pre Turecko, ktorého prezident Recep Tayyip Erdogan kedysi viedol zbor “Asad musí odísť”. Obnovenie vzťahov Ankary s Damaskom sľubuje ukončenie vnímanej hrozby, ktorú Ľudové obranné jednotky (YPG) predstavujú pre tureckú bezpečnosť, ale zároveň takmer znemožní Spojeným štátom spolupracovať s touto sýrskou kurdskou bojovou jednotkou, ktorá bola partnerom Washingtonu v boji proti Islamskému štátu. Aby toho nebolo vo Washingtone málo, zmena tureckej politiky sa uskutočňuje s podporou Ruska.

Vzťahy Turecka s Ruskom sa stali predmetom veľkého záujmu, najmä odkedy ruský prezident Vladmir Putin vo februári minulého roka nariadil svojej armáde, aby vtrhla na Ukrajinu. Veľká časť správ o tejto otázke rámcuje tento bilaterálny vzťah v zmysle ekonomiky, ale ide o oveľa viac. Neznamená to však, že Turecko opustilo Západ a spojilo sa s Ruskom, ale skôr to, že Ankara odmieta kategórie iných, pretože sa snaží stať sa samostatnou mocnosťou.

Správy o Turecku sa nemýlia. Hrozný stav tureckého hospodárstva je dôležitým faktorom Erdoganovho prístupu k Rusku. Odolal tlaku USA na uvalenie sankcií na krajinu a v roku 2022 Ankara zdvojnásobila svoj obchod s Moskvou, čím sa Turecko stalo tretím najväčším obchodným partnerom Ruska. Veľká časť tohto obchodu sa týka energetického sektora. Rusko dodáva Turecku značné množstvo plynu, ropy a uhlia – časť z nich Turci platia v rubľoch. Na základe tohto obchodu sa Erdogan a Putin stretli v októbri minulého roka v Kazachstane a dohodli sa na pláne, ktorý by z Turecka urobil centrum pre ruský plyn.

Turci už dlho chceli zohrávať túto úlohu, ktorá by im umožnila ďalej predávať plyn po uspokojení ich domácich potrieb – počítali s tým, že by to nielen prinieslo príjmy a pomohlo znížiť pretrvávajúci deficit bežného účtu Ankaru, ale tiež by to Turecku poskytlo väčší vplyv v Európe, ktorá je údajným cieľom pre plyn. Turci už teraz rafinujú lacnú ruskú ropu a predávajú ju ďalej s prirážkou.

Okrem energetiky sa turecké spoločnosti rôzneho druhu zapojili do trhu, keď sa ich západní partneri stiahli z Ruska, čím zabezpečili ruským podnikom a spotrebiteľom, ktorí boli náhle odstavení z trhov, prístup k tovaru a vytvorili nové príležitosti pre Turkov. Ankara tiež privítala milióny ruských turistov spolu s oveľa menším počtom mimoriadne bohatých oligarchov.

Tureckí predstavitelia tvrdia, že nemôžu uvaliť sankcie na Rusko bez toho, aby neohrozili tureckú ekonomiku, čo naznačuje – možno neúmyselne – aký dôležitý sa stal bilaterálny vzťah. Lacná ruská energia, príjmy z turistov a tvrdá mena, ktorá prichádza od bohatých Rusov, poskytujú Turecku po rokoch sériového zlého hospodárenia ekonomický vankúš. Aj keď je pravda, že bilaterálne hospodárske vzťahy po ruskej invázii na Ukrajinu rozkvitli, Ankara zlepšovala svoje hospodárske, diplomatické a bezpečnostné vzťahy s Moskvou dávno pred Putinovou bleskovou inváziou na Ukrajinu a hospodárskym prepadom Turecka.

Niekoľko zvyšných priaznivcov Turecka vo Washingtone, ktorí nie sú na výplatnej listine Ankary, reaguje na tento vývoj dvoma rôznymi – ale nie celkom presvedčivými – spôsobmi. Po prvé, poukazujú na skutočnosť, že Ankara a Moskva stáli na rôznych stranách v Líbyi, Náhornom Karabachu a Sýrii. Uvádzajú tiež turecké bezpilotné lietadlá a predaj zbraní Ukrajine, Erdoganov rétorický záväzok k ukrajinskej nezávislosti a dohodu o obilí, ktorú Turci sprostredkovali a ktorá pomohla odvrátiť globálnu potravinovú krízu. Dosť férové – ale Erdogan a Putin dokázali odložiť svoje rozdiely v konfliktoch v Líbyi, Sýrii a Arménsku a Azerbajdžane a naďalej spolupracovať na budovaní silnejších hospodárskych vzťahov a bezpečnostných väzieb.

Po druhé, priatelia Turecka tvrdia, že všetko, čo sa deje medzi Ankarou a Moskvou, je vinou Washingtonu. Keby sa Spojené štáty nesprávali k Turecku “ako k hovnu”, ako povedal jeden bývalý americký predstaviteľ, Ankara by s radosťou bola oporou proti Moskve. To bol nediplomatický spôsob kritiky vzťahu Washingtonu s YPG a tak blízko k tureckým rečiam, ako sa len dá dostať bez toho, aby sme skutočne čítali z tureckých rečí.

Keďže vieme, čo vieme o turecko-ruských vzťahoch, zdá sa nepravdepodobné, že by Turecko uplatnilo hospodárske sankcie voči Moskve a obmedzilo iné aspekty bilaterálnych vzťahov, ak by Washington zanechal YPG. Bez ohľadu na to sa zdá, že priaznivci Turecka sú natoľko zaangažovaní do svojej obhajoby, že nie sú schopní presne posúdiť strategické ciele Ankary. Majú úplnú pravdu v tom, že Turci sú roztrpčení vzťahmi USA so skupinou, ktorá je podľa nich na nerozoznanie od teroristickej organizácie – Strany kurdských pracujúcich (PKK), ale nedokážu si uvedomiť, že tureckí predstavitelia nemajú záujem o zopakovanie studenej vojny, počas ktorej bolo Turecko kriticky dôležité pre obranu Západu.

Ak by Turci chceli byť ochranným valom, ako si to predstavujú ich priaznivci, Ankara by nekúpila ruský systém protivzdušnej obrany S-400. Takisto by neuzavrela s Rusmi dohodu o výstavbe jadrovej elektrárne Akkuyu, ktorú teraz bude vlastniť a prevádzkovať ruská štátna energetická korporácia Rosatom. A v ďalšej dohode súvisiacej s Akkuyu by Turci neuzavreli s Rusmi zmluvu o rozvoji prístavu Mersin. Kritici Turecka sa toho všetkého chopili, aby dokázali, že Turecko už nie je spoľahlivým partnerom Západu.

Majú pravdu. Turecko je síce spojencom v NATO, ale sotva je partnerom. Tendencia kritikov Turecka rozoznávať odklon Ankary od Západu ako spojenie s Ruskom zároveň nesprávne chápe tureckú zahraničnú politiku. Nie je žiadnym tajomstvom, že v Ankare existuje frakcia, ktorá je hlboko podozrievavá voči NATO a chce Turecko spojiť s Moskvou. Vplyv tejto skupiny má tendenciu klesať a klesať, ale dokonca aj vo chvíľach, keď mala väčší vplyv, sa Erdogan bránil odovzdaniu zahraničnej politiky takzvaným eurázijcom. Ak by tak urobil, pravdepodobne by to viedlo k rozchodu so Západom, čo si turecký líder napriek utužovaniu väzieb Turecka s Ruskom neželá.

Napriek tomu Erdogan chce mať vplyv a celá dynamika USA/NATO – Turecko – Rusko mu dáva príležitosť pokúsiť sa manipulovať Washingtonom a Bruselom. Napríklad, keď turecký predstaviteľ obrany nadhodil možnosť získať ruské stíhacie lietadlo Su-35, pretože členovia amerického Kongresu vyvolávali rozruch okolo predaja lietadiel F-16 Ankare, podnietilo to vo Washingtone strach, že ak Turecko nedostane americké lietadlá, Západ Ankaru stratí. Takáto manipulácia je možná len dovtedy, kým zahraničné spoločenstvo vníma Turecko buď ako Západ, alebo ako Východ. Erdogan nechce, aby sa Turecko stalo prínosom pre ruskú zahraničnú politiku, rovnako ako nechce, aby bola krajina vnímaná výlučne ako prívesok NATO na juhovýchodnom krídle aliancie.

To, čo sa deje v tureckej zahraničnej politike, je v súlade s rozhovorom, ktorý som pred časom viedol s tureckými priateľmi v Ankare. Turecko sa síce vzďaľuje od Spojených štátov a NATO, ale nie celkom sa spája s Ruskom. Je to Turecko.