The Economist pripomína, že starý systém už bol pod tlakom, keďže po globálnej finančnej kríze v rokoch 2007 – 2009 klesol záujem Ameriky o jeho udržanie. Ale opustenie pravidiel voľného trhu prezidentom Joeom Bidenom v prospech agresívnej priemyselnej politiky mu zasadilo novú ranu. Amerika uvoľnila obrovské dotácie vo výške 465 miliárd dolárov na zelenú energiu, elektrické autá a polovodiče. Tieto dotácie sú spojené s požiadavkou, aby sa výroba uskutočňovala na miestnej úrovni. Byrokrati, ktorých úlohou bolo kontrolovať vnútorné investície, aby sa zabránilo neprimeranému vplyvu zahraničia na hospodárstvo, teraz sami ovládajú odvetvia, ktoré tvoria 60 % akciového trhu. A úradníci zakazujú stále väčší vývoz, najmä špičkových čipov a zariadení na výrobu čipov do Číny.

Pre mnohých vo Washingtone je svalnatá priemyselná politika lákavá, myslí si The Economist. Mohla by pomôcť spečatiť technologickú prevahu Ameriky nad Čínou, ktorá sa už dlho usiluje o sebestačnosť v životne dôležitých oblastiach pomocou štátnych zásahov. Keďže stanovenie cien uhlíka je politicky neuskutočniteľné, mohlo by podporiť dekarbonizáciu. A odráža nádej, že štátne zásahy by mohli uspieť tam, kde súkromné podniky zlyhali, a reindustrializovať srdcové oblasti Ameriky.

Bezprostredným dôsledkom však bolo spustenie nebezpečnej špirály protekcionizmu na celom svete. Postavte závod na výrobu čipov v Indii a vláda vám zaplatí polovicu nákladov; postavte závod v Južnej Kórei a môžete využiť štedré daňové úľavy. Ak by sa sedem ďalších trhových ekonomík, ktoré od roku 2020 ohlásili politiky pre “strategické” odvetvia, vyrovnalo americkým výdavkom v pomere k HDP, celkové výdavky by dosiahli 1,1 bilióna USD. V minulom roku bola podrobne preskúmaná takmer tretina cezhraničných obchodných transakcií, ktoré sa dostali do pozornosti európskych úradníkov. Krajiny, ktoré majú suroviny potrebné na výrobu batérií, sledujú kontroly vývozu. Indonézia zakázala vývoz niklu; Argentína, Bolívia a Čile možno čoskoro začnú spolupracovať v štýle Opecu na produkcii svojich lítiových baní.

Podľa The Economist, hospodársky konflikt s Čínou sa zdá byť čoraz nevyhnutnejší. Keď sa Čína na prelome storočí hlbšie integrovala do svetového hospodárstva, mnohí na Západe predpovedali, že sa stane demokratickejšou. Smrť tejto nádeje v kombinácii s presunom milióna pracovných miest vo výrobe do čínskych tovární spôsobila, že Amerika si globalizáciu zamilovala. Dnes sa administratíva pána Bidena obáva nebezpečenstva závislosti od Číny v oblasti batérií tak, ako sa Európa pred inváziou na Ukrajinu spoliehala na Rusko v oblasti plynu. Demokrati aj republikáni sa obávajú, že strata amerického prvenstva vo výrobe vyspelých čipov v prospech Taiwanu oslabí jej schopnosť vyvíjať umelú inteligenciu, na ktorú sa podľa ich predpovedí budú spoliehať armády budúcnosti pri plánovaní stratégie a riadení rakiet.

Podľa The Economist, niektorí chcú jednoducho zabrániť tomu, aby Čína príliš zbohatla – akoby zbedačenie 1,4 miliardy ľudí bolo morálne alebo mohlo zabezpečiť mier. Iní sa múdrejšie zameriavajú na zvýšenie hospodárskej odolnosti Ameriky a udržanie jej vojenskej prevahy. Tvrdia, že reindustrializácia srdca krajiny oživí podporu trhového kapitalizmu. Amerika ako globálny hegemón zatiaľ môže prežiť sťažnosti iných krajín.

Toto uvažovanie je mylné, pokračuje liberálny týždenník. Ak by sa politika nulového súčtu považovala za úspech, jej opustenie by bolo len ťažšie. V skutočnosti, aj keď sa im podarí pretvoriť americký priemysel, ich celkový účinok skôr škodí, pretože oslabujú globálnu bezpečnosť, brzdia rast a zvyšujú náklady na ekologický prechod.

Jedným z problémov sú ich dodatočné hospodárske náklady. Časopis The Economist odhaduje, že zopakovanie kumulatívnych investícií firiem v globálnych odvetviach technického hardvéru, zelenej energie a batérií by stálo 3,1 – 4,6 bilióna USD (3,2 – 4,8 % globálneho HDP). Reindustrializácia zvýši ceny, čo najviac poškodí chudobných. Duplikácia ekologických dodávateľských reťazcov spôsobí, že Amerika a svet sa budú musieť zbaviť uhlíka. História naznačuje, že obrovské množstvo verejných financií by mohlo vyjsť nazmar.

Ďalším problémom podľa The economist, je hnev priateľov a potenciálnych spojencov. Amerika si po druhej svetovej vojne geniálne uvedomila, že jej záujmy spočívajú v podpore otvorenosti globálneho obchodu. V dôsledku toho sa usilovala o globalizáciu napriek tomu, že v roku 1960 tvorila takmer 40 % svetového dolárového HDP.

Dnes jej podiel na produkcii klesol na 25 % a Amerika potrebuje priateľov viac ako kedykoľvek predtým. Jej zákaz vývozu čínskym výrobcom čipov bude fungovať len vtedy, ak im holandská firma asml a japonská Tokyo Electron odmietnu dodávať zariadenia. Dodávateľské reťazce batérií budú takisto bezpečnejšie, ak bude demokratický svet fungovať ako jeden blok. Americký protekcionizmus však dráždi spojencov v Európe a Ázii.

Integrácia a diferenciácia

Podľa The Economist, sa Amerika musí usilovať aj o podporu rozvíjajúcich sa mocností. Do roku 2050 budú India a Indonézia treťou a štvrtou najväčšou ekonomikou na svete, predpokladá banka Goldman Sachs. Obe krajiny sú demokratické, ale nie sú blízkymi priateľmi Ameriky. Do roku 2075 získajú hospodársky vplyv aj Nigéria a Pakistan. Ak bude Amerika požadovať, aby ostatné krajiny zmrazili Čínu bez toho, aby jej ponúkli dostatočný prístup na vlastné trhy, potom ju rastúce mocnosti odmietnu.

Poslednou obavou je, že čím viac sa budú množiť hospodárske konflikty, tým ťažšie sa budú riešiť problémy, ktoré si vyžadujú globálnu spoluprácu. Napriek tomu, že sa krajiny predháňajú v zabezpečovaní ekologických technológií, hádajú sa o to, ako pomôcť chudobnému svetu dekarbonizovať. Ukazuje sa, že je ťažké zachrániť krajiny v dlhovej tiesni, ako napríklad Srí Lanku, pretože Čína, ktorá je veľkým veriteľom, tomu bráni. Ak krajiny nedokážu spolupracovať pri riešení niektorých problémov, nebude možné ich vyriešiť a svet bude trpieť.

Nikto neočakáva, že sa Amerika vráti do 90. rokov, pokračuje v analýze The Economist. Je správne, že sa snaží zachovať si svoju vojenskú prevahu a vyhnúť sa nebezpečnej závislosti od Číny, pokiaľ ide o kľúčové hospodárske vstupy. O to dôležitejšie sú však iné formy globálnej integrácie. Mala by sa usilovať o čo najhlbšiu spoluprácu medzi krajinami, ktorá je možná vzhľadom na ich hodnoty. Dnes si to pravdepodobne vyžaduje množstvo prekrývajúcich sa fór a ad hoc dohôd. Amerika by sa napríklad mala pripojiť ku Komplexnej a progresívnej dohode o trans-pacifickom partnerstve, ázijskému obchodnému paktu založenému na predchádzajúcej dohode, ktorú pomohla napísať, ale potom od nej upustila.

Vzhľadom na protekcionistický obrat v americkej politike sa záchrana globalizácie môže zdať nemožná, pokračuje The Economist. Pomoc Kongresu Ukrajine však ukazuje, že voliči nie sú izolovaní. Prieskumy naznačujú, že popularita voľného obchodu sa obnovuje. Existujú náznaky, že Bidenova administratíva reaguje na obavy spojencov z jej dotácií.

Podľa britského The Economist, zsi áchrana globálneho poriadku však bude vyžadovať odvážnejšie americké vedenie, ktoré opäť odmietne falošný prísľub myslenia s nulovým súčtom. Ešte stále je na to čas, kým sa systém úplne nezrúti, čo poškodí nespočetné množstvo živobytia a ohrozí liberálnu demokraciu a trhový kapitalizmus. Táto úloha je obrovská a naliehavá; sotva môže byť dôležitejšia. Čas beží, uzatvára svoju analýzu britský týždenník The Economist.