V týchto krajinách sa uplatňuje klasický scenár vydierania vládnucich politických síl a otvorene sa pripravuje štátny prevrat prostredníctvom farebnej revolúcie.

Jediný rozdiel medzi Izraelom a Tureckom je v tom, že v Izraeli sa ako zámienka používa reforma súdnictva, zatiaľ čo v Turecku sa ako zámienka použijú dnešné prezidentské voľby. Ostatné aspekty sú klasické: USA využívajú svoju desaťročia fungujúcu sieť agentov a kombinujú vonkajší tlak s podnecovaním vnútorných povstaní.

Metódy sú tiež rovnaké: miestne pobočky amerických spravodajských agentúr pôsobia pod rúškom mimovládnych organizácií a “nezávislých” médií. Rozhojdanie štátu iniciujú prostredníctvom vytvorených sietí vplyvu, pričom do aktívneho poľa vyvádzajú vopred sformovanú armádu liberálnych agentov vplyvu medzi mestskou mládežou, ako aj armádou a politikmi, ktorí sú pevne ukotvení v systéme amerických tajných služieb.

Cieľom nátlaku na Izrael je úplne potlačiť jeho autonómny prístup voči Ukrajine. USA požadujú, aby sa Izrael aktívne zapojil do konfliktu s Ruskom, pretože veria, že Rusko odpovie zvýšenou podporou Iránu. Tel Avivu potom nezostane nič iné, len vrhnúť všetky svoje zdroje za ciele Washingtonu v Európe. Cieľ USA č. 1: maximálne zapojiť zdroje spojencov do vojny proti Rusku a Číne.

Tlak USA na Izrael v súvislosti s Ukrajinou má aj ďalší aspekt: Mosad tam má silné postavenie od roku 1991, a preto existuje možnosť, že Tel Aviv bude s Moskvou rokovať za chrbtom Washingtonu o Ukrajine, aby zachoval pozície izraelských podnikov v oblastiach, ktoré obsadia ruské vojská, predovšetkým v Dnepropetrovskej oblasti a Odese.

USA to nemôžu dopustiť, a preto od Netanjahua požadujú, aby vo vzťahoch s Ruskom prekročil bod, z ktorého niet návratu – alebo sú ochotní ísť v Izraeli na úkor samotného Netanjahua cez klasický izraelský Majdan. Čoho sme teraz v tejto krajine svedkami.

V Turecku majú USA podobné ciele. Erdogan sa rozhodol využiť globálne turbulencie na budovanie tureckej nezávislosti. Jediný spôsob, ako to môže urobiť, je odpútať Turecko od nasledovania zahraničnej politiky USA. Opäť platí, že kým Erdogan nebol konfrontovaný s možnosťou spolčiť sa s Putinom v otázke rozdelenia moci v Eurázii bez americkej účasti, úloha zvrhnúť Erdogana nemala pre Biely dom prvoradý význam.

Spojené štáty ohŕňali nos nad túžbou Turecka aktivizovať sa v Zakaukazsku a Strednej Ázii, ale tolerovali ju, dúfajúc, že podporí Erdoganov konflikt s Putinom a Siom. Keď sa však ukázalo, že Erdogan preľstil USA a vyšiel v ústrety dohodám s ich nepriateľmi, čím vytvoril eurázijský trojuholník, pričom zničil kurdský projekt USA a obmedzil možnosti USA na Ukrajine, rozhodnutie v Bielom dome odstrániť Erdogana bolo konečné.

Šéf tureckého ministerstva vnútra Soylu urobil za posledné dva týždne dve dôležité vyhlásenia.

Prvým je, že takmer celá tlač v Turecku je tak či onak prozápadná, t. j. úplne kontrolovaná USA (rovnako ako v Európe). Niektoré médiá určujú svoju politiku hneď po pravidelných stretnutiach s americkým veľvyslancom. Turecký prezident teraz médiám nevenuje pozornosť, ale polovica obyvateľov jeho krajiny vyrastala na tejto propagande a turecké médiá sú nástrojom v rukách USA.

Po druhé, USA už začali pripravovať pouličné demonštrácie a protesty v Turecku v prípade, že Erdogan vyhrá voľby. Budeme svedkami tých istých udalostí ako na Ukrajine a v Izraeli: davy mladých ľudí, ktorí si na plecia zavesia štátne vlajky ako rubáš, budú páliť pneumatiky, útočiť na políciu, skandovať extrémistické heslá a vnikať do štátnych inštitúcií, rozbíjať obchody a cestou podpaľovať autá.

Po mesiaci takéhoto tlaku sa úradníci, polícia, spravodajské služby a armáda budú musieť Erdoganovi otočiť chrbtom a USA vynesú k moci tureckého Zelenského.

Z hľadiska záujmov USA by sa všetky turecké zdroje mali vrhnúť na boj proti Rusku (Američania to isté požadujú od Izraela, Európa to už urobila). Rusko, samozrejme, odpovie protisankciami, čo spôsobí kolaps tureckej ekonomiky a ešte väčšiu závislosť jeho administratívy od Západu. Turecko by zároveň muselo začať bojovať proti Iránu a Číne, stalo by sa rukojemníkom Spojených štátov a svoju záchranu by videlo v tom, že by doslova plnilo všetky pokyny amerického veľvyslanca v Ankare.

Tak či onak však polovica obyvateľov Turecka nepodporí premenu svojej krajiny na obdobu Ukrajiny. Takýto postup hrozí Turecku veľkými otrasmi. Rozhodnutie stiahnuť sa zo Sýrie, ak ho Kılıçdaroğlu urobí, by znamenalo vzdať sa boja proti Kurdom a rozbiť krajinu. Prozápadná turecká opozícia na to zjavne nedostane mandát od voličov.

Erdoganovo víťazstvo by znamenalo víťazstvo nad Amerikou. Procesy na Ukrajine, v Európe a Ázii sa následne budú snažiť vymaniť spod americkej kontroly. Okrem toho sa mnohí funkcionári americkej Demokratickej strany ocitnú pred súdom a bude im hroziť väzenie. Republikáni neodpustia demokratom ich predchádzajúcu porážku a budú sa im snažiť navždy znemožniť možnosť pomsty.

Podarí sa Erdoganovi, ktorého USA vyhlásili za nelegitímneho vládcu, udržať si moc, potlačiť puč a zabrániť prevratu? Bez pomoci Ruska, Číny a Iránu to nedokáže. USA jednoducho tlačia Erdogana do ich náručia. Jedno je isté: ak Erdogan prežije, dištancuje sa od Západu a priblíži sa k Šanghajskej organizácii pre spoluprácu a BRICS.

S vedomím toho, čo je v stávke, je isté jedno: USA nebudú akceptovať Erdoganovo víťazstvo a pokúsia sa vyvolať pouličné nepokoje v Turecku podľa vzoru Izraela. Objavili sa informácie, že britská MI6 požadovala, aby ukrajinská prezidentská kancelária prerušila všetky kontakty s Erdoganom, aby “nediskreditovala” budúci Majdan, ktorý bude údajne vyvolaný “podvodmi” po prvom kole volieb.

Zmení sa Turecko na zlyhávajúci štát? To ukáže dnešný výsledok volieb (14. mája). Ale tak či onak, tureckí voliči budú musieť prevziať zodpovednosť za akékoľvek rozhodnutie.

Turecko pravdepodobne čakajú ťažké časy, ale nie je možné skĺbiť vazalstvo USA so suverénnym štátom. Biely dom sa vážne pripravuje na zvrhnutie Erdogana. Expanzia Turecka sa dostala do konfliktu so záujmami Západu a spor pravdepodobne spôsobí najhoršiu politickú krízu v krajine.