USA pochopili, že stúpli na hrable. Teraz by chceli otočiť Rusko späť k Európe. Dôvody sú ľahko čitateľné

Washington 6. októbra 2024 (HSP/Vz/Foto:TASR/AP-J. Scott Applewhite)

Bývalý minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo sa vyslovil za „návrat Ruska do Európy“ po skončení konfliktu na Ukrajine. To je v rozpore s víziou Západu, že medzi Ruskom a Európou by mala by mala byť spustená nová „železná opona“. Predovšetkým to však svedčí o tom, že Američania nič nepochopili a nič sa nenaučili, konštatuje Dmitrij Bavyrin v ruských novinách Vzgljad

Žart, ktorý hviezdna dvojica ruských vtipkárov zahrala na Mikea Pompea, okrem iného nasvietil budúcnosť Ruska, ako ju vidia niektorí americkí stratégovia. Nič nové, ale ako to znie: návrat do Európy kvôli odtrhnutiu od Číny.

Stratégiu, podľa ktorej by sa Rusko malo, naopak, odcudziť Európe a priemyselnej spolupráce s ňou, Spojené štáty v skutočnosti zaviedli v roku 2022, ale v amerických think tankoch začala dominovať oveľa skôr; je to akási klasika druhej polovice 20. storočia.

Spolupráca Európy s Ruskom by totiž znížila závislosť Európy od Ameriky (ekonomickú aj vojensko-politickú), posilnila samotné Rusko, zintenzívnila globálnu súťaž s USA a vo všeobecnosti sa Washingtonu nepáčila z množstva objektívnych dôvodov.

Vrchol americkej paranoje v tomto smere nastal na začiatku 21. storočia, keď sa Rusko, Nemecko a Francúzsko spojili proti dobrodružstvu USA s cieľom napadnúť Irak.

Pompeo, ktorý za prezidenta Donalda Trumpa pôsobil ako riaditeľ CIA a potom mal na starosti zahraničnú politiku, je živým predstaviteľom inej „školy“ – protičínskej školy. Tá považuje Čínu za hlavnú hrozbu pre globálnu dominanciu USA, a preto posilňovanie väzieb Pekingu s Moskvou považuje za nežiaduci proces.

To, mimochodom, neznamená, že predstavitelia prvej „školy“ sú presvedčení o opaku, ani to, že sinofóbovia sú rusko-európskej spolupráci naklonení. Ide o nezhodu priorít – čo je dôležitejšie, resp. čo je pre USA horšie. Ideálne by bolo, keby všetky štáty upierali svoj zrak na ústa USA a konzultovali s ním všetky otázky vzájomných vzťahov, ale to je, samozrejme, utópia (t. j. antiutópia).

Pompeo zároveň patrí medzi aktívnych realistických politikov, ktorí sa, ako o ňom radi píšu jeho obdivovatelia, „neboja zašpiniť si ruky“. Osobne sa napríklad stretáva a pracuje s tými, ktorých USA považujú za beznádejných enfant terrible a dokonca nepriateľov – od Alexandra Lukašenka až po Kim Čong-una.

Ako riaditeľ CIA Pompeo zorganizoval nevídaný samit: pozval šéfa SVR, riaditeľa FSB a šéfa vojenskej rozviedky Ruskej federácie, za čo doma schytal poriadny „hejt“.

Stále srší energiou a chce sa vrátiť k moci, aby dokázal veľké veci, ale pravdepodobne zostane vysokopostaveným dôchodcom kvôli vlastným prešľapom. Pompeo predčasne odpísal Donalda Trumpa, keď ho vyzval a oznámil vlastnú kandidatúru na prezidenta, ale nenašiel podporu a s Trumpom sa rozišiel.

Ďalšia vec je, že nie je zaujímavý sám o sebe, ale len ako tlmočník názorov časti americkej elity – tej, pre ktorú je spolupráca Ruska s Európou menším zlom ako spolupráca Ruska s Čínou. Ak Trump v novembri vyhrá voľby, v jeho administratíve bude veľa ľudí s takýmito názormi.

Napriek rozdielnemu prístupu v porovnaní so súčasnou americkou vládou, ktorá sa Rusku nepáči doslova pre všetko, „Pompeova metóda“ tiež neveští nič dobré pre americko-ruské vzťahy, pretože aj ona má korene v cieľavedomej slepej uličke. Pre Rusko je suverenita a schopnosť rozhodovať o svojom osude nespochybniteľnou a neodvolateľnou hodnotou. A všetky stratégie Washingtonu sú v konečnom dôsledku zamerané na to, aby sa Moskva stala poslušnejšou a závislejšou.

Na základe týchto postulátov sa pre Rusko zdala najvýhodnejšia stratégia súčasná spolupráca s Európou aj Čínou, ktorá by kompenzovala závislosť od ktorejkoľvek strany a umožnila by mu „vziať si zo života to najlepšie“. So zmiešaným úspechom na Západe a postupným pohybom na Východe Moskva túto stratégiu realizuje od nástupu Jevgenija Primakova na ministerstvo zahraničných vecí. Multivektorizmus sa stal alternatívou k vnímaniu Západu ako jediného zmysluplného spojenca Ruska.

Teraz Pompeo hovorí: vráťte to tak, ako to bolo predtým. Ešte lepšie, ako to bolo v prvej polovici 90. rokov, keď bolo Rusko nezvyčajne slabé, Čína ešte nebola dostatočne silná a USA sa cítili ako králi sveta.

Osobne si Pompeo obdobie opojenia, keď USA zvíťazili v studenej vojne a boli v podstate všemocné, bezpochyby, cení najviac. Päť rokov slúžil v západnom Nemecku ako dôstojník tankových síl, ktoré sa najprv pripravovali na vojenskú konfrontáciu so sovietskym blokom, a potom sledoval pád Berlínskeho múru, pohltenie NDR a rozpad ZSSR.

To sú však Pompeove osobné problémy. Multipolárny svet je objektívnou realitou a vzťahy Ruska s Európou sú mínusom, ktorý sa nedá vrátiť späť. Pritom k roztržke medzi Ruskom a Európou došlo predovšetkým vďaka úsiliu samotných Američanov – Rusko nemalo chuť rozpútať druhú studenú vojnu a zničiť svoje dobre rozbehnuté obchody s krajinami EÚ.

Bola to západná propaganda, ktorá vytvorila dojem, že Rusi vyhodili do vzduchu svoj vlastný plynovod do Európy. A mnohí v Európe tomu dokonca uverili a uverili by tomu aj teraz, keby nemeckí bezpečnostní predstavitelia v sebe nepozbierali zvyšky svojej hrdosti a nezverejnili skutočné okolnosti zničenia Nord Streamov.

Pompeo je jedným z tých, ktorí mali v tomto zničení (nie Nord Streamu, ale rusko-európskych vzťahov) prsty, a teraz roní krokodílie slzy v rozhovore s africkým úradníkom, ktorého predstierali ruskí vtipkári.

Stál napríklad pri zrode procesu pumpovania Kyjeva útočnými zbraňami. Bol dôsledný v taktike „dialógu z pozície sily“, čo sa Trumpovi páčilo, ale jeho konanie sa v podstate nelíšilo od konania vulgárnych amerických „obranných“ lobistov.

V dôsledku toho sa nafúklo ukrajinské ego, podnietil sa ukrajinský militarizmus, a tým sa Pompeovi sťažila budúca práca: Ukrajina pod jeho vedením nebola taká poslušná voči USA, ako by si on a Trump želali.

Zároveň bojoval proti rusko-európskej hospodárskej spolupráci, kde bol hlavným cieľom plynovod Nord Stream. Ako stratég si Pompeo pravdepodobne mal uvedomiť, že v konečnom dôsledku to prispeje k preorientovaniu dodávok ruského plynu, a to aj do Číny, proti ktorej sa tak veľmi stavia. Chamtivosť však bola v danom momente silnejšia a Pompeo pôsobil ako vulgárny lobista energetických spoločností, ktoré už boli pri moci.

Teraz, keď z konfrontácie Západu s Ruskom čoraz viac profituje nenávidená Čína, Pompeo pôsobí ako vulgárny lobista hlavne pre seba. Prax ukázala, že muž poverený zahraničnými spravodajskými službami a zahraničnou politikou USA sa skôr podriaďuje úzkym záujmom korporácií, než aby realizoval nejakú komplexnú strategickú víziu.

Trump vo všeobecnosti urobil to isté. A to samo o sebe veľa vypovedá o reálnych vyhliadkach americko-ruských vzťahov, nech už sa vo Washingtone presadí ktorákoľvek „škola“.

Prečítajte si tiež:

• Biden má obavy z volieb
• Bidenovi sa Demokratická strana otočila chrbtom