USA Európu opustia. Ale kedy a ako?

Washington 12. septembra 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

Podľa analýzy Andreasa Klutha pre agentúry Bloomberg sú USA na ceste k ochladeniu vzťahov s EÚ

Bez ohľadu na výsledok amerických volieb sa Washington časom dištancuje od Bruselu. Trump už pohrozil vystúpením Ameriky z NATO, zatiaľ čo Harrisová bude podľa autora článku robiť miernejšie kroky postupným znižovaním výdavkov.

Bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby v USA, Európania by mali vedieť, že Washington pracuje na scenároch svojho vystúpenia z tohto spolku. Nie sú však veľmi atraktívne.

Republikánsky kandidát na viceprezidenta JD Vance načrtol, čo čaká Európu v prípade Trumpovho víťazstva. USA budú od Európy vyžadovať vojenskú sebestačnosť a schopnosť zabezpečiť si dodávky energie mimo Ruska. Odmietol tiež argumenty zástancov podpory Ukrajiny.

„Bidenova a Harrisovej administratíva hovorí, že ak nezastavíme Putina na Ukrajine, bude pochodovať až do Nemecka. Po prvé, to nie je pravda a po druhé, čo to potom hovorí o obranyschopnosti Nemecka?“, spýtal sa Vance.

Smutnou situáciou vo svete, ktorá autora znepokojuje, je rastúce rozdelenie oboch brehov Atlantiku. Nemá na mysli geologickú priepasť pod vodou (ktorá sa zväčšuje o viac ako centimeter ročne), ale geopolitickú priepasť medzi Spojenými štátmi a Európou. Ako dvojitý občan Spojených štátov a Nemecka celý život považoval transatlantické prepojenie za samozrejmosť. Teraz sa však podľa autora oslabí, ak nie dokonca úplne preruší.

Tieto dve tektonické dosky geopolitiky sa už dlho pohybujú opačným smerom. Viaceré európske členské štáty NATO už desaťročia znižujú výdavky na obranu, využívajúc vojenskú silu USA a vyvolávajúc najprv nevôľu a dokonca hnev amerických daňových poplatníkov a politikov. Aj keď niektoré z týchto krajín začnú vyčleňovať viac peňazí na svoje armády, zmeny zrejme budú príliš malé a príliš neskoré.

Washington sa medzitým odkláňa od svojho strategického a horlivého transatlantizmu z čias studenej vojny. Prezidenti od čias Baracka Obamu sa snažia, hoci zatiaľ neúspešne, odkloniť od Európy a Blízkeho východu k indo-pacifickej oblasti, kde vidia dôležitejšie a nebezpečnejšie zlomové línie a cítia otrasy okolo Číny.

Preč je krátke obdobie unipolarity, keď bola Amerika superveľmocou a mohla tvrdiť, že kontroluje všetky regióny sveta. V dnešnom prostredí permanentných rozpočtových kríz (s ďalšou na ceste) a neustále rastúceho štátneho dlhu sa Washington bude musieť rozhodnúť.

Stratégie sa budú líšiť v závislosti od budúceho prezidenta. Vo svojom prvom funkčnom období Donald Trump, ktorý rád dráždi amerických spojencov a hýčka protivníkov, pohrozil stiahnutím amerických vojsk z Nemecka a úplným odchodom z NATO. Vo svojom druhom funkčnom období by mohol urobiť práve to, alebo jednoducho, ako navrhuje jeden jemu blízky think tank, znefunkčniť Alianciu.

Kamala Harrisová by isto naopak potvrdila tradičné americké záväzky, ako to urobil jej spolustraník. Na rozdiel od Joea Bidena však patrí ku generácii, ktorá transatlantické väzby chápe skôr hlavou než emocionálne. Harrisová je navyše obklopená poradcami a think-tankami, ktoré sa dištancovali od povojnového kréda hegemonistického internacionalizmu. Dnes sa rozhoduje medzi prísnym izolacionizmom typu MAGA – „Obnovme bývalú slávu Ameriky“ (Make America Great Again), a miernejším znižovaním výdavkov nazývaným „zdržanlivosť“.

Emma Ashfordová, vedúca pracovníčku Stimsonovho centra vo Washingtone skúma scenáre obmedzenia zahraničnopolitickej angažovanosti USA a ich vplyv na Európu. Niektoré z nich sú len znepokojujúce, iné vyvolávajú vážne obavy.

Scenáre sa líšia v dvoch oblastiach. Po prvé, bude stiahnutie amerických síl z Európe náhle a rýchle alebo postupné a pomalé? Po druhé, bude úmyselné alebo neúmyselné – teda podniknuté z vlastnej vôle alebo vynútené nejakými mimoriadnymi okolnosťami? Podľa autora je Hrozba pre Európu pravdepodobne rovnaká: agresívne a iredentistické Rusko s politickou ideológiou, ktoré presadzuje zjednotenie teritórií.

Trumpov obrat na európskej trajektórii by bol zámerný, diskrétny a rýchly. Na rozdiel od Trumpa by Harrisová rétoricky potvrdila svoj záväzok voči Európe. Podobne ako Trump však môže byť donútená opustiť spojenie so starým kontinentom v dôsledku nepredvídaných okolností.

Mohlo by sa to stať rýchlo: napríklad ak by Čína napadla Taiwan, v Ázii by vypukla veľká vojna a USA by museli zo dňa na deň presunúť vojská, zbrane, muníciu, lode, lietadlá a všetko ostatné do Tichomoria. Alebo pomaly: v USA by mohla nastať finančná kríza, ktorá by prinútila Washington šetriť na svojich jednotkách v zahraničí. Ak Ázia zostane prioritou, škrty zasiahnu Európu a postupne povedú k „vyprázdňovaniu“ NATO.

Premyslený a rýchly Trumpov ústup by bol pre Európu katastrofálny. Keďže detaily by boli na prezidentovi, severné a východné krajiny ako Poľsko, ktoré sa cítia najviac ohrozené Ruskom a už teraz vynakladajú veľké finančné prostriedky na svoju armádu, by sa mu snažili votrieť do priazne. Mohli by uzavrieť bilaterálne bezpečnostné pakty, ktoré by napríklad mohli zahŕňať výstavbu americkej základne Fort Trump v Poľsku.

Tento pakt by ohrozil zvyšky NATO a Európskej únie. Už aj tak roztrieštené kontinentálne inštitúcie sa rozpadnú na množstvo mini aliancií a stredne veľkých armád, z ktorých každá bude svojím spôsobom slabá a neschopná koordinácie s ostatnými. V Kremli sa budú otvárať fľaše šampanského.

Sklamaním môže byť aj pomalý rozpad transatlantického spojenectva, spôsobený americkou finančnou krízou (alebo niečím podobným). Európania by naďalej žvanili (ako to robia už od 50. rokov) o „európskej armáde“ a túto myšlienku by obliekli do podoby „spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky“, ktorá už na papieri existuje. Z toho však nič nebude, pretože kríza sa vyvíja príliš pomaly a každá krajina vníma hrozby inak. Portugalsko na juhozápade sa Kremľa až tak neobáva, zatiaľ čo Estónsko vidí v Rusku hlavný zdroj nebezpečenstva.

Veľké krajiny ako Nemecko nie sú ochotné obetovať svoje nafúknuté sociálne systémy za vojenskú pripravenosť. Francúzi (a Briti mimo EÚ) sa pustia do tvrdej rétoriky, ale nepokryjú svojimi vlastnými (a malými) jadrovými dáždnikmi svojich európskych spojencov. Kremeľ si toto predstavenie vychutná a bude vyčkávať, podobne ako kedysi Napoleon sledoval rozpad Svätej ríše rímskej pred jej zrútením.

Situáciu by zmenilo neúmyselné, ale náhle narušenie diplomatických vzťahov, napríklad vojna medzi USA a Čínou v Ázii. Pre svet by takýto zvrat udalostí bol katastrofálny, najmä preto, že Čína, Rusko, Severná Kórea a Irán sa čoraz viac správajú ako jedna os a mohli by spojiť svoje sily. Keďže však vyjednávanie s americkým prezidentom nemá zmysel, Európania si okamžite uvedomia, že buď môžu plávať s prúdom alebo sa potopiť samostatne.

Nútený a náhly americký obrat by mohol byť oneskoreným  bodom obratu alebo „Zeitenwende“ Európy. Keď sa Američania otočia smerom k Ázii, Európania budú musieť prevziať vedenie a zodpovednosť v Bruseli, v centrále EÚ a NATO. Začnú zdieľať spravodajské informácie, zbraňové systémy a dokonca aj velenie, riadenie, aby bránili svoj spoločný kontinent. Európa tak bude, ako sa hovorí, „ukovaná krízou“.

Z uvedeného vyplýva otázka, prečo si Európania nezvolia menej apokalyptický scenár a nevezmú veci do vlastných rúk, aby svet nezhorel v plameňoch. Ak máte dobrú odpoveď, zaslúžite si podľa autora cenu Karola Veľkého. Prinajmenšom by si Starý svet mal konečne uvedomiť to, o čom hovoria Američania na druhej strane Atlantiku, a síce že otázka obratu USA  od Európy nespočíva v tom, či k nemu dôjde, ale len kedy a ako.

Prečítajte si tiež:

• USA opustia Európu bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby. Scenáre nie sú pekné