Bratislava 4. júla 2023 (HSP/Moderndiplomacy/Foto:Twitter)
Nedávny článok profesora Sergeja Karaganova upriamil pozornosť verejnosti na pálčivú otázku použitia jadrových zbraní v konflikte na Ukrajine. Mnohé reakcie na tento článok sa zužujú na známu argumentáciu, že v jadrovej vojne nemôže byť víťazov, a preto sa nedá viesť, píše Dmitri Trenin, riaditeľ moskovského centra Carnegie
V tejto súvislosti prezident Vladimir Putin v odpovedi na otázku na Petrohradskom medzinárodnom ekonomickom fóre uviedol, že jadrové zbrane sú odstrašujúcim prostriedkom a podmienky ich použitia sú definované v publikovanej doktríne. Vysvetlil, že teoretická možnosť použitia týchto zbraní existuje, ale v súčasnosti nie je potrebné ich použiť.
V zásade sú jadrové zbrane pre Rusko “na stole” od samého začiatku ukrajinského konfliktu práve ako prostriedok na odradenie USA a ich spojencov od priamej účasti. Napriek tomu opakované verejné pripomenutia Putina a ďalších predstaviteľov o jadrovom štatúte Ruska zatiaľ nezabránili rastúcej eskalácii účasti NATO. V dôsledku toho sa ukázalo, že jadrové odstrašovanie, na ktoré sa mnohí v Moskve spoliehali ako na dôveryhodný prostriedok zabezpečenia životne dôležitých záujmov krajiny, sa ukázalo byť oveľa obmedzenejším nástrojom, než očakávali.
V skutočnosti si teraz USA stanovili úlohu – počas studenej vojny nemysliteľnú – pokúsiť sa poraziť inú jadrovú superveľmoc v strategicky dôležitom regióne bez použitia atómových zbraní, ale vyzbrojením a ovládnutím tretej krajiny. Američania postupujú opatrne, testujú reakcie Moskvy a dôsledne posúvajú hranice možností, pokiaľ ide o zbrane dodávané Kyjevu, ako aj výber ich cieľov. Začali s protitankovými “Javelinmi” a nakoniec prinútili spojencov poslať skutočné tanky, teraz USA zrejme uvažujú o presune stíhačiek F-16 a rakiet dlhého doletu.
Je pravdepodobné, že táto stratégia USA vychádza z presvedčenia, že ruské vedenie by sa v súčasnom konflikte neodvážilo použiť jadrové zbrane a že jeho odkazy na jadrový arzenál, ktorý má k dispozícii, nie sú ničím iným ako blufovaním. Američania boli dokonca pokojní – aspoň navonok, pokiaľ ide o rozmiestnenie ruských nestrategických jadrových zbraní v Bielorusku. Takáto “nebojácnosť” je priamym dôsledkom geopolitických zmien posledných troch desaťročí a výmeny generácií pri moci v USA a na Západe vôbec.
Strach z atómovej bomby, prítomný v druhej polovici dvadsiateho storočia, sa vytratil. Jadrové zbrane sa vyradili z rovnice. Praktický záver je jasný: takejto ruskej reakcie sa netreba báť.
Je to veľmi nebezpečný omyl. Trajektória ukrajinskej vojny poukazuje na eskaláciu konfliktu v horizontálnom smere (rozširovanie priestoru vojenských akcií) aj vo vertikálnom smere (zvyšovanie sily použitých zbraní a intenzity ich použitia). Treba triezvo priznať, že táto dynamika smeruje k priamej ozbrojenej konfrontácii medzi Ruskom a NATO. Ak sa nahromadená zotrvačnosť nezastaví, k takémuto stretu dôjde a v tomto prípade vojna, ktorá sa rozšíri do západnej Európy, takmer nevyhnutne prerastie do jadrovej. A po určitom čase jadrová vojna v Európe s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k výmene úderov medzi Ruskom a USA.
Američania a ich spojenci skutočne hrajú ruskú ruletu. Áno, doteraz bola ruská reakcia na bombardovanie Nord Streamu, útok dronom na strategickú leteckú základňu Engels, vstup Západom vyzbrojených diverzantov do oblasti Belgorodu a mnohé ďalšie akcie Washingtonom podporovanej a kontrolovanej strany pomerne zdržanlivá.
Ako Putin nedávno jasne uviedol, na túto zdržanlivosť existujú dobré dôvody. Rusko, povedal prezident, je schopné zničiť akúkoľvek budovu v Kyjeve, ale nezníži sa k metódam teroru, ktoré používa nepriateľ. Putin však dodal, že Rusko zvažuje rôzne možnosti zničenia západných vojenských lietadiel, ak sa nachádzajú v krajinách NATO a priamo sa zúčastňujú na vojne na Ukrajine.
Stratégia Moskvy bola doteraz taká, že umožnila nepriateľovi prevziať iniciatívu v eskalácii. Západ to využíval a snažil sa Rusko vyčerpať na bojisku a podkopať ho zvnútra. Pre Kremeľ nemá zmysel súhlasiť s týmto plánom. Naopak, je lepšie vyjasniť a zmodernizovať stratégiu jadrového odstrašovania s prihliadnutím na praktické skúsenosti z ukrajinského konfliktu. Existujúce doktrinálne ustanovenia boli sformulované nielen pred začiatkom súčasnej vojenskej operácie, ale zrejme aj bez presnej predstavy o tom, čo by sa mohlo stať v priebehu takejto situácie.
Vonkajšia stratégia Ruska zahŕňa okrem vojenských prvkov aj kôš zahraničnej diplomacie, informačných kampaní a ďalších aspektov. Hlavnému protivníkovi treba dať jednoznačný signál, že Moskva nebude hrať podľa pravidiel, ktoré určuje druhá strana. Samozrejme, mal by to sprevádzať dôveryhodný dialóg so strategickými partnermi aj neutrálnymi štátmi, ktorý by vysvetľoval motívy a ciele našich krokov. Možnosť použitia jadrových zbraní v súčasnom konflikte sa nesmie zatajovať. Táto reálna, nielen teoretická perspektíva by mala byť podnetom na obmedzenie a zastavenie eskalácie vojny a v konečnom dôsledku by mala pripraviť pôdu pre uspokojivú strategickú rovnováhu v Európe.
Pokiaľ ide o ruský jadrový úder proti krajinám NATO, na ktorý poukázal profesor Karaganov: hypoteticky povedané, Washington by na takýto útok s najväčšou pravdepodobnosťou neodpovedal vlastnou jadrovou reakciou proti Rusku – zo strachu z ruského odvetného útoku proti samotným USA. To by vyvrátilo mytológiu, ktorá už desaťročia obklopuje článok 5 Severoatlantickej zmluvy, a viedlo by to k hlbokej kríze NATO – možno dokonca k rozpusteniu organizácie. Je možné, že za takýchto okolností by atlantické elity NATO a EÚ spanikárili a boli by zmietnuté vlasteneckými silami, ktoré by sa presvedčili, že ich bezpečnosť v skutočnosti nezávisí od neexistujúceho jadrového dáždnika USA, ale od budovania vyvážených vzťahov s Ruskom. Je tiež možné, že Američania by sa rozhodli nechať Rusko na pokoji.
Mohlo by sa stať, že práve opísaná kalkulácia by bola nakoniec správna. Je to však nepravdepodobné.
Áno, jadrový úder USA na Rusko by pravdepodobne nenasledoval okamžite. Je nepravdepodobné, že by Američania obetovali Boston za Poznaň, rovnako ako sa počas studenej vojny nechystali obetovať Chicago za Hamburg. Ale nejaká reakcia zo strany Washingtonu pravdepodobne bude. Možno neatomového typu, ktorá by – bez toho, aby sme príliš špekulovali – mohla byť pre nás citlivá a bolestivá. Je pravdepodobné, že sa ňou Washington pokúsi sledovať podobný cieľ ako my: paralyzovať vôľu ruského vedenia pokračovať vo vojne a vyvolať paniku v našej spoločnosti.
Je nepravdepodobné, že by moskovské vedenie po takomto údere kapitulovalo, pretože v tejto fáze by bola ohrozená samotná existencia Ruska. Je pravdepodobnejšie, že by nasledoval odvetný úder, a tentoraz, dá sa predpokladať, skôr proti hlavnému protivníkovi než jeho satelitom.
Zastavme sa pred týmto bodom bez návratu a predbežne zhrňme našu analýzu.
Mal by sa jadrový náboj demonštratívne vložiť do valca revolvera, s ktorým sa dnes bezohľadne hrá vedenie USA? Parafrázujúc jedného zosnulého amerického štátnika: Načo nám sú jadrové zbrane, keď ich odmietame použiť tvárou v tvár existenčnej hrozbe?
Na druhej strane nie je potrebné strašiť ostatných slovami. Namiesto toho sa musíme prakticky pripraviť na akýkoľvek možný zvrat udalostí dôkladným zvážením možností a ich dôsledkov.
Vojna na Ukrajine sa predlžuje. Pokiaľ môžeme usudzovať z krokov ruského vedenia, očakáva, že dosiahne strategický úspech tým, že sa bude spoliehať na ruské zdroje, ktoré sú mnohonásobne väčšie ako tie na Ukrajine. Spolieha sa aj na to, že Moskva má v tejto vojne v stávke oveľa viac ako Západ. Táto kalkulácia je pravdepodobne správna, ale treba vziať do úvahy, že protivník hodnotí šance Ruska inak ako my a môže podniknúť kroky, ktoré by mohli viesť k priamemu ozbrojenému stretu medzi Ruskom a USA/NATO.
Na takýto vývoj musíme byť pripravení. Aby sme zabránili všeobecnej katastrofe, je potrebné vrátiť strach z armagedonu do politiky a do povedomia verejnosti.
V jadrovom veku je to jediná záruka zachovania ľudstva.
0.0°C
.jpg)
