Úlohou rehoľníkov je evanjelizovať: Pokora, jednoduchosť srdca a radosť

Nepovažovať za samozrejmosť, že sa môžeme stretnúť

Svätý Otec privítal rehoľníkov nasledujúcimi slovami:

„Drahí bratia z Rádu Matky Božej, z Rádu baziliánov sv. Jozafáta a z Misijnej kongregácie sv. Vincenta de Paul, vitajte! (…) Prerušujem „pôst“ mesiaca júl, aby som vás prijal pri príležitosti vašich generálnych kapitúl.“

„Myslím, že aj pre vás tieto kapituly predstavovali opätovné fyzické stretnutie po období núteného odstupu v dôsledku pandémie. Malo by nám to zároveň pomôcť, aby sme nepovažovali za samozrejmosť, že sa môžeme stretnúť, že sa môžeme konfrontovať hľadiac si do očí, a predovšetkým, že sa môžeme spoločne modliť, spoločne načúvať Božiemu slovu a deliť sa o Eucharistiu.

Znovu si teda vychutnávame to, na čo sme možno boli zvyknutí, a uvedomujeme si, čo povedal Pán Ježiš, keď sa lúčil so svojimi učeníkmi: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Ak nezostanete vo mne, nemôžete prinášať ovocie“ (porov. Jn 15, 5).“

Evanjelizácia ako kritérium rozlišovania

„Kapitula je osobitne momentom komunitného rozlišovania“, pripomenul Svätý Otec a zdôraznil, aké má mať toto rozlišovanie hlavné kritérium:

„Teraz, drahí bratia, by som chcel využiť túto príležitosť a zopakovať kritérium, ktoré považujem pri rozlišovaní za podstatné: kritérium evanjelizácie. Keď sa pýtame sami seba na našu tvorivú vernosť pôvodnej charizme, musíme sa pýtať, či náš spôsob jej interpretácie a realizácie je „evanjelizačný“, t. j. či rozhodnutia, ktoré robíme – pokiaľ ide o obsah, metódy, nástroje, životný štýl – sú zamerané na svedectvo a ohlasovanie evanjelia.“

V súvislosti s kľúčovým významom evanjelizácie pápež František pripomenul stálu aktuálnosť a inšpiratívnosť exhortácie Evangelii nuntiandii sv. Pavla VI.

„Keď máme stanovený tento princíp, nie je potrebné sa zaoberať abstraktnými teóriami, ale je lepšie učiť sa od svätých: vo vašom prípade od svätého Jána Leonardiho, svätého Jozafáta a svätého Vincenta de Paul. Práve vo svojej rozmanitosti ukazujú, čo znamená byť „evanjelizátormi s Duchom“:

«Evanjelizátori s Duchom sú evanjelizátori, ktorí sa modlia a pracujú. Z pohľadu hlásania evanjelia nie sú potrebné ani mystické ponuky bez rozhodného sociálneho a misionárskeho nasadenia ani pastoračné a sociálne preslovy či praktiky bez duchovnosti, ktorá premieňa srdce» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 262).

Svedectvo svätých potvrdzuje, že «treba vždy kultivovať vnútorný priestor, ktorý poskytne kresťanský zmysel všetkým úlohám a aktivitám. Bez dlhších chvíľ adorácie, modlitbového stretnutia so Slovom a úprimného dialógu s Pánom naše úlohy ľahko stratia svoj význam; zoslabneme pod vplyvom únavy alebo ťažkostí a náš zápal vyhasne» (tamže).“

Adorácia a bratský život

Svätý Otec upozornil aj na dôležitosť modlitby adorácie:

„Dovolím si položiť vám jednu otázku: praktizujete modlitbu adorácie? Alebo ste zabudli, čo to znamená adorovať? Klaňať sa… Premýšľajte o tom, o nezištnosti adorácie. Myslím, že v dnešnej dobe hrozí nebezpečenstvo, že na ňu zabudneme. „Adorujem? Viem, čo to je klaňať sa? Potrebujem sa klaňať? Viem, čo je to adorovať, Viem adorovať v tichosti? Každý nech si odpovie sám.“

„Ako rehoľníci ste povolaní evanjelizovať nielen na osobnej úrovni, ako každý pokrstený, ale aj komunitnou formou, prostredníctvom bratského života“, povedal pápež a dodal:

„Práve tam, vo vyhni vzťahov, sa preosieva naše srdce a s nasadením každého z nás sa môže formovať krásne bratské svedectvo. Nie akási banalita, nie akýsi fasádny súlad, nie homogenita sploštená osobnosťou predstaveného alebo nejakého lídra. Nie. Slobodné bratstvo s chuťou rozmanitosti a v hľadaní o čoraz evanjeliovejšej harmónie. Ako v orchestri s mnohými nástrojmi, kde nie je podstatná zručnosť sólistov, ale schopnosť každého počúvať všetkých ostatných, aby vytvorili čo možno najlepšiu harmóniu.“

Opravdivá radosť

„Odtiaľto pochádza radosť. (…) Chcel by som vám položiť aj ďalšiu otázku: „Som radostný vo svojom povolaní, alebo idem, ako sa dá, či hľadám radosť inde?“ Ide o skutočnú radosť, nie formálnu, nie tú radosť s tým úsmevom, ktorý nič nehovorí, s umelým úsmevom: brat, brat – a potom dýka zozadu. Stáva sa to, o tom vieme.

Treba neformálnu radosť, nie umelý úsmev. Radosť z toho, že sme Kristovi a že sme spolu, s našimi obmedzeniami i s našimi hriechmi. Radosť z toho, že nám Boh odpustil a že sa o toto odpustenie delíme so svojimi bratmi a sestrami. Túto radosť nemožno skryť, ona žiari! A je nákazlivá.“

„Svätec nepriťahuje k sebe, ale vždy k Pánovi. Teda pokora, jednoduchosť srdca a radosť. Toto je cesta evanjelizujúceho bratského života. Pre ľudí nemožné, avšak nie pre Boha!“

Svätý Otec opäť vystríhal pred ničivým dopadom klebetenia a ohovárania druhých a odporučil si radšej zahryznúť do jazyka. Rehoľníkom tiež prízvukoval „nulovú toleranciu“ voči prípadom zneužívania.

Na Ukrajinu nesmieme zabúdať

Napokon sa osobitne prihovoril baziliánom z Ukrajiny, ktorí patria k tamojšej Gréckokatolíckej cirkvi:

„A nerád by som skončil bez vyjadrenia blízkosti vám, drahí ukrajinskí bratia baziliáni, v tejto chvíli bolesti, v tejto chvíli mučeníctva vašej vlasti. Chcel by som vám povedať, že som vám nablízku, celá Cirkev je vám nablízku. Sprevádzame vás, ako len môžeme, vo vašej bolesti.

Často myslím na to, že jedným z najväčších nebezpečenstiev v súčasnosti je zabudnúť na drámu Ukrajiny. Človek si na to zvykne… a potom to už nie je také dôležité a vedú sa reči… Jeden z predošlých dní som v novinách videl, že správa o vojne je na 9. strane! Nie je to zaujímavý problém, a je to nepekné. Preto sme vám nablízku.

Všetci musíme na nich hľadieť, pretože práve teraz sú na mučeníckej ceste. – Ste v mučeníctve. Želám vám, aby sa Pán nad vami zľutoval a bol vám nablízku iným spôsobom, s pokojom, s darom pokoja.“