Bratislava 27. februára 2023 (HSP/ Foto:Facebook)
Aký zmysel má účasť Slovákov v bruselských inštitúciách? Aké je riešenie ukrajinskej vojny? Kam má smerovať slovenská zahraničná politika? Na európske témy nám odpovedal Ing. Milan Uhrík, PhD., nezaradený poslanec Európskeho parlamentu
Hlavné správy: Počas doterajších troch dekád modernej slovenskej štátnosti mala slovenská zahraničná politika vlastne iba dve polohy. Jedna je absolútne devótna poddanosť euroatlantizmu, bez čo i len najmenšieho náznaku vlastného názoru. Druhá poloha sa dá charakterizovať slovami „na všetky štyri svetové strany rovnako“, pričom túto druhú euroatlanťania, ktorí sú dnes pri moci, označujú za fanatické rusofilstvo a extrémizmus. Aká cesta je podľa vás tá správna?
Uhrík: Cesta vyváženej spolupráce smerom na východ i na západ, resp. na všetky svetové strany, je tá, ktorou by sme mali ísť. A ako vidíme u mnohých štátov sveta, dokonca regionálnych alebo svetových mocností, táto cesta prináša pozitívne výsledky a osoh. Samozrejme, že geograficky sú nám najbližší susedia a európske krajiny, ale hľaďme aj za horizont. Sú viaceré regióny sveta, ktoré neuveriteľne ekonomicky expandujú a bolo by na našu škodu, ak by sme tento trend nezachytili. Ale ak hovoríme o politických silách, ktoré prezentujú jeden z týchto dvoch pohľadov (euroatlantický a multipolárny), tak si len dajme pozor kto to myslí vážne a kto nie. Často sa totiž stáva, že niekto na tlačovkách na Slovensku hovorí jedno a pri hlasovaniach v Bruseli robí úplný opak.
Hlavné správy: Aký zmysel má vlastne Europarlament? Nie je v podstate iba divadlom, ktoré má vytvoriť zdanie demokratickosti EÚ? Veď akékoľvek rozhodnutia musí aj tak vždy prijať Európska rada, takže uznesenia EP sú vlastne nepodstatné.
Uhrík: S Vašim tvrdením ohľadne dôležitosti Európskej rady sa iste dá súhlasiť, avšak tento faktor nevyhnutne súvisí s vládou, ktorú máme na národnej úrovni. Vidíme, že v európskych štátoch sú vlády, ktoré dokážu tvrdo hájiť svoje národné záujmy (viď Maďarsko, Poľsko, Francúzsko), ale aj vlády, ktoré na všetko len pritakávajú (viď všetky doterajšie vlády na Slovensku). Čo sa týka Európskeho parlamentu, tak ten nemá veľké legislatívne právomoci. Jeho dôležitosť v súčasnosti spočíva skôr v tom, že sa dostávate k informáciám a dokumentom, ku ktorým sa inak nedostanete. Pretože konglomerát médií, bruselských byrokratov, progresívcov a aktivistov Vám samozrejme neprezradí, čo chystajú poza chrbát ľudí. Preto tam vlastenci musia byť prítomní a ešte vo väčšej sile ako doteraz. Je dôležité mať zastúpenie všade, kde sa o Slovensku rozhoduje. Lebo ako sa hovorí – buď ste za stolom alebo na stole.
Hlavné správy: Čo Vám priniesol pobyt v Bruseli? Zmenilo sa niečo vo Vašom pohľade na zahraničnú politiku, na európsku integráciu, na zmysel a potrebné zahraničnopolitické ukotvenie slovenskej štátnosti?
Uhrík: V prvom rade je dôležitá pevnosť postojov, motivácia pracovať pre Slovensko a uvedomenie si toho, že človek bol zvolený slovenskými občanmi a má pracovať pre nich. Toto je niečo, na čo 90 percent volených zástupcov zabúda hneď pri nástupe do lietadla. Preto, a to je veľmi viditeľné, sa po príchode z Bruselu menia. Už neobhajujú slovenské záujmy v Bruseli, ale bruselské záujmy na Slovensku. Dôvod? Jednoduchý. V Bruseli im je skrátka dobre. Cítia výhody, vidinu kariéry a možnosť „upratať sa“ niekde v tamojších úradoch. Preto spievajú podľa nôt komisárov, cudzích záujmov a lobistických skupín, ktoré im dláždia cestu. O to je dôležitejšie sledovať prácu politikov, že čo hovoria, ako hlasujú a ako konajú. Lebo slovenský záujem a slovenská štátnosť má byť vždy na prvom mieste.
Hlavné správy: Eurohujeri často používajú falošný a hlúpy argument, že euroskeptici, ak teda nechcú EÚ, tak by sa vôbec nemali v štruktúrach EÚ ani v Európskom parlamente angažovať. Vysvetlíte im to jasne a „polopate“?
Uhrík: Vysvetlenie budem smerovať skôr k občanom. Priamo na tomto príklade majú možnosť vidieť, že tí, ktorí sa najviac oháňajú slovom demokracia, tak demokratmi vôbec nie sú. Toto sú skrátka totalitne zmýšľajúci ľudia, ktorí neznášajú iný názor, chcú ho zlikvidovať a odstaviť od príležitosti vyhrať spravodlivú politickú súťaž. Demokrat je predsa ten, kto dovolí zaznieť hoci aj falošnému a hlúpemu argumentu. A pokojne nech zaznie! Slovenky a Slováci majú dostatok rozumu, aby si to vyhodnotili a premysleli aj bez toho, aby im samozvaní „demokrati“ dávali návod, že ktorý názor je ten správny. Cenzúru potrebujú aplikovať len tí, ktorí nemajú argumenty.
Hlavné správy: Viete si predstaviť dobré riešenie problému na Ukrajine? Aby aj Ukrajina mohla ďalej existovať a prosperovať, aby aj ruské obyvateľstvo na tých územiach mohlo plnohodnotne a bezpečne existovať, a aby sa aj Rusko cítilo bezpečne?
Uhrík: Pre udržanie mieru stačilo nepodporovať prevraty, rôzne Majdany a nezvrhnúť demokraticky zvolenú vládu. Stačilo rešpektovať ľudské práva a neignorovať legitímne bezpečnostné požiadavky, ktoré boli dlhodobo na stole. A dnes by sme neboli v tejto situácii. Ak ide o riešenie problému, najdôležitejší je návrat k dialógu, ako aj rozumný scenár jednaní a požiadaviek. Je pravdepodobné, že k tomuto tak skoro zrejme nedôjde, ale možno prvým krokom alebo „odrazovým mostíkom“ môže byť prvá čínska iniciatíva. A možno sa objaví iný a lepší návrh ďalšej krajiny, ktorá ku konfliktu pristupuje neutrálne. V každom prípade, neviem si predstaviť, že by sa situácia vrátila do stavu pred rokom 2014, tak ako to požadujú západní vojnoví štváči. Že by sa Ruská federácia vzdala Krymu, Donecka a Luhanska, že by sa tam vrátili ukrajinskí vojaci a všetko by opäť bolo na poriadku ako pred desiatkami rokov… Myslím, že to je už nemožné a požiadavky na návrat takéhoto stavu sú jednoducho naivné. Ľudia na oboch stranách ukrajinského konfliktu si vytrpeli už príliš, aby na všetko to utrpenie len tak zabudli. Ak by aj Ukrajinci dobyli naspäť Rusmi anektované územia, najbližšie desaťročia by tam zúrila obojstranná pomsta, občianska vojna a terorizmus. Situácia zašla už priďaleko. Mierové rokovania budú ťažké, ale skôr či neskôr aj tak budú musieť nastať. Otázne je len to, koľko krvi dovtedy pretečie.
Hlavné správy: Rusko je označované za jediného vinníka toho, čo sa teraz deje na Ukrajine. Mainstream nepripustí ani náznak diskusie o oprávnenosti ruských argumentov – o osemročnom ukrajinskom ostreľovaní Donbasu, o plánovanom ukrajinskom útoku, ktorý Rusi predbehli vlastným útokom, o oprávnenosti ruských obáv z rozširovania NATO, o dlhej histórii ruských varovaní, ktoré Západ ignoroval… Aký je Váš pohľad na tento problém?
Uhrík: Odpoveď súvisí aj s tým, čo som už naznačil. Napätie má dlhodobé historické korene, ale viditeľná eskalácia nastala na prelome rokov 2013 a 2014, keď bola zvrhnutá ukrajinská vláda, ktorá len chcela odložiť podpis asociačnej dohody s Európskou úniou. To bol dostatočný dôvod na to, aby boli do ulíc vyhnaní nielen nespokojní občania, ale aj externe dotovaní agenti, ktorí využili atmosféru. Odvtedy sa udialo mnoho krvavých udalostí, ktoré zostali Západom nepovšimnuté. Západní lídri dokonca sami priznali, že Minské dohody boli len podvodom, ktorým chceli uchlácholiť Rusov. Klamali o nerozširovaní NATO na východ, klamali o Minských dohodách, klamali o Iraku, klamali o Líbyi… Nemyslím si, že ruský zásah bol tak celkom „nevyprovokovaný“. Rusko je formálne agresor, to áno (jeho armáda je na území cudzieho suverénneho štátu). Ale ak chceme pochopiť príčinu konfliktu, musíme to vnímať v širších súvislostiach. Veci nie sú také jednoduché a čiernobiele, ako sa nám snažia prezentovať niektorí politici a masmédiá. Nežijeme v rozprávke, kde jedni sú dokonale dobrí a druhí dokonale zlí. Skutočný svet je zložitejší a obe strany majú spravidla svoju pravdu a svoje argumenty. Ale stáva sa akousi smutnou tradíciou, že Európa si nebude všímať to, čo si nevšíma USA. Vidíme, že americké vojny sú nazývané „humanitárnymi“, ale zásahy iných štátov sú okamžite označované za terorizmus. Pritom vo všetkých konfliktoch tečie krv a zomierajú aj nevinní.
Hlavné správy: Môže si malé Slovensko slobodne vybrať cestu, ktorá by bola iná ako cesta, ktorou idú všetci ostatní v Európe?
Uhrík: Môže. Stačia dve veci. Prvá je odvážna, vlastenecká vláda. Druhá vec je mať väčšinu obyvateľstva, ktorá takúto vládu chce a podporuje jej kroky bez ohľadu na to, čo si mediálny priestor (častokrát skúpený alebo podporovaný zahraničnými subjektmi) hovorí. Vtedy si budeme môcť povedať, že máme adekvátnu mieru suverenity bez toho, aby nám niekto diktoval ako máme žiť. Vtedy si budeme môcť získať „svoje miesto pod slnkom“. Som presvedčený, že minimálne zo strednodobého hľadiska by sa Slovensko malo sústrediť na zlepšenie spolupráce a koordinácie združenia V4, pretože práve štáty strednej Európy sú nám názorovo aj hospodársky najbližšie. A spoločne s nimi dokážeme efektívnejšie presadzovať svoje záujmy aj v Európe.
Hlavné správy: Máme jesť chrobáky, nepiť mlieko, nejesť mäso, máme sa vzdať majetkov, jazdenia autom, platenia peniazmi, máme uznávať ako normu desiatky pohlaví a všetky ostatné LGBT a genderové úchylnosti… kam až môže zájsť kolektívne šialenstvo, ktoré totálne ovláda centrálu EÚ? Ako sa dá proti tomu brániť?
Uhrík: Znovu to súvisí s tým, čo už bolo povedané. S ľudovou vôľou mať Slovensko, ktoré patrí Slovákom. S odvážnou garnitúrou, ktorá sa nebojí presadzovať slovenské štátne a hospodárske záujmy na domácom, európskom i svetovom poli. Slovenská diplomacia potrebuje ľudí, ktorých srdce bije pre Slovensko, a nie pre Ameriku, Moskvu, Londýn alebo Brusel. V tom prípade si budeme „pánmi na svojom“ a budeme si môcť samostatne rozhodnúť čo budeme jesť, aké hodnoty budeme uznávať, ako budú vyzerať naše rodiny, ako ochrániť slovenskú kultúru a dedičstvo a ako a s kým spolupracovať, aby sa na Slovensku lepšie žilo.
Upozornenie: Za uvedené názory zodpovedá výlučne ich autor. Tieto názory nevyjadrujú bezpodmienečne oficiálne stanovisko Európskeho parlamentu.
.jpg)
