Tyrania médií

Bratislava 2. apríla 2024 (HSP/Foto:Pixabay)

Po rokoch som z knižnice vytiahol starého dobrého pána profesora Ramoneta. Ignacio, španielsky akademik a publicista, dlhoročný šéfredaktor Le Monde Diplomatique, nás vo svojej pozoruhodnej analytickej knihe TYRANIE MÉDIÍ (Mladá fronta, 2003) učí (okrem iného) nasledovné: Informácia je TOVAR. Tovar podlieha požiadavkám TRHU. Nie je preto dôležité, či je informácia zdieľaná médiami podstatná, nepodstatná, vytrhnutá z kontextu, zveličená, dramatizovaná či ideologicky podfarbená… 

Hlavne, nech je podaná PÚTAVO. Emócie, chce to emócie!

Príklad: Počty denne vyliečených z covidu sa spomínali počas pandémie v televíznom vysielaní len okrajovo; takpovediac ako poznámka pod čiarou, kdežto úmrtia boli pravidelne hlásené vrcholne dramatickým tónom.

Zlá správa je dobrá správa, smrť šokuje a predáva!

Trh si pýta svoje. A požiadavka trhu je najvyššia hodnota v dobe, keď sa na informáciách zarába. Nie náhodou prišli anglosaské krajiny s novotvarom „infotainment“, teda information + entertainment, informácia krížená so zábavou. Odborníci vo vysielaní sú stále povinnosť, ale čerešnička na torte sú emocionálne zafarbené, expresívne výpovede obyčajných ľudí.

Informácia, ktorá je podaná pútavo, je potom snehová guľa, valiaca sa po zasneženom úbočí. Rastie a rastie – zo dňa na deň o nej hovoria médiá viac a viac, pripisujú jej čoraz väčší význam, vytvárajú z nej príbeh, ktorý možno naťahovať a naťahovať – čím dlhšie, tým lepšie…

Divák sa predsa rád vracia k známemu príbehu, kde vystupujú tie isté postavy, zápletka sa rozvíja a vôbec, informovanie nech čo najviac pripomína dramaturgiu populárnych seriálov.

V publikácii Tyranie médií opisuje Ramonet aj praktiky veľkých svetových novín a televízií, ktoré NIE SÚ nestranné, hoci sa tak prezentujú. Naopak, vyrábajú správy s tichým súhlasom s určitými politickými stranami (či už z dôvodu osobných, finančných alebo ideologických prepojení) a celkom bežne v nich funguje autocenzúra. To je napríklad situácia, keď vieš, že Blaha má dejiny v malíčku, ale nesmieš to v redakcii povedať nahlas, lebo sa v kolektíve navždy odpíšeš.

A nie, nevykopnú ťa, to predsa robili komunisti! Ty odídeš sám, lebo sa ten tlak nebude dať zniesť.

Určite budete vedieť vymenovať aspoň jeden taký prípad z našich končín…

Už iba naivná mládež, progresivisti, a ľudia, ktorí nezvládajú realitu, veria starej definícii, že „médiá sú strážne psy demokracie.“

Nuž, mali by byť. Avšak tie veľké, korporátne („mainstreamové“), sa už dávno odtrhli z reťaze a s vycerenými zubami prskajú besné sliny všade naokolo.

Hlavne, aby mali na sklade každý deň nový, krásne zabalený, ideálne krvou páchnuci „tovar“.

Lebo predávať treba.