Súčasná kádrová politika západu pri obsadzovaní verejných funkcií je založená na mediálnej a sociálnej diskriminácii nesystémových jedincov, ktorí by mohli mať záujem o obsadenie verejných funkcií. Z tohto dôvodu politické reprezentácie západných krajín sú názorovo monokultúrne, čo predstavuje zároveň najslabšiu stránku západnej civilizácie. Podobne ako v prírode, monokultúrne poľnohospodárstvo po prvopočiatočných veľkých výnosoch, neskôr vytvára predpoklady pre šírenie chorôb a devastácie pôdneho fondu takto obhospodarovaných pozemkov s následnou stratou výkonnosti pri zabezpečovaní potravinovej bezpečnosti. Deklarovaná jednota politických reprezentácii západných civilizácii je preto slabosťou a nie silnou stránkou, pretože tak ako diamant v bode svojho ostria je síce tvrdý, ale pri bočnom údere je krehký a rozpadne sa. Vzhľadom na manipulatívny charakter kreovania verejnej moci na Západe cez potrebu diskriminujúcich objemov kapitálových zdrojov na volebnú kampaň a obmedzenie možnosti prístupu k informáciám je prirodzené, že tieto politické reprezentácie strácajú legitimitu svojej moci, pretože takéto politické elity vôbec nezastupujú záujmy svojich voličov, ale záujmy svojich kapitálových sponzorov a držiteľov prístupu k informáciám.

Všeobecná nevedomosť ľudí o tom, kto rozhoduje o veciach verejných v západnej civilizácii je dotiahnutá ad absurdum v podobe prezidenta USA Joe Bidena. Bývalý prezident USA Donald Trump nazval terajšieho prezidenta sleeping Joe (narážka na jeho vekom obmedzené fyzické a psychické možnosti), ktorého riadi deep state. A keď potrebuje nikým nevolený a národom nepoznaný hlboký štát (byrokracia), aby bol prezident USA akčný, tak mu podajú vitamíny a iné povzbudzujúce prostriedky, čo potom spôsobuje, že smiešne poskakuje, padá zo schodov lietadla alebo z bicykla, keďže nevie zvládnuť nával energie z chemického kokteilu. V takýchto podmienkach, ako povedala bývalá ministerka zahraničných vecí Rakúska, nie je možné nájsť medzi západnými politikmi osobnosť, resp. poriadneho „chlapa“, a kto chce takého stretnúť, musí cestovať na východ do Ruska a ešte ďalej.

Rigídnosť respektíve dogmatickosť chápaná ako neschopnosť alebo neochota počúvať ľudí a aj celé štáty s iným názorom, ktorými sa pohŕda ako hlasmi z džungle (Josep Borrell), rovnako nejasnosť cieľov politiky verejných predstaviteľov západnej civilizácie, ktorí sledujú svoje egoistické parazitické ciele osobného prospechu (Ursula von der Leyen), zároveň koristnícke ciele svojich sponzorov ako klimatická agenda, zneužívanie verejných zdrojov a pochybných ideologických konštruktov v rozpore s prírodou a „zdravým rozumom“, prirodzene vedie k spájaniu sa nesystémových politických elít kreovaných na základe dynamiky prirodzených sociálnych síl, bez ohľadu na to či výsledný režim má povahu demokracie alebo autokracie.

Harvardská univerzita po 2. svetovej vojne dokumentovala postoj civilného obyvateľstva Nemecka k nacistickému režimu s cieľom pochopiť ako je možné, že „schvaľovali“ taký nehumánny režim počas vojny. Výsledkom je poznanie, že títo ľudia síce vedeli o zle, ktoré páchalo nacistické Nemecko, ale systém trvalého zastrašovania v spojení s cenzúrou viedol ku kolektívnemu sebaklamu, že predsa režim, aj keď je zlý, nemôže byť tak beštiálny, keď nikto zo „susedov“ verejne proti režimu nevystúpil (nikto nechce byť prvým nositeľom procesu s neistým koncom).

V skutočnosti beštialita nacistického Nemecka, mohla existovať len vďaka cenzúre, permanentnej lži a násilí. Súčasná kádrová politika západnej civilizácie nahradila otvorené násilie volebnou a politickou korupciou, ktorá aktivovaním jedincov organizujúcich sa na základe negatívnej energie vytvárajú psychické násilie cez sociálne siete, zastrašovaním a ekonomickou diskrimináciou. Terajší mainstreamový systém lží a cenzúry je identický ako v nacistickom Nemecku, iba fyzické násilie bolo nahradené sociálnym a psychickým terorom. Deklarovaná jednota politických reprezentácii kolektívneho západu, je vlastne slabosť spočívajúca v tom, že ako náhle ekonomická kríza zlomí silu dopadu sociálno-ekonomického zastrašovania, bude musieť prejsť k otvoreným formám násilia ako nacistické Nemecko, inak verejná mienka tieto režimy zmetie.

V európskych dejinách sa udiali dve civilizačné zmeny kádrovej politiky epochálneho rozsahu. Prvou bolo uznanie kresťanstva cisárom Konštantínom Veľkým, ktorý inštaláciou hodnotovo a mentálne synchronizovaných jedincov do verejných funkcii, zabezpečil stabilitu verejných inštitúcii na nasledujúcich tisíc rokov. Proces kádrovej výmeny prebiehal od prvého Nicejskeho koncilu po tretí. Prvý zadefinoval podstatu kresťanskej viery a tretí zabezpečil štandardy kádrovej politiky katolíckej cirkvi, v zmysle rímskej múdrosti „Kto stráži strážcov“. Následne v 15. storočí začalo dochádzať k obchodovaniu s verejnými inštitúciami a to priamo v samotnej cirkvi, čo vyústilo v roku 1517 k uverejneniu 95 téz Martina Luthera proti predaju odpustkov a voči „monetizácii“ duchovného života katolíckej cirkvi. Od tohto obdobia vzniku protestantizmu až do napoleonských vojen dochádzalo v Európe ku druhej vlne zmeny kádrovej politiky, t.j. k obsadzovaniu verejných funkcii, ktoré možno nazvať procesom inštalácie rosionských elít do verejného života na základe členstva v slobodomurárskych lóžach, čiže nie na základe hodnôt ideologickej čistoty ale na základe príslušnosti a lojalite ku klanu. Úplné odstránenie katolíckej kádrovej politiky bolo zavŕšené s likvidáciou katolíckych kresťanských panovníckych rodov v Európe a zrušením monarchií Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Ruska.

Západný svet zažil relatívne krátke obdobie kádrovej politiky výberu politických elít reprezentujúcich záujmy bežného obyvateľstva, a to v období od konca 2. svetovej vojny po pád Sovietskeho zväzu v r. 1991. Degenerácia politickej reprezentácie západu začína s pôsobením Ronalda Regana ako prezidenta USA, ktorý v záujme zničenia komunizmu vypustil „džina z lampy“, tým že americké verejné inštitúcie, predovšetkým CIA pustil do organizovania obchodu s drogami či už v Afganistane alebo v Kolumbii (prípady Kontras a Irangate). Následne každý americký prezident prispel k devastácii verejného sektora kolektívneho Západu. Uvedené tvrdenia je možné nájsť na alternatívnych weboch a je veľmi pravdepodobné, že so zánikom dolára ako rezervnej meny si história bude skôr pamätať alternatívne dejiny amerických prezidentov, na rozdiel od terajších mainstream naratívov.

George Bush starší porušil sľuby o nerozširovaní NATO o strednú a východnú Európu, čím narušil zásadu medzinárodného práva o nedeliteľnosti bezpečnosti, tzn. že jednotlivé krajiny nemôžu zvyšovať svoju bezpečnosť tým, že zvyšujú ohrozenie bezpečnosti inej krajiny, v tomto prípade Ruska. Od Busha staršieho sa datuje prechod od riadenia vzťahov medzinárodného spoločenstva založenom na medzinárodnom práve k spolužitiu národov na základe pravidiel hegemóna.

Bill Clinton je na alternatívnych médiách spomínaný ako politik, ktorého kariéra bola vydláždená korupciou, niekoľkými vraždami a sexuálnymi škandálmi. Príbeh Billa a Hilery Clintonovcov bol umelecký spracovaný v seriáli „Dom z kariet“. S Billom Clintonom je spojená vulgarizácia politickej scény v USA, tým že verejný sektor umožnil privatizovať a podobne ako v 15. storočí pápeži, začal prezident Clinton predávať úrady miliardárom a korporáciám, a to aj priamo v Demokratickej strane. Tento systém politickej korupcie ako kádrovej politiky umiestňovania (privátnym sektorom platených ľudí-prostitútov) do verejných a straníckych funkcii, zaplavil celú západnú civilizáciu a stal sa rozhodujúcou kádrovou politikou.

George Bush mladší zaviedol cez svoje „protiteroristické zákony“ kontrolu súkromného života Američanov, systém špicľovania a účelových lží ako politickej praxe.

Barack Obama dotiahol systém psychického sociálneho a existenčného tlaku cez šikanu sociálnych médií a ekonomickej diskriminácie do dokonalosti, čím zavŕšil koncept riadenia spoločnosti v duchu frankfurtskej sociologickej školy ako v nacistickom Nemecku, t.j. zastrašovanie cenzúra a lož.

Do tohto „obludária“ vstúpil Donald Trump, ktorému sa podarilo oklamať systém tým, že ako mediálne známa osobnosť vstúpil do politiky „bez záväzkov“. Donald Trump predstavoval najinteligentnejšieho a tým, že nezačal žiadnu vojnu, aj najmorálnejšieho politika, aký mohol vstúpiť do politického systému v USA. Preto je prirodzenou snahou ho diskreditovať a nahradiť ho, síce politikom (De Santis) s podobnými názormi, ale so záväzkami za odstránenie Donalda Trumpa z politickej arény cez vykonštruovaný súdny proces.

Donald Trump vo svojej funkcii sa chcel zbaviť NATO, ale bohužiaľ nevedel, že by tak pripravil privátny sektor americkým miliardárov a korporácii o svoje kolónie v Európe. Pretože okrem manipulácie volieb cez politickú korupciu a reguláciu informácii, práve pridelenec NATO v bezpečnostných štruktúrach štátov NATO má prístup ku všetkým informáciám, ktoré získajú bezpečnostné zložky daného štátu, ale má aj právo veta v kádrových otázkach. Toto je spôsob, ako bola dosiahnutá politická jednota kolektívneho západu. Bežní voliči v západných demokraciách tušia, že vývoj sa uberá zlým smerom, pretože demokracia nemôže byť postavená na lžiach, cenzúre, sociálno-ekonomickom zastrašovaní a na použití bômb v imperiálnych vojnách za „demokraciu“.

Rigídnosť v rozhodovaní kolektívneho Západu znemožňuje schopnosť adaptácie sa na hru, ktorú rozvinuli ostatní hráči, predovšetkým Čína so Saudskou Arábiou. V pomyselnom pokri globálnej hry o zdroje sedia za stolom USA, Rusko, Čína a Saudská Arábia ako hráči a asistuje im pri tom Japonsko ako „krupiér“ a Nemecko ako „barová obsluha“. Z pohľadu Číny a Saudskej Arábie je dôležité, aby Rusko vydržalo tlak, ktorý vyvíja kolektívny Západ v konflikte na Ukrajine. Čím dlhšie Rusko vydrží, tým budú vyššie vklady zo strany USA.

Obrana Ruska okrem zastrašovania jadrovým úderom spočíva v tom, že aj prípadná prehra Ruska neznamená automaticky prístup USA k zdrojom Ruska, pretože tie sú pod ochranou Číny a tá sa pripravuje na vojnu s USA, čo potvrdil prezident Si Tin-Pching, keď stanovil, že ozbrojené sily Číny majú byť v roku 2026 pripravené na bojovú konfrontáciu s USA. Čína zároveň kazí schopnosť USA „ťažiť“ zdroje z EÚ, pretože ako povedal francúzsky prezident Macron, na začiatku energetickej krízy ponúkali LNG USA za troj až štvornásobok ceny ako doma, čo využila Čína a svoje dlhodobé 30-ročné kontrakty začala predávať do Európy „len“ so 100% navýšením, čím zmarila obchody spoločností z USA.

Najväčším držiteľom voľného kapitálu na svete je Saudská Arábia a je úplne prirodzené predpokladať, že na vzniknutej situácii budú chcieť zarobiť rádovo v biliónoch dolárov na úkor USA, najmä keď z dôvodu vojny na Ukrajine toto môžu uskutočniť beztrestne. Prirodzenou motiváciou Saudskej Arábie okrem možnosti zisku z rozpadu USA je aj snaha o získanie ekonomickej stability monarchie na najbližších 60 rokov revíziou klimatickej agendy (zákazu fosílnych palív), pretože klimatická agenda je dotačná schéma, ktorá však s rozvratom dolárovej oblasti stratí na ekonomickej sile. Regionálnu beztrestnosť si Saudi vyjednali urovnaním vzťahov s Iránom a svoju vojenskú nedotknuteľnosť majú garantovanú Čínou a Ruskom.

Najslabším článkom svetovej finančnej siete je Japonsko, ktoré svojimi zápornými sadzbami na domáci jen vyháňa súkromné investície do držby cudzích aktív. Odhadom až 1/3 japonského HDP je držaná súkromnými osobami a korporáciami v cudzích menách. Zvyšovanie sadzieb Fedom respektíve ECB japonských investorov ochudobňuje (hlavne vzhľadom na vysoký podiel držby suverénneho dlhu) a paralelne záporne sadzby na japonský jen spôsobujú inflačný tlak, ktorý ochudobňuje aj bežných Japoncov. Potencionálne zvýšenie úrokovej sadzby Japonskou centrálnou bankou (zasadanie bude 28. 4. 2023), čo i len na 1 % môže spôsobiť dramatický nárast kurzu japonského jenu voči USD, čo v prípade zapojenia sa špekulácii zo strany Saudov, Číny a forexových špekulantov typu Georga Sorosa môže spôsobiť ďalší prepad kurzu dolára. Je veľmi pravdepodobné, že stratu kurzu USD sa môžu snažiť využiť všetci ostatní relevantní hráči a tým zraziť kurz dolára o viac ako 10 %, čo pri 60 % krytí spotreby USA cez import môže spôsobiť hyperinflačné tlaky vo vnútri americkej ekonomiky a úteku od dolára ako rezervnej meny. Takýto katastrofický vývoj bude znamenať neschopnosť udržať vojenskú mašinériu USA vo svete, to povedie k izolácii USA a aj strate kolónii USA v Európe a de facto rozpadu amerického impéria. Momentálne by mohli pomôcť Japonsku sa „správne“ rozhodnúť zachrániť japonský finančný sektor vysoké ceny ropy (obmedzenie ťažby ropy OPEC+) a Rusko zmrazením japonských investícií do energetiky respektíve zavedením vývozných ciel na suroviny do Japonska, inak bude terajšia politická elita Japonska naďalej pokračovať samopoškodzovacej politike vlastnej krajiny.

Aj keby sa „nevydarila“ operácia s riešením japonskej menovej stability (zvýšenie refinančnej úrokovej sadzby japonskou centrálnou bankou), bude tlak na dolárový finančný systém pokračovať, pretože od januára 2024, čo je volebný rok v USA, sa začnú kótovať na burze v Šanghaji termínované obchody na ropu v čínskych juanoch. Tlak na dolár sa bude naďalej stupňovať. Nebezpečnosť situácie vo svete pri cielenom tlaku o vytesnenie dolára ako rezervnej meny v nezápadných ekonomikách povedie k panike a deštrukcii verejného sektora kolektívneho Západu, pretože kolaps dolára bude spojený s kolapsom kádrovej politiky ľudí-prostitútov, ktorí vďačia za svoju kariéru kapitálovým sponzorom a zradzovaniu národných záujmov, čo môže mať za následok aj ich trestnoprávnu zodpovednosť, ale môže to viesť tiež k snahám deštruovať inštitúty právneho štátu, spravodlivosti a demokratických volieb v krajinách kolektívneho Západu.

Jedným z možných riešení pre ochranu celosvetového finančného systému pred kolapsom dolárového finančného systému by mohlo byť vytvorenie stabilcoin viazaného na zlato (1 Aurel = 0,1 g zlata, čo je cca 6 USD), ktorý by nemohli emitovať centrálne banky, ale burzy, napríklad Šanghaj, Nai Dilli, Dubaj a Moskva. Pôvodne emisnú funkciu vykonávali štáty (štátovky), potom jednotlivé banky (bankovky) a teraz je emisná funkcia výlučnou kompetenciou centrálnej banky v dvojstupňovej bankovej sústave. Všetky doterajšie spôsoby emisie vždy viedli k politickému zneužitiu a okrádaniu drobných sporiteľov respektíve distribúcii inflácie medzi tvorcov hodnoty. Technológia blockchain umožňuje kontrolu na veľkosťou emisie, nezávislé burzy by sledovali emisiu stabilcoin „Aurel“ vždy v ekvivalente ceny aktíva (zlato, ropa, obilie, fiat meny a pod.) vo výške 0,1 g kurzu zlata a na emisnú funkciu nezávislých búrz by dohliadala rada guvernérov centrálnych bánk krajín, ktoré by do svojej ústavy začlenili ústavný článok, že ich „centrálna banka neobmedzene prijíma a predáva „Aurel“ a úhradou záväzku v stabilcoin „Aurel“ voči subjektom v pôsobnosti svojho menového okruhu tieto zanikajú v domácej fiat mene podľa aktuálneho kurzu v deň úhrady“. Rada guvernérov by mala mať maximálne 12 členov, z toho 8 stálych (BRICS, Saudská Arábia, ECB, FED) a rozhodovala by o emisnej licencii pre jednotlivé burzy, dohliadala nad činnosťou búrz v emisnej oblasti, kontrolovala korektnosť blockchain technológie a dohliadala nad činnosťou penzijných a investičných spoločností, ktoré by založili svoje programy na stabilcoin „Aurel“. Pre ochranu vlastnej fiat meny by nepodnikatelia v prípade ceny uvedenej v „Aurel“, bola táto vždy len vo výške kurzu vo fiat mene v dobe uzatvorenia obchodu a pre podnikateľov by mala povahu kurzovej doložky k fiat cene.

Koncept stabilcoin „Aurel“ má viacero pozitív, okrem možnosti ochrany hodnoty peňazí pre drobných sporiteľov a firmy, predovšetkým možnosť ochrániť celosvetovo devízové rezervy jednotlivých krajín, ďalej úsporu na transakčných nákladoch a nemožnosť mocensky obmedziť platobno-zúčtovací styk, pre Čínu to rieši ochranu jej hospodárskej politiky a medzinárodnej reputácie, pretože voľná zameniteľnosť renminbi (medzinárodný yuan) by znamenala ekonomický kolaps, ak by začala fungovať nie len ako zúčtovacia mena, ale aj ako rezervná samostatne mimo nejakého menového koša.

Z pohľadu „ríše fantázie“ stabilcoin „Aurel“ by mohol vytvoriť príležitosť pre Rusko k naplneniu 3. Fatimského proroctva, že zachráni kresťanstvo tým, že by pomohlo vytvoriť konzervatívne a stabilné penzijné programy pre Vatikánsku banku (potenciál úspor 1,5 mld. katolíkov, keby len 10€/mesiac by znamenal možnosť akumulácie cca 15 mld. €/mesiac, z ktorých by katolícka cirkev mohla mať správcovský poplatok). Ak by katolícka cirkev získala stabilný príjem nezávislý od platieb za vlastníctvo pôdy, ako jej teraz plynú z Bruselu, došlo by k zmene kádrovej paradigmy rozsahu porovnateľnom ako pred 1500 rokmi v dobe rímskeho cisára Konštantína Veľkého.