Mám priateľa, ktorý nemal také šťastie. V júli 2016 si traja členovia jeho rodiny užívali oslavy Dňa dobytia Bastily v Nice, keď Tunisan šoféroval 19-tonové nákladné auto po Promenade des Anglais. Zahynuli spolu s ďalšími 83 ľuďmi, ktorí mali tú smolu, že boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Takýto je osud Francúzov od roku 2015: držať im palce a dúfať v najlepšie, čo je filozofia podporovaná ľuďmi, ktorých povinnosťou je ich chrániť.

“Časy sa zmenili a my by sme sa mali naučiť žiť s terorizmom,” povedal vtedajší premiér Manuel Valls deň po útoku v Nice. Porovnajte túto bezstarostnosť s naliehavosťou, ktorú prejavuje európska politická elita v súvislosti so zmenou klímy.

Ozbrojená polícia obmedzila besnenie muža s nožom na železničnej stanici Gare du Nord a neskôr bolo odhalených niekoľko podrobností o jeho totožnosti, ktoré boli rovnako nejasné ako znepokojujúce. Nie je isté, kedy prišiel do Francúzska; bolo to buď v roku 2019, alebo 2020, a neistota panuje aj o jeho štátnej príslušnosti. Je Alžírčan alebo pochádza z Líbye? Vlani, keď mu bol doručený príkaz na vyhostenie (vo Francúzsku známy ako OQTF – Obligation de quitter le territoire français), tvrdil, že ak sa vráti do Líbye, jeho život bude v ohrození. Úrady mu vyhoveli, a tak zostal vo Francúzsku.

Každý rok je v priemere 120 000 cudzincom nariadené vyhostenie z Francúzska, ale len 5,6 % z tohto počtu odchádza. Jednou z osôb, ktoré nemali byť vo Francúzsku, bola mladá Alžírčanka, ktorá teraz čaká na súd za brutálnu vraždu 12-ročného dievčaťa v Paríži v októbri minulého roka.

Charakteristickým znakom stredajšieho útoku je ohlušujúce mlčanie Emmanuela Macrona a jeho premiérky Elisabeth Borneovej, z ktorých ani jeden sa necítil byť pohnutý, aby na Twitteri vyjadril podporu obetiam. Naopak, keď boli dva dni pred Vianocami v Paríži zastrelení traja Kurdi, údajne Francúzom s patologickou nenávisťou voči cudzincom, dvojica rýchlo na sociálnych sieťach odsúdila násilie a vyjadrila myšlienky obetiam a ich rodinám.

Boli to výrečné a vhodné reakcie na ohavný zločin, ale prečo Macron nič nepovedal zraneným a traumatizovaným obetiam tohto posledného činu? Možno sa mu nechce konfrontovať s odvrátenou stranou toho, čo minulý rok označil za “demografický prechod” Francúzska, ktorým sa starnúca republika znovu zaľudňuje migrantmi.

Jeho politickí oponenti nie sú takí zdržanliví. ‘Počet nelegálnych prisťahovalcov pod OQTF, ktorí sa podieľajú na trestných činoch, sa zvyšuje,’ napísala na Twitteri Marine Le Penová. “Budúci zákon o prisťahovalectve musí poskytnúť pevnú a rozhodnú odpoveď… postaráme sa o to.

Podobnú otázku položil aj Eric Ciotti, líder stredopravých Republikánov, ktorý tvrdil, že útočník “údajne v čase útoku kričal ‘Allah Akbar'”, a pýtal sa: “Kedy sa konečne začnú uplatňovať tieto OQTF?

Toto tvrdenie je sporné a podľa denníka Le Monde sa útok nepovažuje za teroristický incident. Definovať terorizmus?

Bezpečnostné kamery zachytili útok nožiara, ktorý bol krátky, ale zbesilý; možno si predstaviť, že hrôza, ktorú zažili jeho obete, z ktorých tri boli ženy, rýchlo neutíchne.

Niektoré médiá, podobne ako Macron, by sa incidentom radšej nezaoberali. Televízia France 2, obdoba BBC1, ho považovala za taký bezvýznamný, že sa objavil ako krátka informácia v dvoch tretinách stredajšieho večerného vysielania po dlhej reportáži o hrozbe výmoľov na francúzskych cestách.

Podobne ako vláda, ani väčšina médií už nevie, ako reagovať na tieto útoky, ak sa nedajú ľahko označiť za islamistické výčiny, ktoré organizujú a páchajú členovia Isis alebo al-Káidy. Iní to vedia. V septembri minulého roka Eric Zemmour, líder pravicového hnutia Reconquest, po sérii letných výtržností vrátane dvoch smrteľných pobodaní, pri ktorých boli zadržaní muži zo Sudánu a Líbye, vymyslel termín “frankocida”. Zemmour definuje “frankocidu” ako “zbitie, znásilnenie, vraždu, útok nožom na Francúza alebo Francúzku zo strany prisťahovalca”.

Medzi bien pensants to vyvolalo rozruch. Jeden z právnikov, Arié Alimi, obvinil Zemmoura z “podnecovania pocitu strachu a neistoty”. Zemmourova strana toto obvinenie odmietla. Pozrite sa na štatistiky, hovoria, a potom skúste tvrdiť, že násilná trestná činnosť nie je rozšírená.

Le Penová využila stredajší útok na zvýšenie tlaku na vládu, aby zaviedla nové tvrdé opatrenia v pripravovanom zákone o prisťahovalectve, o ktorom sa ona a mnohí ďalší obávajú, že veľa sľúbi, ale málo prinesie. Niektorí policajti sú rovnako skeptickí. Jeden zo zástupcov odborov povedal pre Le Figaro:

“Základný problém s OQTF je, že ich nemôžeme poslať späť do ich krajiny pôvodu, pretože nechcú… sú tu diplomatické ťažkosti, ale ak chceme veci zmeniť, musíme na tom pracovať.

Je Macron človekom, ktorý dokáže uskutočniť zmenu? V rozhovore v roku 2019 sľúbil, že v krátkom čase sa dosiahne 100 % príkazov na vyhostenie; o štyri roky neskôr mu do tohto cieľa chýba 94,4 %.

Medzitým musia Francúzi naďalej žiť s hrozbou teroru vo všetkých jeho rôznych podobách. Predovšetkým musia naďalej dôverovať “pani Šťastene” a dúfať, že keď bude nabudúce nejaký človek besnieť, nebudú v jeho zornom poli.