Tenký ľad ničoty (Pohľad diváka na inscenáciu hry Hedda Gablerová od Henrika Ibsena)

Bratislava 22. marca 2018 (HSP/Foto:TASR-Dano Veselský)

Za kultúrou treba chodiť a vôbec nie je lacná. Slovenský divák je však veľkorysý, niekedy až priveľmi.  

Sloboda prejavu a voľby repertoáru veľakrát konfrontuje svet divadelných kritikov a odbornej obce s názormi obyčajných divákov. Divadlo sa má robiť pre divákov, no to neznamená automaticky sa podliezať ich vkusu a prepadnúť sa do bezduchej zábavy, ktorou je napríklad televízia priam zahltená. Najviac divákov lákajú hry, ktoré nastoľujú súčasné vážne témy a pokiaľ možno načrtávajú aj nejaké riešenia. Toto však diváci v Činohre SND 15. marca v hre H.Ibsena Hedda Gablerová hľadali márne, súdiac podľa ich rozpačitej reakcie na konci predstavenia. Napriek tomu, že na Slovensku sa udomácnil fenomén „standing ovation“ pre čokoľvek, akoby to bola normálna forma tlieskania, pri klaňačke na konci vstali len máloktorí a ak, tak iba v prvých radoch, kde predpokladám, že bola umiestnená odborná menšina obecenstva.

Boli dokonca aj takí, ktorí netlieskali vôbec. Len sedeli a smutne dávali najavo svoju nevôľu. Tá bola zjavná aj počas prestávky, keď som začul z mnohých kútov otázky, či majú vôbec zostať do konca. Ale zrejme zvedavosť zvíťazila, lebo na konci  predstavenia bola v sále  väčšina. Prečo teda tá nevôľa?

Tých dôvodov asi bude viacej, no zrejme najvážnejším je strata kontinuity medzi názormi z roku 1890 a súčasnosťou. Ani originálne naštudovanie  hry s bazénom na javisku , či  aktualizácia s počítačmi, diaľkovými ovládačmi a nasilu urevanou, akože modernou hudbou tomu nijako nepomohli. Inými slovami podstatou problému je aktuálnosť témy. Posolstvo tejto hry, aspoň tak, ako bolo prezentované víziou režiséra Romana Poláka, bolo veľmi zahmlené. Ak nám niekto chce povedať, že všetko je márnosť nad márnosť, tak sa nemusí namáhať s textami z pred 130 rokov, ale stačí si prečítať noviny alebo pustiť televíziu s prejavmi politických lídrov dnes.

Pohybovať sa v ničote je vždy veľmi tenký ľad a táto inscenácia ničoty tento ľad viackrát preborila, takže z celého večera ostalo len torzo veľmi dobrého výkonu hlavnej hrdinky, ktorá bola presvedčivá aj pre diváka, nielen pre kritika. Zvykneme hovoriť, že niektoré témy z minulosti sú stále aktuálne. To je svätá pravda, no Hedda Gablerová sa nudí na prelome 19. a 20. storočia, keď ešte len majú prísť dve príšerné kataklizmy s miliónmi obetí, o ktorých však súčasný divák v 21. storočí  žiaľ vie. Žijeme iný život i keď netvrdím, že vždy správny. Nihilizmus bol v období, keď hra vznikala veľmi módny hlavne v Nemecku. Spolu s drogami a násilnosťami určite prispieval k mravnému úpadku západnej civilizácie, ktorá sa napokon aj prejavila v dvoch svetových vojnách. Azda nie bez zaujímavosti je to, že autor dlhodobo žil a pôsobil práve v Nemecku. Spoločensky takmer neprijateľný  je tiež  postoj  hlavnej hrdinky ku gravidite.

Tehotenstvo pre ženu, a nielen pre ňu, je v našich šírkach posvätné. Preto tá neaktuálnosť a nepochopiteľná činnosť hlavnej hrdinky, ktorá smeruje k vlastnej deštrukcii v tehotenstve tak poburuje súčasného diváka. Lebo ak sledujeme správanie sa blázna, tak hodnota celej hry ide prudko dolu. Karikovanie vedeckej činnosti manžela hlavnej hrdinky a druhého protagonistu na akési pletky, kde nie je jasné, či sa aktéri podporujú alebo si konkurujú v ich kariérnom postupe, lebo hlavnú úlohu hrá rukopis akejsi štúdie, je veľmi povrchné  a celkom zbytočne znevažuje vedu a bádanie vo všeobecnosti. K nepresvedčivej kreácii postáv prispieva aj fakt, že v súčasnosti rukopis, podobne ako telegram, stratil tú symboliku, ktorú mal voľakedy, lebo ho nahrádza SMS a celý sa zmestí do malého pamäťového nosiča.  Pritom si herci prezerajú fotografie na notebooku, čím na túto asociáciu len zbytočne upozorňujú. Vyslovene trápne pôsobí hra v momente, keď diváci sú svedkami náhleho prepisovania akoby kópie  rukopisu manželom Heddy Gablerovej, aby nepremárnil ani minútu, zatiaľ čo jeho žena sa pripravuje na ukončenie svojho života samovraždou. Následkom týchto nepresností a prešľapov je to, že divák ostáva znechutený z tejto, pre neho v súčasnosti, nepochopiteľnej situácie. Takto poňatá Ibsenova dráma totiž nepatrí ani do minulosti ani do prítomnosti. Je mŕtva celým svojim odkazom. Môže byť ale intelektuálnou maškrtou pre veľmi úzky okruh odborníkov v póze milovníkov ničoty.

Branislav Potančok