Takmer dokonalá lúpež z helikoptéry

Bratislava 1. augusta 2018 (HSP/Foto: Milan Bruno)

Vzrušujúci akčný román podľa skutočnej udalosti. Verejnosť i médiá vtedy držali palce zlodejom, nie nafúkanej bezpečnostnej agentúre. Táto záhadná lúpež je dodnes opradená legendami a vzbudzuje záujem na celom svete.

Lúpež z helikoptéry je triler, ktorý vznikol na základe výpovedí skutočných lupičov z chudobnej štvrte v Štokholme. Netflix podľa neho pripravuje film.

V septembri 2009 sa spustí poplach – lupiči vnikajú do depozitára vo Västberge…
Tak sa začal príbeh najšokujúcejšieho zločinu, aký kedy Švédsko zažilo. Lupiči priletia helikoptérou a doslova pred očami polície vykradnú najzabezpečenejší depozitár. Sídlo bezpečnostnej agentúry v srdci Štokholmu sa tvárilo ako nedobytná pevnosť, ale stačil jeden premyslený prelet helikoptérou a všetko sa zmenilo.

Polícia sa len bezmocne prizerala, ako si zlodeji odnášajú šesť miliónov eur. Nezaznel ani jeden výstrel.

Autor Jonas Bonnier výborne vystihol pozadie celej akcie, jednotlivé charaktery zlodejov a je to tak trochu sonda do duše ľudí, ktorí urobili dieru do strechy, aby sa dostali k peniazom. Lúpež z helikoptéry je tak napínavý reportážny triler o zločine, ktorý zbúral mýtus o neprístupnej a sebavedomej bezpečnostnej službe.
Román bol preložený do viac ako tridsať jazykov.

Začítajte sa do trileru Lúpež z helikoptéry:

Prvá kapitola

Starec vyšiel z lesa, opierajúc sa o vychádzkovú palicu. Cestu tvorili zarastené koľaje po pneumatikách. Obuté mal čierne gumáky, ktoré si pred niekoľkými týždňami kúpil v obchode Coop Forum v Handene, a oblečený tmavohnedý pršiplášť z obchodu Tempo vo Fältöverstene.

Nikdy si nepotrpel na oblečenie.

Hoci zem nepokrýval sneh, mráz držal stromy a kríky pevne vo svojej moci. Po dlhom čase to bol konečne poriadne mrazivý deň. Večer možno dokonca zasneží.

V lese prikrytom ľadovou srieňou, v ktorom tmavozelené ihličie stromov malo najvýraznejšiu farbu na inak sivohnedej palete, sa zjavil z ničoho nič niekoľko desiatok metrov pred starcom čierny pes. Labradorský retríver. Pes sa pozrel na pána, sklopil ňufák k zemi a rozbehol sa. Po niekoľkých metroch pribehli ďalšie tri psy, všetky rovnakej veľkosti a rasy. Prešli cez cestu a zmizli v kríkoch na opačnej strane. Starec kráčal v ich stopách. Za sebou počul zvyšok svorky, tri sučky a jedného psa, ktoré pobehovali sem a tam cez zamrznuté kríčky čučoriedok a húštie z papradia.
Boli na ceste domov.

Muž býval v tmavočervenom domci južne od obce Landfjärden, ležiacej približne v polovici cesty medzi Nynäshamnom a Štokholmom. Pomedzi hustý les videl v zime cez kuchynské okno ostrov Muskö. Niekoľko sto metrov od starcovej bránky sa rozprestierala pláž, na ktorej sa nachádzalo dosť miest, kde sa jeho psy mohli na jar a v lete kúpať. Labrador je plemeno s plávacími blanami na labách, vďaka ktorým dokáže aportovať vo vode.

Osem dospelých psov bývalo spolu so starcom.

Sami Farhan prišiel prvý.

Starec ho videl prichádzať chodníkom vedúcim od cesty. Autobus z Västerhaninge do Nynäsu zastavil hore pri ceste číslo sedemdesiattri a dom ležal necelých desať minút chôdze smerom k lesu.

Aj keď už uplynulo veľa rokov, odkedy Sami naposledy stál a zápasil v boxerskom ringu, pohyboval sa stále ako boxer. Nohy boli rýchle a krok ľahký, aj napriek tomu, že telo mal mohutné a ťažké. Prejsť od bránky k domu mu nezabralo ani minútu. Oblečený mal krátky, sivý vlnený kabát, ktorý by sa viac hodil na teplý všedný deň strávený na námestí Nytorget. K tomu mal obuté biele halové tenisky.

Muž ho pustil dnu. Osem čiernych psov sa okamžite od radosti vrhlo na boxera, tak veľmi sa tešili z nečakanej návštevy.

Keďže sa druhý hosť očividne nenachádzal v tom istom autobuse, budú naňho musieť čakať tridsaťpäť minút. Taký bol interval medzi jednotlivými spojeniami. Starec vzal kľúč od záhradného domca z háčika pri dverách a spolu vyšli do záhrady.

„Sami, ako sa vodí tvojim bratom?“ spýtal sa starec priateľsky.
„Ako to?“
„Prednedávnom som stretol tvojho staršieho brata Aliho, už som dlho nevidel tvojho mladšieho brata. Adil, však? Tak sa volá?“
„Áno, volá sa tak.“
„Má sa dobre?“
„Môžete ho k sebe pozvať a spýtať sa ho, ak vás to zaujíma.“

Muž prikývol a pohľadom skĺzol k zemi. Na perách mu pohrával pobavený úškrn. Nič sa nezmenilo, Sami bol rovnako skúpy na slovo, čo sa týka jeho bratov, ako vždy. Na dvore bola medzi dvomi menšími domčekmi záhradná pivnica, ktorá pochádzala z päťdesiatych rokov. Kameň ku kameňu vtedy prikladali tradičným spôsobom a strechu obrástol mach. Po pár desaťročiach stavba pôsobila rovnako staro ako les okolo nej.

S ôsmimi psami v závese kráčal muž so Samim popri pivnici, aby vzali krmivo pre šteňatá. Presne tam ho starec skladoval. Okrem krmiva sa tam nachádzali utierky do domácnosti, toaletný papier a všetko ostatné, čo sa nezmestilo do špajzy vo veľkom dome. Pivnica, rozprestierajúca sa pod skalou, bola rozlohou omnoho väčšia, ako sa zdalo.

Vnútri v tme stálo okolo päťdesiat škatúľ naskladaných na sebe. Boli plné bankoviek, úhľadne zoradených v plastových vreciach. Išlo o bankovky rôznej hodnoty a celá suma presahovala tristo miliónov.

S najväčšou pravdepodobnosťou boli peniaze na najlepšej ceste rozpadnúť sa pod vplyvom vlhka a chladu. Starec sa tým neznepokojoval. Aj tak si za ne nechcel kúpiť nič špeciálne. Požiadal Samiho, aby vzal krmivo, a tak v tichosti kráčali, aby nakŕmili večne hladné šteňatá.

Milan Buno