Bratislava 30. júna 2023 (HSP/Foto: TASR–Jakub Kotian)
Pamätáte sa na tú smutnosmiešnu trapošinu, keď prezidentka rozdávala vyznamenania za zásluhy o Slovenskú republiku čechoslovakistom, explicitným nepriateľom slovenskej štátnosti? Teraz sme to tu mali v bledoružovom zase
Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVEZ SR) usporiadalo vo štvrtok pri príležitosti 30. výročia slovenskej diplomacie slávnostný koncert v Zimnej jazdiarni Bratislavského hradu.
Prezidentkin „úradnícky“ minister Miroslav Wlachovský pri tej príležitosti rozdal ocenenia štrnástim ľuďom, ktorí sa na úspechoch slovenskej diplomacie za tých 30 rokov najviac podieľali. Alebo presnejšie, ktorí sa na tom podieľali podľa neho, resp. podľa niekoho, kto o tom na ministerstve rozhodol.
Medailu za zásluhy o slovenskú diplomaciu dostali:
– Ingrid Brocková, štátna tajomníčka MZVEZ, zastávala viacero funkcií v medzinárodných organizáciách
– Pavol Demeš, bývalý minister zahraničia, šedá eminencia z mimovládneho sektora
– Milan Kňažko, bývalý minister zahraničia, herec, tribún revolúcie
– Ivan Korčok, bývalý minister zahraničia, kariérny diplomat
– Miroslav Lajčák, bývalý minister zahraničia, predseda 72. Valného zhromaždenia OSN, zastával viacero významných funkcií v medzinárodných organizáciách
– Miroslav Mojžita, kariérny diplomat, predseda OZ Seniori slovenskej diplomacie
– Rudolf Schuster, bývalý prezident SR, veľvyslanec, primátor Košíc
Zlatú plaketu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dostali:
– Andrea Elscheková Matisová, kariérna diplomatka
– Marianna Oravcová, diplomatka, filozofka, prekladateľka
– Štefan Poloma in memoriam, šéfkuchár, ktorý varil aj pre medzinárodnú smotánku
Striebornú plaketu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dostali:
– Viera Grigová, kariérna diplomatka
– Jaroslav Hamšík, šéfkuchár, ktorý varil aj pre medzinárodnú smotánku
– Imrich Marton, riaditeľ odboru analýz a plánovania, ideológ, analytik MZVEZ
– Zlatica Šišoláková, vedúca odboru stravovacích služieb MZVEZ
Čo majú títo ľudia spoločné? Keď sa na to pozrieme bližšie, zistíme, že ich spája oddanosť veci transatlantizmu. Sú to ľudia, ktorí vždy stáli na tej správnej, euroatlantickej strane pomyselnej názorovej priepasti, ktorou je Slovensko rozdelené na dve polovice.
Slovenská zahraničná politika a diplomacia, to však nie je iba bezhraničná devótna podriadenosť NATO a EÚ. Za tých 30 rokov v týchto zložkách pôsobili aj ľudia, ktorí boli za vyváženejšiu politiku na všetky svetové strany. Aj to bola slovenská zahraničná politika a diplomacia, aj tí patria do tej tridsaťročnej histórie. Ba dá sa povedať, že práve oni boli tí, ktorí jej najmä v začiatkoch dávali smer a charakter.
Namiesto ľudí ako Korčok či Demeš by sa tu dal vymenovať celý rad ľudí, vlastencov, ktorí pre autentickú slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku skutočne čosi urobili. Tí nielen že žiadne ocenenie nedostali, ale viacerí dokonca neboli na podujatie pozvaní ani len ako hostia…
V prvom rade by to bol napríklad Jozef Šesták, iniciátor a spoluzakladateľ Ministerstva medzinárodných vzťahov SR, predchodcu MZVEZ. Bývalý štátny tajomník MZVEZ, ktorý slúžil pod tromi ministrami zahraničia, bol kľúčovým človekom a najvýraznejšou postavou slovenskej diplomacie a zahraničnej politiky v prvých rokoch mladého štátu. Bol hlavným vyjednávačom pre vstup SR do EÚ a ďalších organizácií, hlavným vyjednávačom pri jednaniach o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros a o základnej zmluve s Maďarskom, spoluautorom návrhu na odsun sovietskych okupačných vojsk z územia Československa, autorom medzinárodne akceptovaného konceptu Ekonomickej dimenzie diplomacie, atď. Ako keby neexistoval…
Žiadne ocenenie nedostal ani Roman Zelenay, in memoriam, spoluautor návrhu na vznik Ministerstva medzinárodných vzťahov SR v roku 1990, poslanec Federálneho zhromaždenia, ktorý bol jedným z najvýraznejších stúpencov myšlienky samostatného slovenského štátu s vlastnou zahraničnou politikou.
Ocenenie nedostal ani Július Binder, in memoriam, zástupca vedúceho delegácie SR na rokovaniach o možnosti mimosúdneho riešenia sporu s MR o vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, ktorý mal kľúčový podiel na úspešnom vyriešení tohto problému.
Maroš Šefčovič, veľvyslanec, vedúci Stáleho zastúpenia SR pri EÚ v Bruseli, podpredseda Európskej komisie – ako si mohli títo ľudia dovoliť na neho „zabudnúť“?
Ocenenie za zásluhy o slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku by si zaslúžili aj mnohí ďalší: Gabriel Brenka, diplomat a medzinárodný právnik, spoluautor návrhu na odsun sovietskych okupačných vojsk z územia Československa, Juraj Migaš, in memoriam, diplomat, člen vládnej delegácie SR na rokovaniach o Zmluve o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a Maďarskom, Igor Grexa, diplomat, uznávaný medzinárodný právnik, Marica Pirošíková, dlhoročná zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva a mnohí iní. A napokon, slovenskú zahraničnú politiku tvorili aj ľudia ako Vladimír Mečiar, Robert Fico, Ján Čarnogurský…
A keďže nešlo len o oceňovanie profesionálnych diplomatov, ale ocenenia dostali aj ľudia iným spôsobom reprezentujúci SR v zahraničí, napríklad kuchári, tak potom rovnako dobre mohli byť spomenuté aj mená ako Gruberová, Dvorský, Vlhová, Sagan…
O pár mesiacov sú tu voľby, a tak prozápadná globalistická pospolitosť na MZVEZ využila príležitosť si porozdávať ocenenia. Keďže však kľúčovým a základným kritériom pri výbere ocenených bola politická orientácia, potom by bolo správnejšie tak aj pomenovať tie ocenenia – a síce, že nešlo o ocenenia za zásluhy o slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku, ale to boli v skutočnosti ocenenia za oddanosť veci transatlantizmu.
Povedzme to otvorene: títo ľudia, ktorí na ministerstve zahraničia reprezentujú jedinú vec, a to je totálne a bezpodmienečné vazalstvo Západu, čiže pravý opak samostatnej slovenskej zahraničnej politiky, už len z tohto titulu nemajú žiadne morálne právo vyjadrovať sa k tomu, kto na slovenskej diplomacii nejaké zásluhy má alebo nemá.
Oni tým, že obsadili funkcie v slovenskej diplomacii a dusili ju, obmedzili na totálne podriadenie sa vôli Washingtonu a Bruselu, ponížili autentickú suverénnu slovenskú zahraničnú politiku iba na provinčnú správu subordinačných vzťahov, a tým ju v skutočnosti ničili. Preto by si za to zasluhovali nie ocenenie, ale jeho presný opak.
A napokon, pre úplnosť, ešte by bolo namieste dodať, že Miroslav Wlachovský nie je minister naozajstnej vlády, ktorá by vzišla z volieb a bola vyjadrením vôle občanov, ale je to prezidentkin „úradník“, ktorý nedostal dôveru občanov ani parlamentu. Z tohto dôvodu on naozaj nie je tým, kto by mal mať právo rozhodovať o tom, kto má akú zásluhu na tridsiatich rokoch slovenskej diplomacie. A ako „apolitický“ minister úradníckej vlády by už vôbec nemal robiť takýto výber čisto na základe politických postojov jednotlivých osôb.
Za týchto okolností bola celá tá maškaráda iba nechutnou a odsúdeniahodnou politickou fraškou, ďalším kamienkom do mozaiky hanby tejto vlastizradnej politickej garnitúry.
Viac sa dočítate
Wlachovský: Rada Európy výrazne pomohla SR pri integrácii do európskych štruktúr
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
