Narodil sa roku 340 v Gallii. Už ako dieťa objavoval veľké dary a milosti Božie a označoval slávné svoje povolanie. Keď raz ako útlé dieťa spal s otvorenými ústičkami, obletoval ho roj včiel, a niektoré včeličky znášaly mu med do úst, preto vyobrazuje sa pri svätom Ambrózovi klát včelný. Keď ako chlapčok videl sestričku Marcellinu, ako ľúba ruku kňazovi, nastrčil jej svoju rúčku a riekol:

„I mne poľúb ruku; lebo i zo mňa stane sa niekedy biskup!“

Cnostná kresťanská matka dala si na tom veľmi záležať, aby vychovala deti svoje Marcellinu, Satyra a najmladšieho Ambróza za vzorných kresťanov. A s pomocou Božou sa to i stalo; lebo všetkých troch odchovala službe Božej; Marcellina slúžila milostivému Bohu ako pokorná mníška, syn Satyrus zomrel v chýre svätosti, svätý Ambróz stal sa okrasou a divotvornou podporou cirkve.

Roku 350 zomrel otec Ambróz, miestodržiteľ v Galiii, a vznešená manželka jeho odobrala sa s dvoma synmi do rodného mesta Ríma, kde dcérka Marcellina bola už prijala z rúk pápeža Libéria závoj mníšsky a venovala život svoj večnej panenskosti. Matka-vdova sama pridŕžala a viedla synka svojho Ambróza ku všetkým kresťanským cnosťam; za učiteľov vo svetských vedách vyvolila mu najučenejších a najcnostnejších mužov.

Svätý Ambróz mal veľké vlohy a dokonale vyučil sa v krásnych umeniach, v rečníctve a v práve rimskom a dľa vôle matkinej pripravil sa základne ku svetským úradom. Výtečne pôsobili sestra Marcellina a jej priateľka Kandida svätým životom svojím na mladého študenta, že zachránil sa pred obyčajnými pokleskami bujarej mladosti a že konal veľké pokroky na ceste ku dokonalosti.

Priateľstvo uzavrel s mladíkmi Aniciom Probom a Symmachom, ktorí mali zriedkavé vlastnosti duševné a vedomosti. Probus bol horlivým kresťanom a stal sa neskôr miestodržiteľom v Itálii. Symmachus bol pohanom. Po dokončených štúdiách stal sa svätý Ambróz pravotárom, vzbudil hneď obdiv zručnosťou svojou, výmluvnosťou a láskou ku prísnej spravodlivosti, ktorú hájil bez obalu každému v oči.

Miestodržiteľ Itálie Anicius Probus, jeho priateľ, obdivoval jeho spôsobnosť i povolal ho k sebe za prísediaceho súdu zemského. Teraz otvorila sa mu cesta k najskvelejším úradom štátnym. Roku 373 prímluvou toho priateľa stal sa svätý Ambróz miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Genui a Bologne. Anicius Probus pri odchode do Milána riekol sv. Ambrózovi tieto pamätné slová:

„Choď a spravuj zem nie ako sudca, ale jako biskup.“

On chcel mu dať na porozumenie, aby spravoval poddaných nie prísne podľa starých zákonov rimských, zväčša ešte pohanských, ale s láskavosťou kresťanskej viery; lebo múdry štátnik predvídal, že starý poriadok rimský skoro bude vytisknutý kresťanskými zásadami. A svätý Ambróz nasledoval túto radu priateľovu a zastával vysoký úrad svoj s takou láskavou vľúdnosťou a spravodlivosťou kresťanskou, že došiel všeobecnej obľuby a vážnosti.

Toho času znepokojoval blud Ariusov cirkev. Ariáni zasadli na mnohé biskupské stolice, ktorým nadržoval dvor cisársky. I v Miláne bol biskupom Auxencius, ktorý za dvadsať rokov ohlasoval blud Ariusov a prenasledoval katolíkov. Roku 374 zomrel Auxencius. Pri voľbe arcibiskupa boly v meste Miláne dve strany; katolíci chceli mať za arcibiskupa horlivého katolíka, Ariáni zase prívrženca svojho. V meste bol veľký nepokoj.

V deň voľby hrnuli sa veľké zástupy do chrámu. Bolo sa obávať, že povstane vzbura a vraždenie. Miestodržiteľ cisársky, svätý Ambróz, ponáhľal sa do chrámu, aby utíšil rozbúrené mysle a predišiel krvavým výtržnosťam. Vkročil do zhromaždenia a držal skvelú reč, plnú múdrosti a miernosti, v ktorej napomínal voličov, že ku takému vážnemu dielu treba je pristupovať v duchu pokoja a poriadku.

Rozvadení voličia zatíchli, nebolo počuť ani slova viac. Zrazu zvolalo dieťa v prostred zástupu:

„Ambróz biskup!“ A katolíci i bludoverci jednohlasne volali za dieťaťom:

„Ambróz nech bude biskupom!“

Svätý Ambróz naľakal sa a ušiel z chrámu. Bol iba tridsaťštyri roky starý, bol svetským človekom, nepripraveným ku hodnosti kňazskej, tým menej biskupskej, ba bol posiaľ katechumenom, i mal byť najprv pokrstený, keď podľa vtedajšej obyčaje, od cirkve síce neschvaľovanej, mnohé rodiny čakali s krstom dietok, až bujná mladosť prešla, aby tým istejšie mohli zachovať nevinnosť a milosť krstu, za príkladom cisára Konštantína Veľkého, ktorý dal sa iba pred smrťou pokrstiť.

A svätým mužom zatriasla svätá hrôza, keď mal v takom stave prijať vysokú hodnosť apoštolskú. Vydal sa na cestu do mesta Pavie, poblúdil na ceste, stráviac deň a noc na úteku. Bol však nájdený a nasledujúceho dňa bol zase pred bránami Milanskými. Mešťania vyslali medzitým poslov k cisárovi Valentinianovi I. a prosili ho, aby privolil k tomu, že by svätý Ambróz stal sa ich arcibiskupom. Cisár privolil i rozkázal, aby hneď bol posvätený za biskupa.

Na všeobecné naliehanie a prosby katolíkov privolil konečne pokorný sluha Boží. Roku 374, dňa 30. novembra bol skrze katolíckeho biskupa pokrstený, potom postupne posvätený na kňažstvo a konečne dňa 7. decembra za biskupa, i slávnostne uvedený na stolicu arcibiskupskú v Miláne. A teraz stal sa skvelým vzorom arcipastierov katolíckych.

Svätý arcibiskup obhajoval cirkev neohrozene cez celý svoj život proti prechmatom a nápadom nielen kacírov, ale i mocnárov svetských a nedal sa nastrašiť žiadnymi hrozbami a prekážkami.

A úradovanie svoje začal tým, že celý hnuteľný majetok svoj rozdal chudobným a chrámom; i nepohnuteľné majetky svoje daroval cirkvi s tou podmienkou, aby úžitok z nich brala sestra jeho Marcella až do svojej smrti; ale dôchodky z nich najviac pripadávali chudobným. Bratovi Satyrovi odovzdal správu tých statkov svojich, aby pozbavený všetkých starostí svetských venovať sa mohol výhradne povinnosťam arcibiskupským, štúdiám bohosloveckým a službe Božej.

V dome svojom uviedol najprísnejšiu striedmosť a skromnosť. Postieval sa prísne, a iba v sobotu a v nedeľu najedol sa do sýtosti. Nikdy neprijal pozvanie k hodom do cudzého domu; ale sám uhostieval často vysokých úradníkov, lebo ako štátnik nesmel pretrhnúť obcovanie s nimi. Do polnoci čítaval alebo písaval, potom sa modlieval. Vo dne, v noci každý človek mal prístup k nemu. Bol otcom chudobných a ochrancom utlačovaných.

Nezadlho po posviacke za biskupa písal cisárovi Velentinianovi I. a sťažoval sa trpko na niektorých nesvedomitých sudcov a iných úradníkov. Tento list písal s výrazom otvorenosti apoštolskéj. Cisár odpovedal:

„Už od dávnejšieho času znám tvoju otvorenosť. A predsa prispel som k vyvoleniu tvojmu. A preto pokračuj, i vynakladaj prostriedky, Bohom predpísané, jakožto liek proti našim hriechom.“

Svätý Ambróz neštudoval predtým bohoslovecké vedy. Teraz bolo mu treba nahrádzať to, čo zanedbal. I dal sa usilovno študovať sväté vedy. Z počiatku študoval a skúmal sväté Písmo a pri tom čítal spisy svätých otcov a učiteľov cirkevných, najmä objemné spisy Origenesove a svätého Basilia. Za učiteľa v ďalších bohosloveckých vedách vyvolil si učeného a zbožného kňaza Sympliciana, rodeného Rimana, ktorý stal sa i nástupcom jeho na stolici arcibiskupskej.

Pri štúdiách svojich a modlitbách konal pastiersky svoj úrad veľmi svedomite. Sv. omšu slúžieval v chráme s veľkou nábožnosťou každodenne; ostatnú časť dňa venoval prácam úradným. Každú nedeľu kázaval a to s takou vzornou výrečnosťou, že každé slovo jeho dýchalo pomazaním Božím. Za niekoľko rokov nebolo v Miláne žiadneho bludárskeho Ariána, vynímajúc cisárovnu Justinu, macochu cisára Graciana, a jej dvoranov.

Ariáni preto boli privolili hneď k voľbe jeho, lebo sa domnievali, že sa pridá k ním, keď si posiaľ jako miestodržiteľ nevšímal sporov dogmatických, do ktorých sa nerozumel. Ale oklamali sa. Svätý Ambróz nedovolil, aby pri krste jeho bol prítomný niektorý bludoverec a od toho času s kroka na krok vážne vystupoval proti Ariánom. Cisár Valentinian I. ctil si ho vysoko, to vedeli bludári a neopovážili sa vystúpiť proti nemu u cisára.

I jeho nástupca, cisár Gracian, ctil svätého Ambróza ako otca a učiteľa. Často písaval mu, aby ho navštívil, alebo sa s ním radieval; ba vyzval ho, aby napísal knihu o Duchu svätom. A svätý Ambróz roku 381 napísal tri knihy „O Duchu svätom.“ Na žiadosť sestry svojej Marcelliny napísal bol tiež r. 377 tri knihy o stave panenskom a knihu O vdovách, v ktorých napomínal ku zachovávaniu ustavičnej čistoty.

Roku 378 napadli divokí Hunovia a Góti podunajské kraje a spustošili ich. Celé zástupy Ariánov utekali pred nimi do Itálie. Svätý Ambróz prijal uprchIíkov s láskavosťou otcovskou, rozdal im svoj majetok, a keď to nedostačovalo, obrátil sa na biskupov a bohatých mešťanov s prosbou o podporu. A pritom napomínal veriacich, aby neobcovali s tými bludovercami, že by i oni neupadli naspäť do ariánstva.

A keď barbarskí Hunovia zajali mnohých kresťanov a zachádzali s nimi ako s hovädami, vykupoval svätý Ambróz nešťastníkov. A keď nemal peňazí, vzal k tomu účelu ozdoby a posvätné nádoby chrámové, i riekol:

„Cirkev má zlato nie preto, aby ho opatrovala, ale aby ho v čas potreby k preukazovaniu lásky vynakladala.“

A keď Ariáni horšili sa nad tým a proti nemu šomrali, riekol;

„O mnoho lepšie je, ochrániť duše, než opatrovať zlato. A cieľ môj nebol pri tom výhradne len, aby som zachránil život väzňom a zabezpečil ženy; ale aby som vytrhol i deti z nebezpečenstva modlárstva. Myslím, že krv Ježiša Krista, ktorá sa skvela v tých zlatých nádobách, udelila im účinok Jeho božskej sily, aby slúžili k vykúpeniu zajatých.“

Tak hovorieval a pôsobil sv. Ambróz.

Roku 379 uprázdnilo sa arcibiskupstvo v Sirmiume (Srieme). Nespokojní Ariáni, bránení a posmeľovaní cisárovnou Justínou, macochou cisára Graciana, nechceli dovoliť, aby vyvolený bol katolícky biskup, ale žiadali mať Ariána. Keď sa dozvedel o tom svätý Ambróz, išiel do Illyrie a pôsobil vážnosťou svojou na kňažstvo tak výdatne, že vyvolený bol horlivý katolík za arcibiskupa.

V chráme arcibiskupskom v Sirmiume chceli Ariáni prekaziť voľbu vzburou. Kacírska žena predrala sa zástupom až ku stolici arcibiskupskej a chcela svätého Ambróza stiahnuť s trónu. Svätý Ambróz riekol vážne:

„Nehodný som, pravda, dôstojnosti biskupskej: ale neprisluší, ani tvojmu pohlaviu, ani stavu, aby si vztiahla ruky svoje na pomazaného Božieho. Boj sa hrozného súdu Božieho!“

Na druhý deň bola táto bezbožná žena pochovaná. Tento súd Boží prestrašil Ariánov, i neopovážili sa vzpierať, keď svätý Ambróz svätil za biskupa vyvoleného skrze katolíkov Anemiusa a potom ho na arcibiskupskú stolicu uviedol. Roku 381 zhromaždil svätý Ambróz zhromaždenie cirkevné (synodu) v Miláne proti bludárstvu Apollinárisovmu, ktoré bolo odsúdené. Toho istého roku pokazil Ariánom v Akvileji účel ich synody. Od toho času nenávidela bludárska cisárovná Justina svútého Ambróza ešte väčšmi, ba až na smrť.

Pápež Damasus povolal r. 382 do Ríma všeobecný cirkevný snem v záležitosti odtŕžky cirkevnej obce Antiochie. Svätý Ambróz navštívil večné mesto Rím, kde strávil svoju mladosť. Zbožná jeho matka bola už mrtvá, ale našiel tam ešte milú sestru svoju Marcellinu a jej i svoju priateľku, Kandidu. Na všeobecnom sneme cirkevnom vynikal svútý Ambróz skvelou výrečnosťou svojou a učenosťou.

Kardinál Baronius rozpráva s cesty svätého Ambróza do Ríma, nasledujúcu divotvornú udalosť: Svätý Ambróz prišiel na noc do hostinca. Všetko prezradzovalo v dome bohatstvo a spokojnosť. Keď svätý arcibiskup videl nádheru vo svetlici, do ktorej bol uvedený, pýtal sa hostinského, ako sa mu darí závod a či nemá nejaké trápenie? S vyjasnenou tvárou opisoval hostinský svoje šťastie, i ubezpečoval svätého Ambróza, že nikdy nepoznal, čo je nezdar alebo nešťastie. A ďalej hovoril:

„Všetko, čo som podujal posiaľ, darilo sa mi; pri všetkom usmievalo sa mi šťastie: áno, i nemoce vzďalovali sa mňa.“

Svätý Ambróz rozpamätal sa pri týchto slovách na výpoveď svätého Písma (Job. 21, 13.):

„Trávi a v rozkoši dni svoje, a v okamihu zostupujú do hrobu.“

I odvrátil sa od chvastavého hostinského a dal sa hovoriť sprievodcom svojím:

„Poďme rýchle stadeto, aby zahynutie tejto rodiny nebolo i naším!“

Čo predpovedal muž Boží vnuknutím nebeským, to sa i stalo, akonáhle vykročil z domu. Zem zatriasla sa, porúčal sa hostinec, a pohltila ho priepasť i s obyvateľmi. Na mieste, kde stál prv nádherný hostinec, rozkladalo sa jazero. Akú vážnosť požíval svätý Ambróz v Ríme, počas svojho pobytu, to dokazuje Paulín v spise svojom.

Istá žena, ktorá mnoho trpela pakostnicou (lámkou), dala sa zaniesť do chrámu pred oltár, na ktorom svätý Ambróz slúžieval svätú omšu, a prosila ho o prímluvu. Po odbavenej svätej obete modlil sa svätý arcibiskup nad nemocnou a vložil na ňu svoje ruky. Nemocná, ktorá dôverovala silne v jeho prímluvu, pochytila kraj jeho rúcha a skrúšene poľúbila. A hľa, hned bola uzdravená. Tak vyznačoval Boh milosťou svojou verného sluhu Svojho!

Veľké pohromy dochádzaly na ríšu rimskú. Roku 383 zavraždený bol zbožný a spravodlivý cisár Gracian a vrah jeho Maximus chcel uchvátiť celú Itáliu pod svoju moc.

Justina, macocha zavraždeného cisára, ačkoľvek nenávidela na smrť svätého Ambróza a robila mu mnohé príkorie, že odhodlane vystupoval proti bludárskym Ariánom, ktorých ona podporovala všemožne, predstúpila v Miláne teraz s plačom pred nenávideného muža Božieho a prosila ho o pomoc, položila mu syna svojho Valentiniana II. na ramená, i zaprisahávala ho, aby sa zaujal za nedospelého uprávneného panovníka.

Na prosbu jej vybral sa svätý Ambróz ako poslanec Valentiniana II. ku uchvátiteľovi trónu Maximovi a vážnosťou svojou previedol, že Maximus nevtrhol s vojskom do Itálie, ale uznal Valentiniana II. za cisára v Itálii a na ostatnom Západe. Za čas nestrpčovala potom bludárska Justina život svätého Ambróza. Ale vzorný sluha Boží nútený bol odrážať nápady, proti cirkvi činené, nielen proti bludárom, ale i proti pohanom, ktorí posiaľ nachádzali sa v ríši rimskej.

Oni ustavične žiadali každého nového panovníka a mocného vojvodcu, aby ich podporoval. I teraz obnovili pohania žiadosť svoju u dvoru. Symmachus, učený vladár (prefekt) rimský, napísal obranu pre pohanov, a tá čítaná bola v rade štátnej. Nadšene zastával v tej obrane drievnych bôžkov pohanských, že oni dopomohli Rímu k veľkej moci a sláve, a že je to jedno, akým to spôsobom ctí sa božstvo. Vo vzletnom tom spise ozývali sa posledné dozvuky umierajúceho pohanského Ríma.

Svätý Ambróz dozvedel sa o tom a tak dlho naliehal na mladého cisára Valentiniana II, kým nevydal mu spis obranný. A potom vyvrátil skvelými dôvodmi spis pohanský. V rade štátnej ozývali sa mnohé hlasy v prospech pohanstva; ale svätý Ambróz zvíťazil rozumom svojím kresťanským i proti hlasom pohanských radcov, i proti básnickému rojčeniu vladára Symmacha. Spis obranný Symmachov bol odhodený v rade štátnej.

A dobre urobil cisár Valentínian II, že uposlúchol radu svätého Ambróza; lebo víťazná cirkev nemohla vedľa seba trpieť krvavé obety na oltároch pohanských, ani prežité neľudské povery a nemravy, a k tomu nepokojné pohanstvo bolo by oslabovalo ešte väčšmi poklesajúcu ríšu. Sotva že zvíťazil svätý Ambróz nad pohanmi, bolo mu zase bojovať s bludárskymi Ariánmi, ktorí použiť chceli nepokoje v ríši ku víťazstvu svojmu nad cirkvou.

Na čelo Ariánov postavila sa Justina, ktorá počas nedospelosti Valentiniana II. spravovala cisárstvo; i zabudla, aké služby preukázal jej a mladému cisárovi katolícky arcibiskup svätý Ambróz, lebo ona mu zapríčiňovala najväčšie príkorie. A ľahkomyseľná korunovaná žena ani netušila, aké nebezpečenstvo hrozí pri tom ríši. Maximus znovu hrozil vtrhnúť do Itálie.

A keby mladý cisár Valentinian II. bol nadržoval Ariánom, odvrátil by si bol jedinkého priateľa a pomocníka, východného cisára Theodosia Veľkého, ktorý netrpel Ariánov v ríši svojej a všemožne všade ich vykoreňoval. Aby bludárska Justina pozdvihla vyznanie arianské, usilovala sa úskokom, hrozbami a násilenstvami odstrániť svätého Ambróza z arcibiskupskej stolice v Miláne, kde so svojím dvorom prebývala.

Útok svoj proti mužovi Božiemu obnovila roku 385 v pôste, v posledné dni pred samou slávnosťou veľkonočnou. Svätý Ambróz povolaný bol do palácu cisárskeho. V rade štátnej bolo mu oznámené, aby odovzdal Ariánom kostol Porcianu, ktorý ležal pred Milánom; v tom chráme mal sa stať biskupom nemravný bludár, menom Merkurian.

Svätý Ambróz odoprel rozhodne túto žiadosť. Cisárovná Justína hrozila svätému mužovi mukami a smrťou. Ale on slávnostne odpovedal:

„Nevydám chrám Boží nepriateľom Pána Ježiša Krista!“

V tom veľké množstvá veriaceho ľudu zbehlo sa pred palácom cisárskym, ktoré obávalo sa o život svätého arcibiskupa a s veľkým krikom osvedčovalo sa, že je hotové i krv i život svoj obetovať za neho. Cisárovná a celý jej dvor naľakali sa toho, i prosili svätého Ambróza, uby utíšil vzbúrený ľud.

Svätý arcibiskup urobil to, a navrátil sa bez úrazu domov. Ale zase znovu útočila nesvedomitá Justina proti cirkvi; dňa 6. apríla, na Kvetnú nedeľu, obsadili cisárski vojaci kostol Porcianu, a zavesili tam pokrovce a zástavy na znak, že patrí majetku cisárskemu. Svätý Ambróz držal práve služby Božie, keď sa toto dialo. Veriaci ľud sa vzbúril a násilne odstránil znaky cisárske. I prišli do kostola radcovia cisárski a generáli vojenskí, a žiadali, aby arcibiskup vydal kostol.

Ale svätý Ambróz riekol:

„Keby pýtal cisár odo mňa majetok môj, hotový som vydať ho, ačkoľvek náleží chudobným. I telo svoje rád odovzdám mu, aby mňa okoval a zničil. Ale to, čo prináleží Bohu, ako tento chrám, neodovzdám mu; lebo k tomu nemám ani ja ani cisár žiadneho práva.“

Generáli (tribunovia) a cisárski radcovia zarazení železnou pevnosťou svätého arcibiskupa utiahli sa. Svätý Ambróz ostal celý deň v kostole a modlil sa s veriacim ľudom milostivému Bohu. Pozde večer vrátil sa domov a očakával, že bude zajatý a do vyhnanstva odvedený. Ale cisárovná neopovážila sa pred zástupami ľudu siahať na jeho slobodu. Ráno na druhý deň išiel svätý Ambróz zase do kostola a tam trval potom dňom i nocou na modlitbách. Vo stredu bolo vyslané vojsko, aby ho zajalo práve, keď slúžil svätú omšu. Svätý arcibiskup pohrozil vojakom, že každý z nich uvalí na seba kliatbu cirkevnú, keby sa opovážil užiť zbraň proti nemu a veriacim. Tá hrozba pomohla. Vojaci osvedčili sa dôstojníkom, že vo všetkom budú verní cisárovi, ale že nemôžu nič podujať proti svätému arcibiskupovi; a zadržali sa.

Svätý Ambróz konal pokojne služby Božie a horlivé kázal. Hovoril o prenasledovaní, aké už treba bolo pretrpeť svätej cirkvi, o žiadosti a túžbe svojej, aby mohol umrieť ako mučeník v službe Božej; potom zase hovoril o rozličných zlých ženách, ktoré v Starom i Novom Zákone sužovali mužov Božích, o Eve, o manželke Jobovej, o Izabeli, o Herodiade. Všetko to dopadalo na cisárovnu Justínu, a to porozumel každý poslucháč.

Na Zelený štvrtok odvolal cisár vojakov z chrámu a konečne bol pokoj. Všetko bolo odvolané, po meste Miláne bola všeobecná radosť veľkonočná; ale cisárovná v tajnosti zlostila sa na neohroženého muža Božieho. Roku 386 v januári rozžiarila sa pomsta cisárovnej, ako iskra, ukrytá a neudusená pod popolom. Cisár, návodom Justíny, vyhlásil slobodu vyznania arianského a pririekol kostol Porcianu i s majetkom jeho bludovercom.

Svätému Ambrózovi odkázal dvor cisársky, aby odišiel z Milána. Keď to počul, riekol zase vyslancom cisárskym:

„Keďby cisár žiadal to, čo patrí mne, poľnosti moje, peniaze moje, nuž dal by som mu to, ačkoľvek všetko, čo mám, patrí chudobným. Či chcete otcovské dedictvo moje? Môžete si ho vziať. Či chcete telo moje? Hotový som, odovzdať vám ho. Či chcete ma poviazať, zabiť? Urobím, čo žiadate. Neukryjem sa v zástupe ľudu, aby mi slúžil za pevnosť. Nebudem objímať oltáry, aby som udržal si život, ale radšej radostne obetujem sa pre oltáry.“

Na to išiel do kostola Porciany. Ľud hrnul sa za ním a dňom i nocou ochraňoval ho. A keď vojsko cisárske obsadilo kostol, prespevoval svätý Ambróz s veriacim ľudom nábožné piesne, ktoré bol zložil; najmä slávne ozývala sa pieseň jeho nočnou dobou:

„Teba, Bože, chválime (Te Deum laudamus)!“

Svätý Augustín, ktorý vtedy žil v Miláne, hovorí s nadšením, ako tieto spevy pôsobili na jeho srdce, ako on sám v kostole dal sa do plaču. Od toho času zobecnel spev chrámový, ktorý strieda sa medzi ľuďom a duchovenstvom, a menuje sa Ambrózianským. Keď cisárovná Justina videla, že násilím nemôže vykonať nič, vymyslela iný prostriedok. Vyzvala svätého arcibiskupa, aby v paláci cisárskom zaviedla sa hádka o spornej veci medzi katolíkami a Ariánmi. Svätý Ambróz odpísal, že také hádky nepatria pred svetských ľudí a vyhováral sa, že kňažstvo jeho nechce to dovoliť.

I mal reč proti pôvodcovi týchto úskokov, proti dvornému biskupovi arianskému, Auxenciovi, ktorý vplýval na cisárovnu Justinu. Zahrmel naň vznešenou výrečnosťou svojou a votrelca úplne porazil. A od toho času mal od Justiny a dvoru cisárskeho svätý pokoj.

V Miláne vystaval svätý Ambróz nový chrám. Skôr než ho vysvätil, zjavil mu milostivý Boh, kde odpočívajú kosti sv. mučeníkov Gervása a Protása. I dal kopať na označenom mieste a skutočne našli sa tam sväté ostatky. Zo všetkých strán hrnul sa veriaci ľud a hlasno zveleboval milostivého Boha, keď videl divy, ktoré sa pri sv. ostatkoch diali. Slepý muž, menom Severus, priložil si na oči ručník, ktorý boli veriaci položili ku sv. ostatkom, a zrak sa mu navrátil.

Ariánsky bludoverec vysmieval sa pri tomto zázraku z katolíkov, i zapieral ho. A hľa, zlý duch ho obsadol a trápil strašne. Nešťastný kajúci neverec volal:

„Ó keby všetci, ktorí posmievajú sa svätým mučeníkom a neveria v najsvätejšiu Trojicu Božiu, trápení boli tak, ako ja!“

Ariáni zatopili v studni nešťastníka, aby nebol im na hanbu. Tento zázrak tak pôsobil na prestrašenú Justinu a jej prívržencov, že sa neopovažovali znepokojovať sv. cirkev a horlivého jej sluhu, svätého Ambróza.

Ale spravodlivý Boh potrestal dvor cisársky, ktorý sužoval verného sluhu jeho. Roku 387 vtrhol samozvaný cisár Maximus do Itálie s veľkým vojskom. Valentinian II. ušiel s Justínou a ostatným dvorom svojím cisárskym do mesta Solúna (Thessaloniky), kde prebýval Theodosius Veľký, cisár východnej ríše rimskej, a prosil o ochranu a podporu.

Horlivý kresťan, cisár Theodosius, prisľúbil pomoc, nariadil verejné modlitby za šťastie vojenské, vypravil sa potom s veľkým vojskom proti Maximovi, ktorý uchvátiť chcel Valentinianovi II. korunu západného cisárstva, premohol ho s pomocou Božou v krvavej bitke a upevnil trón Valentiniana II.

Na tejto vojenskej výprave prišiel udatný a zbožný cisár Theodosius do Milána a obznámil sa s arcibiskupom miestnym, svätým Ambrózom, a zamiloval si veľmi sluhu Božieho. I svätý Ambróz ctil vysoko horlivého katolíka a slávneho cisára Theodosia Veľkého. Ale táto obapoľná úcta a láska netrvala dlho. Theodosius pri cnosťach svojich mal i veľkú chybu. Pre najmenšiu vec rozpálil sa neuhasiteľným hnevom a dopúšťal sa veľkých neprávostí.

V Solúne uväznený bol pri dostihoch v divadle zápasník a riaditeľ vozu dostižného. Ľud vzbúril sa proti vrchnosti pre to uväznenie, i zabil niektorých úradníkov, áno i veliteľa cisárskeho. Cisár Theodosius rozpálil sa hnevom, keď počul o tejto vražde. Svätý Ambróz a druhí biskupi prosili rozhnevaného cisára o zmilovanie nad buričmi. Ale Rufin, kancelár cisársky, dráždil hnev cisárov a radil mu, aby krvavo potrestal vinníkov; lebo že treba dať ľudu výstražný príklad.

Theodosius nedal vyšetrovať vec, ako radili biskupi, ale poslal do Solúnu dôverníkov a vojakov s tajným naložením. Dôverníci prišli do Solúnu a mestom rozniesol sa chýr, že budúceho dňa bude veľká slávnosť v divadle (cirkuse), závod s vozami. Keď mešťania v zástupoch zišli sa na zápasišti pri dostihoch, vyrútili sa na nich ozbrojení vojaci a vraždili každého, kto prišiel im pod meč, i pozabíjali okolo sedemtisíc ľudí, vinných i nevinných, domácich i cudzincov, áno i nemluvniatka.

Rufin pousiloval sa, aby si cisár nerobil nič z tohoto krvavého zločinu. Keď to dopočul svätý Ambróz, zarmútilo sa citlivé jeho srdce nad ukrutnosťou ináč zbožného cisára a priateľa. I napísal mu list s krvácajúcim srdcom a napomínal ho ku pokániu a ku napraveniu pohoršenia, aké dal kresťanskému ľudu. Ale cisár nedbal na napomenutie. A keď prišiel do Milána, chcel navštíviť chrám Boží. Vtedajšia prísna kázeň cirkevná zabraňovala verejnému nekajúcnemu hriešnikovi vstúpiť do kostola.

A svätý Ambróz dokázal mu, čo je biskup, ktorý duchom Božím vedený riadi cirkev Kristovu. Keď nekajúcny cisár blížil sa ku chrámu, vyšiel mu svätý Ambróz oproti, zakročil mu cestu v predsieni a zabránil mu ďalej vstúpiť. Prísno oslovil Theodosia:

„Zdá sa, že nenahliadaš hrozný zločin, ktorého si sa dopustil vraždením, a to ani teraz, keď sa už utíšila prchlivá zlosť tvoja! Vysoké postavenie tvoje, vážnosť tvoja, moc tvoja nedovoľujú ti, aby si uznal hriechy svoje, a zatemňujú myseľ tvoju! Oj, cisáru, pozoruj na slabosť ľudskú a nestálosť! Zníž zrak svoj k prachu zeme, matky našej, z ktorého pochádzame všetci, a v ktorý sa premeníme znovu! Nech neoslepuje teba skvelosť purpury (červeného plášťa cisárskeho), veď on prikrýva krehkosť tela tvojho! Ty panuješ nad takými, ktorí majú tú istú prirodenosť, akú máš sám, ktorí sú spoluslužobníci tvoji! Iba jeden je Pán a Kráľ, Stvoriteľ sveta — Boh! Akými že očami pohliadaš na chrám Toho, ktorý je tu Pánom nad všetkými? Ako-že sa opovážiš vystrieť ruky, poškvrnené krvou, aby si prijal do nich najsvätejšie Telo Pánovo? Alebo ako-že priblížiš ústa svoje presvätej Krvi Jeho, ktorý si, zachvátený besom hnevu, vylieval nespravodlivým spôsobom krv toľkých ľudí. Ustúp a neopovažuj sa hromadiť nové hriechy ku starým zločinom. Prijmi väzbu, ktorá sa dľa výroku Ježiša zaväzuje v nebi, väzbu, ktorá má moc uzdravovať nemoc duševnú a navrátiť tebe zdravie.“

Cisár bol zarazený nad týmto vyobcovaním z cirkvi; ale pokorne ospravedlňoval zločin svoj, i odvolával sa na slávneho kráľa Dávida, ktorý niekdy ťažko prehrešil sa proti Pánu Bohu cudzoložstvom a vraždou. Svätý Ambróz riekol:

„Keď si nasledoval Dávida v hriechu, nuž nasleduj ho i v pokáni!“

Tieto slová učinkovaly mohútne na srdce cisárovo. Vyskočil z predsiene chrámovej a pokorne podrobil sa prísnemu verejnému pokániu, aké cirkev toho času nakladala verejným hriešnikom. Ľud modlil sa za kajúcneho cisára, ktorý dľa zákonov cirkevných mal dlho ostať vyobcovaným, i prosil za neho u svätého Ambróza. A svätý muž mal ohľad na hlavu korunovanú a skrátil verejné pokánie cisárovo. Za osem mesiacov vytvorený bol Theodosius z chrámu Pánovho a z obcovania veriacich. Obliekal sa v rúcho kajúcne, prelieval horké slzy pred chrámom Božím, prosil veriacich za odpustenie zločinu, ktorého sa dopustil a preukazoval skutky milosrdenstva.

Vo svätvečer vianočný nariekal veľmi v prítomnosti ministra Rufina nad nešťastím svojím, že nemá byť prítomný na službách Božích v chráme v takú veľkú slávnosť, na ktorú raduje sa celý svet kresťanský. Rufin ponúkol sa, že pôjde ráno ku svätému arcibiskupovi s prosbou, aby vyzdvihol kliatbu cirkevnú, vyrečenú nad cisárom. Theodosius riekol:

„Ach, darmo budeš prosiť! Uznávam spravodlivosť výroku jeho. Veľkosť svetská nenakloní ho, aby prestúpil zákon Boží.“

Ale najvyšší minister predsa išiel ku svätému Ambrózovi. A horlivý sluha Boží, ktorý badal príčinu príchodu ministrovho, riekol:

„Ako sa opovažuješ prosiť za cisára ty, ktorý si radil cisárovi ku vraždeniu a rozpaľoval prchlivosť jeho hnevu? A ty chceš vyprostredkovať mu odpustenie? Či sa netrasieš pri rozpomienke na takú veľkú ohavnosť a na neprávosť, ktorej si sa dopustil na človečenstve?“

Rufin neprestával prosiť. A keď prosby jeho neosožili, riekol, že cisár vzdor kliatby príde na služby Božie v deň narodenia Spasiteľovho. Svätý Ambróz pohrozil:

„Keď príde, oznamujem tebe, že nútený budem zabrániť mu prístup do chrámu. Keď ešte raz pokračovať chce ako tyran, hotový som na smrť!“

Minister naľakaný touto neohroženosťou svätého muža ponáhľal sa naspät ku cisárovi, aby ho prehováral ku trpezlivosti. Ale Theodosius postretol úslužného dôverníka na hlavnom námestí a chcel ísť ku chrámu Božiemu, vstúpiť do neho, aby podstúpil zaslúžené pohanenie. Nevstúpil do chrámu, ale do súsedného staviska, v ktorom nachádzal sa svätý arcibiskup. Pokorne predstúpil mocný cisár pred svätého Ambróza a prosil ho pokorne, aby rozviazal sväzok kliatby cirkevnej, ktorá nešťastným ho robí.

Svätý Ambróz oslovil ho so svätou prísnosťou:

„Prichádzaš predsa, aby si vzdoroval zákonom Božím?“ Cisár dal sa hovoriť pokorne:

„Nevzdorujem zákonom Božím a nežiadam si so zatvrdilým srdcom vodreť sa do chrámu Pánovho. Prišiel som len, aby som ťa poprosil, že by si oslobodil mňa od kliatby cirkevnej skrze milosrdenstvo Ježiša Krista, ktorý je Pánom nás všetkých, a ktorý prijímal rád do náručia svojho otcovského kajúcnych hriešnikov.“

Svätý biskup pýtal sa:

„Akú-že ľútosť si prejavil, aké-že pokánie si činil po takej veľkej neprávosti?“ Cisár riekol kajúcne:

„Ty máš moc ako najvyšší pastier, aby si mi predpísal prostriedky spasiteľné, a ja s radosťou chcem ich používať.“

Svätý Ambróz zaviedol kajúcneho cisára do chrámu na miesto, určené pre verejných kajúcnikov, ktoré tento ochotne zaujal; i hodil sa na kolená, bil sa v prsá a vzdychal k milostivému Bohu s plačom o zmilovanie a odpustenie. Táto verejná kajúcnosť slávneho panovníka dojala hlboko viacero prítomných veriacich kresťanov, že dali sa s ním do plaču a hlasne vzdychali k Bohu o milosť pre kajúcnika cisára a o preminutie a odpustenie ťažkého jeho previnenia. Svätý Ambróz vyriekol nad kajúcim Theodosiom rozhrešenie, vyzdvihol kliatbu cirkevnú a dovolil mu zaujať príslušné miesto v chráme medzi veriacimi. A cisár potom ešte viac ctil si a miloval svätého arcibiskupa.

Celá cirkev zvelebovala účinkovanie svätého Ambróza, ktorý skvele zastával vysokú dôstojnosť arcipastiersku s múdrosťou, silou a láskavosťou a popri tom s pokorou objímal všetkých opravdivých kresťanov. Z blízka i ďaleka prichádzali k nemu ľudia, nízki i vysokí, a to i zo vzdialenej Persie, aby ho videli, poznali, počuli a prosili o radu a pomoc. Mesto Miláno menovalo ho otcom ľudu, chudobní nazývali ho zaopatrovateľom a živiteľom svojím.

I sv. Augustín, veľký učiteľ a okrasa sv. cirkve, ďakoval mu popri milosti Božej a popri vrúcnych modlitbách zbožnej matky svojej Moniky za obrátenie svoje ku kresťanstvu. Roku 392, dňa 15. mája zahrdúsil vojvodca Arbogastes v meste gallickom Vienne mladého západného cisára Valentiniana II, ktorého všetci poddaní pre jeho láskavosť, cnostný život a spravodlivosť vysoko ctili a ktorý nado všetkých ľudí miloval svätého Ambróza a zveleboval.

Vojsko vyvolalo za cisára západného nešľachetného a hriešneho človeka, menom Eugénia. Nový cisár pochleboval arcibiskupovi svätému Ambrózovi a na každý spôsob chcel si získať jeho priazeň; ale márne. Horlivý sluha Boží karhal prísno nemravný panovníkový život a keď sa nepolepšil, vyobcoval ho z lona cirkve. Nemravný cisár rozpálil sa náramným hnevom a v zúrivosti svojej napadol s veľkým vojskom mesto Miláno, aby potrestal horlivého arcibiskupa. Svätý Ambróz prosil so slzami v očiach milostivého Boha o pomoc a o ochranu veriacich svojich. Cisár východný Theodosius prispel s malým svojím vojskom ku pomoci ohroženému mestu a ku ochrane arcibiskupa, ktorého si vysoko ctil, i premohol s pomocou Božou vojsko Eugeniové, ktoré samo zabilo na bojišti nemravného panovníka a veliteľa svojho. Bolo to roku 394.

Posledné dni života svojho venoval svätý Ambróz, ako už predtým spisovaniu kníh náboženských popri úradovaní svojom. Navštívil mesto Boloňu (Bolognu), kde objavil ostatky svätých mučeníkov Vitalisa a Agrikolu. Celý kresťanský svet zaradoval sa nad tým objavením. Keď prišiel do mesta Florenca, vzkriesil z mrtvých syna najvznešenejšej rodiny mestskej. Toto bola posledná jeho cesta, ktorú konal roku 395.

Cisár Theodosius Veľký umrel toho roku a svätý Ambróz držal nad smrťou jeho skvelú reč; nástupcom jeho na tróne cisárstva východného stal sa Arkadius, a cisárom na Západe ustanovený bol Honorius. Ešte za dva roky potom úradoval sv. Ambróz s horlivosťou apoštolskou ku radosti celého kresťanstva. Roku 397 z jary onemocnel horlivý sluha Boží.

Všetci obyvatelia mesta Milána zarmútili sa; všetky chrámy naplnené boly veriacimi, ktorí obracali oči svoje, slzami zarosené, k milostivému nebu, spínaly ruky svoje k vrúcnej modlitbe, aby láskavý Boh predĺžiť ráčil požehnaný život svätého arcipastiera.

A čo takto vzdychali tisíce pravoverných kresťanov o predĺženie života pozemského sv. Ambróza, on sám naplnený bol svätou túžbou po Pánu Ježišovi. Keď viacerí vznešení mužovia kľačali pri smrteľnom jeho lôžku a slzili, riekol sv. Ambróz:

„Žil som medzi vami, a netreba hanbiť sa mi nad dlhým životom svojím; ale ja nebojím sa smrti, lebo máme dobrého Pastiera!“

Ráno dňa 4. apríla zopäl svätý Ambróz svoje ruky a dlho držal ich pozdvížené i modlil sa ticho. Honoratus, biskup z mesta Vercelli, obsluhoval zomierajúceho arcibiskupa svojho. Večer odišiel si oddýchnuť do spálne, ktorá ležala nad svetlicou zomierajúceho. V noci prebudený bol naraz neobyčajným hlasom zo svojho odpočinku:

„Vstaň, ponáhľaj sa, nezadlho vykročí z tohoto života!“

Volanie opätovalo sa tri razy. Honoratus sostúpil do svetlice k svätému Ambrózovi a podal mu Telo Božie ku prijímaniu. A keď sluha Boží s veľkou skrúšenosťou prijal Telo Božie, usnul hneď tíško v Pánu. Bolo to roku 397, dňa 4. apríla, v noci pred Veľkou sobotou. Telo svätého Ambróza pochované bolo slávne v chráme arcibiskupskom v Miláne, ktorý i teraz nosí jeho meno. Všetci pravoverní kresťania zažialili nad odchodom jeho do večnosti.

V sviatky veľkonočné zjavil sa svätý Ambróz mnohým novopokrsteným dietkam, keď vystupovali z krstiteľnice. Niektorým z nich zjavil sa v povetrí nad nimi, iným ako sedel na stolci arcibiskupskom, iným zase so skvejúcou hviezdou nad hlavou. Dietky ukazovali prstami na neho rodičom svojim a prítomným; ale nikto iný nebol hoden videť svätého  arcibiskupa v jeho sláve.

Na prímluvu jeho dialy sa mnohé divy. Roku 1863 nájdené bolo sv. jeho telo pod svätyňou chrámu, ktorý nosí jeho meno. Pamiatka jeho ctí sa dňa 7. decembra vo sv. cirkvi; lebo v ten deň povolaný bol divotvorne za biskupa a posvätený.

Sv. Ambróz počítaný býva ku štyrom latinským učiteľom cirkevným; po ňom ostalo premnoho vysokoctených a hlbokoumných spisov, ktoré r. 1752 vo štyroch foliantoch boli vytlačené v Benátkach a ktoré obsahujú v sebe 35 rozličné rozpravy, listy, reči a hymny. Svätý Ambróz vyobrazuje sa v rúchu arcibiskupskom, ako spisuje knihu, pri ňom klát včiel; alebo ako u dvier chrámových zabraňuje Theodosiovi vstúpenie do neho.

Svätý Ambróz učil:

„Bránu k večnému životu neotvorí nám žiadné bohatstvo, leda bohatstvo cnosti a svätosti.“

A čo učil, konal i sám. Už ako miestodržiteľ obohatil sa cnosťami. On svedomite staral sa o záujem cisárov, ale dával i Bohu, čo prináležalo Bohu. A keď riadením Božím stal sa arcibiskupom, usiloval sa z celého srdca a zo všetkej sily nadobudnúť si bohatstvo cností kresťanských a svätosti. Žil kajúcne a kajúcnosť odporúčal i všetkým veriacim. Príklad máme na cisárovi Theodosiovi.

S radosťou objímal opravdivých kajúcnikov. Životopisec jeho Paulín hovorí:

„Kedykoľvek niekto vyznával mu hriechy svoje, aby obsiahol rozhrešenie, prelieval slzy v takej miere, že kajúcnik tiež nemohol sa ubrániť plaču.“

Aby privádzal veriacich ku dokonalosti kresťanskej a svätosti, napomínal ich:

„Keď chcete byť ospravedlení, nuž vyznávajte previnenia svoje. Pokorné vyznanie vysloboďuje z pút hriechu. Prečo hanbili by ste sa vyznať cirkvi hriechy svoje? Nevyznanie ich je hanobné, lebo všetci sme hriešnici. Či najpokornejší človek nie je i najhodnejším úcty? A či ten, ktorý v očiach Božích je najmenším, nie je predsa i najspravodlivejším?“

A v rozprave o pokání píše:

„Keď niekto je vinným tajných hriechov, a keď si oškliví ich z celého srdca, aby uposlúchol príkaz Ježiša Krista: ako-že môže obsiahnuť odmenu, keď znovu nie je uvedený do obcovania cirkevného? Ja chcem, aby vinník úfal v odpustenie svojich hriechov; ale treba je, aby žiadal ho so slzami a vzdychami a s plačom; treba je, aby prosil o obsiahnutie rozhrešenia, a keď sa ono odloží dva lebo tri razy, nech si pripisuje toto odkladanie nedostatku vrúcnych prosieb, dľa ktorých hodný by sa bol mohol stať útrpnosti, potom nech znovu pristúpi, nech sa hodí na kolená pred nohy veriacich, nech ich ľúba a pokropí slzami svojimi, aby zaslúžil konečne od Pána slyšať slová: Odpúšťajú sa ti mnohé hriechy, lebo si mnoho miloval. Poznal som viacej osôb, ktorých tvár ich pokánim premenená bola plačom, ktorých líca pobrázdené boli ustavičnými slzami, ktorí sa hádzali na zem, aby boli pošliapaní nohami, a ktorí pôstom tak obľadli a zoslabení boli, že predstavovali v živom tele obraz smrti. Našiel som viac ľudí, ktorí zachovali nevinnosť krstu, nežli takých, ktorí by boli po jej ztrate činili pokánie. Kajúcnici nech odrieknu sa sveta, a nech si ujmú čiastku spánku, lebo príroda žiada, aby pretrhli svoj pokoj vzdychaním a nariekaním; nech venujú čiastku noci modlitbe a nech žijú, jakoby odumreli požívaniu života: jedným slovom, nech sa odrieknú sami seba a nech objavujú obrátenie svoje celkovitým premenením svojím.“

A o prijímaní najsvätejšej Sviatosti oltárnej hovorí:

„Ona je opravdivé Telo Kristovo, ktoré bolo ukrižované, ktoré bolo pochované. Teda je opravdivé sviatosť Tela Jeho. On Sám, Pán Ježiš volá: Toto je Telo Moje. Pred slovami nebeskými požehnania je iná podoba, po požehnaní naznačuje sa Telo. On Sám nazýva to Krvou Svojou. Pred požehnaním je niečo iného, po požehnaní nazýva sa Krvou Jeho. A ty hovoríš: Amen, to jest: Tak je!

Čo hovoria ústa, to nech vyznáva myseľ; jako znie hlas, tak nech cíti srdce. Preto napomína cirkev dietky svoje, napomína bližných svojich, aby ponáhľali sa ku sviatosťam, keď hovorí: Jedzte, bližní moji, a pite i opite sa, bratia moji. Čo máme jesť, čo máme piť, vyslovil inde Duch svätý slovami: Okúste a viďte, jak sladký je Pán; blahoslavený človek, ktorý dúfa v Neho. V tejto sviatosti je Kristus, lebo ona je Telom Kristovým. A tak nie je to pokrmom telesným, ale duchovným.»

Sv. Ambróz štedre používal časné statky svoje už jako miestodržiteľ, a tým viac jako arcibiskup, ku podpore núdznych svojich bližných. A preto i hovorieval:

„Nie bohatstvá, ktoré človek mal, ale udelené almužny sprevádzajú zomretého.» Žil sväté a preto nebál sa smrti. On hovorieval: «Nemáme žiadnej príčiny obávať sa smrti, keď za života nedopustili sme sa ničoho, čoho následkov treba sa obávať.“

A keď zomieral, riekol:

„Netreba hanbiť sa mi nad dlhým svojím životom; nebojím sa smrti, lebo máme dobrého Pastiera.» Kresťane, nasleduj sv. Ambróza v jeho živote, nasleduj i jeho naučenie. Skúmaj sám seba, či nepripomína ti Boh a svedomie tvoje a bližní nejaké ťažké previnenie. A keď áno, čiň pokánie, oplač hriechy svoje! „

Karol Jerguš