Sestry nemali bývať spoločne, aby dosiahovať mohly pohodlnejšie bohumilý cieľ svoj. Nové družstvo venovala ochrane sv. mučenice Uršuly, a dľa nej tiež pomenovala ho. Ľud nazýval družstvo jej svätou spoločnosťou, alebo rádom Božím, čo veľmi zarmucovalo skromnosť jej, najmä preto, že sa zveleboval zbožný život údov nového rádu, ktorý bola založila. Družstvo sv. Uršuly potrebovalo predstavenú. Zhromaždené sestry vyvolili za predstavenú zbožnú zakladateľku, ačkoľvek sa veľmi vzpierala tomu. Utlocitom a dobrotivosťou začala riadiť nový rád svoj a podriadené sestry odovzdávali sa jej s celým srdcom. Prosila biskupa z Brescie, aby potvrdil stanovy rádu. A keď sa to stalo, predstierala slabosť a nedostatočnosť staroby svojej a chcela oslobodiť sa od úradu. Zarmútené sestry plakali a prosili ju neprestajne, aby úrad svoj zastávala i na budúce časy, a ona uposlúchla iba na výslovný rozkaz biskupov. Ale bohumilé pôsobenie jej ako predstavenej rádu Uršuliniek netrvalo dlho. Na začiatku roku 1540 prekvapila ju ťažká nemoc, ktorá oznamovala blízku smrť jej. I vštepovala duchovným dcéram svojim spásonosné pravidlá života, potom napísala poslednú vôľu svoju. A od tohoto času horlivo pripravovala sa ku blahoslavenej smrti a túžila neprestajne po skorom spojení s milostivým Bohom. Zaopatrená svätými sviatosťami zomierajúcich neprestala vzbudzovať v sebe vieru, nádej a lásku, až dňa 27. januára roku 1540 usnula a odovzdala všetkými cnosťami ozdobenú dušu svoju do rúk Vykupiteľových. V meste Brescii zapríčinila smrť jej všeobecný smútok.
Kňažstvo oboch chrámov chcelo pochovať ostatky telesné jej v chráme svojom, ale ona bola žiadala pred blahoslavenou smrťou svojou, aby bolo pochované jej telo v chráme svätej Afry. A tak uložené boly ostatky jej v chráme sv. Afry pri hlavnom oltáre pod Čierny mramorový kameň, ktorý ozdobený bol nápisom o skutkoch jej. Veriaci ľud vzýval svätú zakladateľku rádu Uršuliniek hneď po pohrebe o príhovor jej, i býva vyslyšaný.
Svätý Karol Borromejský robil kroky, aby vyhlásená bola za blahoslavenú, ale prekazený bol v tom skorou smrťou svojou. Pápež Klemens XIII. vyhlásil ju po mnohých skúškach dňa 30. apríla roku 1768 za blahoslavenú. A keď dokázali sa tri divy, ktoré stali sa na príhovor jej, vyhlásil ju pápež Pius VII. dňa 28. mája roku 1807 za svätú. Rád Uršuliniek vzmohol sa a rozšíril po smrti svätej Angeliky po celom svete a stal sa hrádzou vzmáhajúcim sa učeniam bludárov a upevnením pravej viery tam, kde rozširovať začali sa kacírstva. Pápeži a biskupi poznali úspech, s akým pracoval rád Uršuliniek, keď odchovával zbožne mládež ženskú, i štedro udeľovali základiny preň všade. Keď vo Francúzsku prestali nepokoje, zapríčiňované kalvinismom, ustanovený bol tento rád v každom väčšom meste. A zbožné pilné Uršulínky dopomohli ku rozkvetu sv. cirkve v tejto krajine za panovania kráľa Ludvika XIV. Teraz skladá sa rád Uršuliniek zo štrnástich kongregácií, ktoré majú síce rozličné stanovy, ale idú za jedným cieľom, a ten je: kresťanské vychovávanie mládeže ženskej. Pred revoluciou bolo vo Francúzsku 300 kláštorov.
I za časov našich rozšírený je rád Uršuliniek po celej kresťanskej európe ďalej v Amerike, najmä v Severnej, kde zväčša vyučujú katolícku mládež po veľkých mestách, tak tiež v Guayane a v Alžírsku v severnej Afrike.
Bolo by treba, aby voči prechmatom bludovercov a slobodomyseľníkov i u nás bohumilý rád Uršuliniek v každom meste a mestečku pôsobil na zdarné vychovanie mládeže ženskej. Svätá Angelika vyobrazuje sa v rúchu rádu sv. Uršuly, ako sedí pri stolíku a vyučuje malé dievčence.
Karol Jerguš