Švajčiari v referende odmietli návrh zelených „talibancov“, čím vyrazili európskym slniečkarom dekel. Aký odkaz nám tým poslali?

Bratislava 19. júna 2021 (HSP/Foto:SITA/AP-Markus Schreibe, TASR-Martin Baumann, Pixabay)

Viac ako inokedy je aktuálna diskusia o tom, či európske národy a štáty majú mať právo rozhodovať o svojich veciach samy, alebo majú odovzdať svoje právo veta do Bruselu. Zaujímavou inšpiráciou nám pri týchto úvahách môže byť nedávne švajčiarske referendum

Zelené šialenstvo dorazilo aj do Švajčiarska. Aj tam sa zelení aktivisti pokúšali presadiť zákon o obmedzení emisií CO₂, ktorý predpokladal do roku 2030 znížiť emisie CO₂ až o polovicu. Švajčiari však používajú inštitút referenda: skôr než prijmú nejaké rozhodnutie, ktoré by ovplyvnilo život ľudí, tak sa ich najskôr spýtajú. Sfunkčnenie referenda sľubovali aj na Slovensku pred voľbami viaceré strany, ale po voľbách sa na takú nepodstatnú vec v tej kope dôležitejších problémov vždy akosi zabudne.

No a Švajčiari si síce tesne, ale predsa len odhlasovali, že taký zákon nechcú. Naše kanály si to príliš nevšímali, ale médiá vo Švajčiarsku, a tiež aj v Nemecku a ďalších západoeurópskych krajinách sa nad týmto suverénnym rozhodnutím občanov Švajčiarska pomerne intenzívne zavzdušňovali.

O podobnom zákone bude v najbližších dňoch hlasovať aj Europarlament. Je to exemplárny príklad tvorivosti zelených ekoteroristov, ktorí sú celkom odtrhnutí od ekonomickej a sociálnej reality v členských krajinách. A je to tiež príklad zákona, proti ktorému by iste občania vo viacerých členských krajinách EÚ protestovali – keby mali možnosti a podmienky ako ľudia vo Švajčiarsku.

Dobre, v tomto konkrétnom prípade išlo o naše spoločné životné prostredie a dalo by sa polemizovať, či je alebo nie je rozumné prijať zákon šikanujúci najmä obyčajných vidieckych ľudí a nútiaci ich predať päť- či desaťročné auto so spaľovacím motorom a kúpiť si nový elektromobil, ktorého výroba je voči životnému prostrediu možno horším hriechom, než niekoľkoročná prevádzka staršieho benzínového či naftového auta. Ale na tomto zvrchovanom rozhodnutí Švajčiarov je dôležité si všimnúť niečo iné.

Švajčiari môžu mať vlastné záujmy, my nie?

Občania Švajčiarska sa vôbec nestarali, či si nejaký Brusel želá, aby rozhodli tak alebo onak: oni sa rozhodli prijať riešenie, ktoré im vyhovuje a považujú ho za prijateľné z hľadiska životného prostredia a rozumné z hľadiska svojich peňaženiek.

Švajčiari nepotrebovali, „aby bola Európa jednotná“ (čo nedávno ultimatívnym tónom požadoval nemecký minister zahraničia), nepotrebovali pri rozhodovacom procese múdre mimovládky, bruselských úradníkov ani nikoho iného, aby sa im staral do ich vecí: rozhodovali si o svojich peniazoch a o svojich zákonoch vo svojej krajine.

Prečo o tom píšeme? Pretože politici, a žiaľ, zdá sa, že aj mnohí voliči v našich končinách majú celkom inú predstavu o tom, ako by mala demokracia v štáte v strede Európy fungovať.

Právo veta: „kameň úrazu“

Zatiaľ je to v EÚ tak, že každý členský štát má právo veta: ak hoci iba jediný z 27 členských štátov hlasuje proti nejakému návrhu, tak ten návrh nie je prijatý. A toto nesmierne rozčuľuje tých, ktorí si EÚ predstavujú ako svoj pohodlný nástroj na ovládanie celej Európy: bruselským plutokratom a podaktorým nemeckým politikom.

Obzvlášť sa tento problém vyostril vlani, keď Maďarsko a Poľsko zablokovali prijatie európskeho rozpočtu, pretože beneluxovia chceli podmieniť jeho čerpanie možnosťou vydierať členské krajiny pod zámienkou „dodržiavania zásad právneho štátu“.

Doposiaľ to bolo iba v polohe návrhu, ale spomínaný nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas nedávno už direktívne povedal, že veto musí byť členským štátom odobraté. Ako na túto nehoráznosť odpovedali naši predstavitelia? Namiesto adekvátnej odpovede, ktorou môže byť jedine diplomatické vyjadrenie toho, čo bežní občania dávajú najavo vztýčeným prostredníkom, sme sa, žiaľ, dočkali niečoho úplne iného.

Aká ešte môže byť väčšia vlastizrada, ako keď prezident odovzdá moc v štáte cudzincom?

Tento týždeň mali v Bratislave svoj sabat militaristickí satanisti. Na konferencii Globsec vystúpila aj prezidentka tejtokrajiny Zuzana Čaputová. A tá sa vyjadrila podobne ako Heiko Maas: tiež je za odstránenie veta, ktoré by malo byť nahradené hlasovaním kvalifikovanou väčšinou.

Vyjadrenie tejto osoby, o ktorej začína byť jasné, že bude tragickou postavou slovenských dejín, je naozaj absurdné, keď si uvedomíme, že ako prezidentka by mala prvá bojovať za zvrchovanosť svojej krajiny. Viacerí komentátori a opoziční politici hneď konštatovali, že ešte žiadny predstaviteľ Slovenskej republiky sa takto otvorene nepostavil proti vlastnému štátu.

Tá milá pani má veľké šťastie, že žijeme na Slovensku v 21. storočí. Človek radšej ani nechce pomyslieť na tresty vlastizradcom v iných krajinách a v iných historických časoch.

Zrušenie veta by totiž nebolo ničím iným, než exemplárnou vlastizradou. Ak si odmyslíme všetky tie právne „kudrlinky“ okolo toho, tak holá skutková podstata tohto kroku by bola tá, že pri rozhodovaní o podstatných veciach, ako je trebárs rozhodnutie o prísune záplavy neintegrovateľných imigrantov, by už v praxi nemali posledné slovo občania Slovenska a ich volení zástupcovia v Národnej rade, ale predstavitelia iných štátov.

Bolo by to možno definitívne zavŕšenie štátotvorného procesu Slovenského národa, ktorý by sa tak okľukou vrátil tam, kde býval kedysi: do pozície podriadeného regiónu bez akejkoľvek možnosti brániť sa pred zlovoľnými a pochopiteľne sebeckými rozhodnutiami panstva z cudziny.

Švajčiarsko nemôže byť členom EÚ – je príliš demokratické

Prečo vlastne bolo pri zakladaní EÚ zavedené právo veta? Jeho zmysel bol presne v tom, aby bola ochránená zvrchovanosť a demokracia v menších štátoch: aby väčšinová demokratická vôľa ich občanov nebola prehlasovaná veľkými krajinami.

A presne kvôli tejto hrozbe Švajčiari pred niekoľkými rokmi odstúpili od vyjednávania o členstve v EÚ. Švajčiarsko so svojou ústavou, ktorá obsahuje nielen štatút referenda a ľudovej iniciatívy ako silných nástrojov priamej demokracie, ale tiež možnosť ľudového hlasovania, ktorým je možné zablokovať ľubovoľný už prijatý zákon, jednoducho nemôže byť členom EÚ – je na to príliš demokratické.

EÚ si zvykla členským štátom nariaďovať, čo smú a čo nesmú, a predkladať im legislatívu, ktorú národné parlamenty nemôžu meniť, iba zapracovať do svojho právneho systému. V tomto smere EÚ má dlhodobo tendenciu salámovou metódou si odkrajovať čoraz viac právomocí a perspektívne vôbec neráta s možnosťou, že by občania v nejakej krajine referendom niektorú časť eurolegislatívy odmietli. Švajčiarsko so svojou demokraciou by do takejto EÚ absolútne nepasovalo.

Švajčiari si skrátka chcú vo svojej krajine o svojich veciach rozhodovať demokraticky, väčšinovo, sami. Naša pani prezidentka a ďalší koaliční politici si však myslia, že lepšie bude, keď o našich veciach budú rozhodovať cudzinci v Bruseli. A mnohým voličom to dokonca príde úplne normálne…

Ivan Lehotský