Moskva 30. mája 2021 (HSP/Sputnik/Foto:Wikimedia)
Ľahká, manévrovateľná a lacnejšia. Spoločnosť Suchoj začala vývoj jednomotorovej taktickej stíhačky piatej generácie. Podobných lietadiel majú dnes v zahraničí dosť. V Rusku sú však zvyknutí na výkonnejšie stroje s dvoma pohonmi. Sputnik rozoberá plusy a mínusy oboch
Plány do budúcnosti
Je jasné, že v konštrukcii budú uplatnené technické riešenia, ktoré boli otestované na stíhačkách piatej generácie Su–57. Ide o náter pohlcujúci rádiové vlny, palubné rádioelektronické zariadenie a zbrojný systém.
Od staršieho modelu prevezmú tiež najnovší motor, takzvaný výrobok 30. Avšak skúšobný experimentálny stroj má byť dočasne vybavený motorom Al–31FN tretej a štvrtej série, ktorý už bol vyskúšaný na cudzích stíhačkách.
Plánujú, že vzletová hmotnosť stíhačky neprekročí 18 ton. Pre porovnanie uvedieme, že Su–57 má hmotnosť vyše 25 ton. Ukazovateľ pomeru hmotnosti a ťahu sa má rovnať jednotke. Pritom má byť, rovnako ako u predchodcu, znížená rádiolokačná viditeľnosť.
Maximálna rýchlosť supermanévrovateľného stroja prekročí dve zvukové. Vektor ťahu meniaci smer prúdu má zaistiť kratší vzlet. Pod trupom má byť, rovnako ako u iných podobných strojov, umiestnené vstupné hrdlo (lapač vzduchu) s niekoľkými režimami.
Podľa vojenského experta Alexeja Leonkova sú dnes jednomotorové stíhačky celosvetovým trendom, príslušné skúsenosti majú aj v Rusku. Konštruktéri veľmi pokročili s pohonmi. Spoločnosť Klimov má napríklad prúdový motor RD–33. Jeho modifikáciu RD–93 inštalovali Číňania na stíhací bombardér Chengdu FC Xiaolong. Iný variant, SMR–95, bola adaptovaný v JAR na stíhačky Super Mirage F–1 a Super Cheetah D–2.
Existuje variant RD–33 s vektorom ťahu meniacim smer prúdu. Tento systém otestovali v nultých rokoch na skúšobnom MiG–29OBT. Navyše ruskí inžinieri a technológovia ako prví na svete vyvinuli trysku so zmenou vektora ťahu pod všetkými uhlami. Zatiaľ to nedokázala zopakovať žiadna krajina.
Prednosti a chyby
Veľkou prednosťou jednomotorovej schémy je cena. Tieto lietadlá sú oveľa lacnejšie ako ťažké stíhačky.
“Viac ako polovicu ceny bojového lietadla tvorí pohonná jednotka a palivový systém,“ vysvetlil Leonkov a dodal: “Mnohé krajiny chcú mať v leteckej výzbroji lacnú techniku, preto sú jednomotorové stíhačky najvhodnejším variantom. Nie všetci si totiž môžu dovoliť nielen F–35 za sto miliónov dolárov, ale dokonca ani niečo jednoduchšie za 50.“
Čo sa týka bojových kvalít, jednomotorové stroje podľa palubného zariadenia, rádiolokačných systémov a manévrovania nezaostávajú za tými ťažkými. Rozdiel v bojovej sile kvôli menšej hmotnosti neprekročí 20%.
Iná otázka je životnosť. Lietadlá s dvoma motormi majú predsa možnosť doletu na letisko dokonca v prípade zlyhania jedného motora.
“Američania sa neboja lietať s F–35, pretože sú si istí, že je “neviditeľný“,“ pripomenul expert. “Hrozba pre F–35 existuje iba v krajinách, ktoré majú systémy PVO schopné ho rozoznať. To je ale len niekoľko krajín, systém S–400 vlastní Rusko a krajiny, ktorým sme tieto protivzdušné systémy dodali, čiže Čína, India a Turecko. Inde sa “blesky“ nemajú čoho obávať,” uvádzajú.
Zaslúžilý ruský vojenský letec Vladimir Popov je tiež presvedčený, že voľba jednomotorovej schémy má hlavne ekonomické dôvody.
“V intenzívnych bojových akciách, kedy existuje silný systém PVO a nepriateľské letectvo, vykoná stíhačka päť, maximálne desať bojových vzletov. Potom buď potrebuje opravy kvôli zásahu, alebo je zostrelená. Strata drahých ťažkých lietadiel výjde príliš draho,” povedal generál.
Každá vážna vojenská mocnosť potrebuje, podľa jeho názoru, technológie na výrobu lacnejších jednomotorových letúnov, aby v prípade hrozby zvonku mohla rýchlo začať ich hromadnú výrobu.
Sovietske skúsenosti
Stroj s jedným motorom je na svete dosť populárny, sú to americké F–16 a F–35, švédsky JAS 39 Gripen, čínsky J–10. Avšak najvýraznejším príkladom a vzorom účinného uplatnenia podobných strojov je sovietsky MiG–21, najmasovejšia a jedna z najviac bojujúcich nadzvukových stíhačiek, ktorá sa zúčastnila prakticky všetkých veľkých vojnových konfliktov druhej polovice minulého storočia.
Stíhačka bola vyvinutá koncom päťdesiatych rokov. Vojenské letectvo potrebovalo vtedy ľahké a rýchle lietadlo, schopné zachytiť bombardéry a čeliť nepriateľským stíhačkám. Osemtonový MiG bol určený pre bojové akcie nad frontovou líniou na malej vzdialenosti od svojho letiska. Vo výzbroji mala riadené a neriadené rakety na štyroch závesoch a delo kalibru 23 milimetrov.
Bojový krst mal MiG–21 vo Vietname. Tu bol jeho hlavným nepriateľom americký F–4 Phantom. Silnejšia a ťažšia dvojmotorová dvadsaťtonová stíhačka predčila sovietsky stroj v dolete a zbrani. Avšak USA stratili za roky vojny v bojoch so strojmi MiG–21 viac ako stovku Phantomov. MiGy vyhrali vďaka rýchlosti a manévrovaniu vo vzduchu. Podľa sovietskych dát predstavovali straty MiG vo Vietname asi 60 strojov.
V roku 1967 bojovali MiGy s Phantomami v Šesťdňovej vojne medzi arabskou koalíciou a Izraelom. Egyptskí letci dokázali zlikvidovať len asi desať nepriateľských lietadiel, stratili pritom 19 strojov, Izrael mal úplnú prevahu vo vzduchu, prakticky celý park egyptského letectva bol rozdrvený na zemi, mali len niekoľko bojaschopných letiek. Tiež výcvik arabských pilotov nebol na úrovni.
Potom bojovali MiGy–21 v Afganistane, Líbyi, Juhoslávii, Angole, na hranici Indie s Pakistanom. Celkovo bolo vyrobených vyše 11 tisíc strojov MiG–21 a jeho zahraničných kópií. Túto stíhačku malo vo výzbroji viac ako 50 štátov.
0.0°C
.jpg)
