Moskva 26. januára 2019 (HSP/Foto:cont.ws)
Ako na stránke Izborského klubu pri príležitosti stého výročia narodenia Alexandra Isajeviča Soľženicyna pripomenul Sergej Čerňakovskij v článku Nanútené uctievanie, pre dve tretiny obyvateľstva dnešného Ruska je Soľženicyn negatívne vnímanou osobou
Podľa sociologického výskumu totiž vyše 60% obyvateľov Ruska prejavujú ľútosť nad rozpadom ZSSR, pritom za hlavnú zásluhu spisovateľa je považovaný práve jeho boj so sovietskym systémom. Tento systém dnes spätne pozitívne hodnotia dve tretiny občanov, tí nevidia dôvod ctiť si a oslavovať toho, kto pôsobil ako ich nepriateľ a ktorého považujú za zradcu.
„Civilizovaný“ Západ má dôvod prezentovať tohto Nobelovou cenou ovenčeného spisovateľa ako morálnu autoritu a bojovníka za spoločenský pokrok. Prečo je tomu tak, správne vystihol Anatolij Vasserman vo svojom rozhovore pri príležitosti storočnice Soľženicyna, ktorý je na internete pod názvom Ilúzie o Soľženicynovi sa dávno rozplynuli.
Ide o to, že po Druhej svetovej vojne sa obyvateľstvu bývalej Nemeckej demokratickej republiky víťazní Sovieti snažili vysvetliť kde sa u nich stala chyba, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Z prežitého sa majú Nemci poučiť, ísť ďalej a podobnú chybu neopakovať. Okupačná moc Západného Nemecka – Nemeckej spolkovej republiky postavila svoje pôsobenie na inom. Došlo tu k takému stupňu „denacifikácie“, že výsledkom obrovského tlaku na kajanie sa ľudí za spáchané zlo a vyvolávanie pocitu viny všetkých povojnových generácii Nemcov je v podstate zlomený národ. Nemecký národ takto prišiel o tie duchovné sily, ktoré mu v predchádzajúcom období pomáhali vytvárať zázraky.
„Obávam sa, že s nami v deväťdesiatych rokoch chceli urobiť v podstate to isté“ – poznamenáva Vasserman. Preto má byť Soľženicyn hviezdou! Preto dostal Nobelovu cenu. Síce za literatúru a nie za mier ako napríklad Barak Obama. Jeho prínos vo sfére literárnej hodnoty jeho diela však neprevyšuje prínos menovaného amerického prezidenta ako mierotvorcu. Po tom, čo boli publikované výsledky seriózneho historického výskumu v práci Viktora Nikolajeviča Zemskova, padla hviezda Soľženicyna aj ako autora literatúry faktu. Konfrontácia relevantných historických údajov s obsahom spisby Soľženicyna ukázala, že nositeľ Nobelovej ceny si vymýšľal a klamal, že „morálnou autoritou“ udávaný počet obetí represívneho systému Sovietskeho zväzu je dvojciferným násobkom skutočnosti.
Vo svojom pamätnom rozhovore pre francúzsky list Le Monde dňa 29.apríla 1999 Václav Havel okrem iného povedal:
Domnívám se, že během zásahu NATO v Kosovu existuje jeden činitel, který nikdo nemůže popřít: nálety, bomby, ty nebyly vyvolány ze zištných zájmů. Jejich povaha je výlučně humanitární: to, co je zde ve hře, jsou principy, lidská práva, jimž je dána taková priorita, která překračuje i státní suverenitu. A to poskytuje útoku na Jugoslávskou federaci legitimitu i bez mandátu Spojených národů. Ale na základě své osobní zkušenosti jsem stejně silně přesvědčen, že jen čas dovolí objektivně zhodnotit to, co se děje v těchto dnech v Jugoslávii a dopad na NATO.
Václav Havel vstúpil týmto rozhovorom do histórie ako autor copyrightu „humanitárne bombardovanie“.
Svoj vlastný copyright, u nás doteraz nepoznaný, má aj Alexander Soľženicyn, ktorý v rozhovore pre americkú televíziu CBS dňa 17. júna 1974 Alexander Soľženicyn povedal:
„Amerika vyhrala dve svetové vojny. Amerika dva krát pozdvihla Európu z ruín. Práve ona po Druhej svetovej vojne niekoľkokrát bránila Európu pred Stalinom. Nepretržite 25 rokov tlmila komunistický tlak v Ázii, bránila mnohé štáty, ktoré by ináč dnes už boli v otroctve. Hľa, toto robili Spojené štáty.
Pritom nikdy nežiadali splatenie dlhov, nikdy nevnucovali podmienky. To znamená, že prejavovali výnimočnú štedrosť, veľkodušnosť, nesebeckosť. A ako sa zachoval svet? Čo dostala Amerika na oplátku?
Američanov všade hanobia. Je veľmi moderné na mnohých miestach rozbíjať a podpaľovať americké kultúrne centrá. Ak Amerika utrpí porážku pri vážnych hlasovaniach v OSN, predstavitelia Tretieho sveta vyskakujú a kričia od radosti… Najmenej 30 povojnových rokov predstavuje históriu z jednej strany nezištnej štedrosti Ameriky, z druhej strany nevďaku celého sveta.“
V súčasnosti je Soľženicyn povinným čítaním v ruských školách a pri jeho nedávnej storočnici mu v Moskve odhalil sochu prezident Ruskej federácie Vladimír Putin. Nad touto skutočnosťou sa na svojom blogu zamýšľa Alexander Chaldej a my vám prinášame preklad jeho článku v plnom znení:
Prečo Putin odhalil pamätník Soľženicynovi
Vladimír Putin si veľmi dobre uvedomuje nízky stupeň popularity Alexandra Soľženicyna v súčasnom Rusku. Napriek tomu bol v Taganskom rajóne Moskvy tejto persóne odhalený pamätník a Putin sa nielen že zúčastnil odhalenia, no vystúpil tiež s prejavom. Prečo to robí ak vie, že národu sa to nebude páčiť?
Prezident – to je figúra zamotaná do celého klbka vzájomných vzťahov, kde každé jeho gesto a každý krok znamená posolstvo pre presne určené publikum. V tomto prípade vyslal prezident signál nie národu, dokonca ani nie Západu, lež vlastným vnútorným elitám. Poďme sa hlbšie pozrieť na to, čo to je za signál a o čom hovorí.
V prvom rade je treba povedať, že oslava storočnice Soľženicyna sa v Rusku pripravovala už dávnejšie. Ešte v roku 2014 Putin podpísal Nariadenie o tomto podujatí. Nejde len o odhalenie pamätníka, ale sa jedná aj o ďalších 80 akcií po celom štáte. Vari netreba pripomínať, že situácia v Rusku aj vo svete vyzerala v momente podpísania tohto Nariadenia ináč než dnes. No aj samotné podpísanie Nariadenia sa plánovalo ešte skôr – určite ešte v rokoch 2012 – 2013. Boli to roky sladkých túžob o možnosti zapôsobiť na Západ, hoci niektoré spory už boli začaté. Veď samotná olympiáda v Soči bola odkazom celému svetu o tom, že „My s tebou sme jednej krvi – ty a ja!“. Utužiť tento efekt sa plánovalo na Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 2018. Práve v mene vstupu na Západ bol naplánovaný taký drahý „piár“. Sám o sebe nemal až takú hodnotu, ak neberieme do úvahy ciele integrácie našej elity do globálneho západného projektu.
A teraz si poďme predstaviť, čo by sa stalo, ak by Putin s ohľadom na kontext daného momentu zrušil naplánované oslavy, proste by sa ich nezúčastnil. Celý svet a celá naša elita by dostala jasný signál: najvyššia moc zmenila svoj uhol pohľadu na epochu represií. Putin je pripravený prejsť na pozíciu antiperestrojky, kde sa všetko začne diať v opačnom smere: na úvod nastúpi poznanie historickej pravdy o Soľženicynovi ako agentovi CIA a ničiteľovi ZSSR, potom bude nasledovať rehabilitácia gulagu a potom sa vráti aj prax gulagu. Elita bude chápať Putinovo odmietnutie vystúpiť na oslavách sviatku Soľženicyna presne takto. Elita pochopí – a následne vyhlási vojnu. So všetkými svojimi majdanovskými dôsledkami.
Represie – to je téma, na ktorej je vodca skúšaný z vernosti elitám. Chruščov bol prvý, kto sa prejavil v súvislosti s touto témou. Elite poslal signál, že s represiami je skončené navždy. Brežnev jednoducho odstránil Stalina z historických spomienok. Andropov uisťoval disidentov, že návrat represií nie je možný, pretože „na začiatku staviame k stene my a potom budú stavať nás“. Komunistické alebo antikomunistické elity – všetkým sťahuje hrdlo z možnosti silových riešení zodpovednosti za svoje skutky. Žiadna elita nestrpí riziko Damoklovho meča trestných orgánov nad svojou hlavou.
Soľženicyn vyslovil nahlas to, čo mala elita na mysli, preto sa pre ňu stal tak potrebný. Pripomínam: Tvardovskij publikoval v časopise Nový svet Soľženicyna, čo bolo zvrchu sankcionované. Neuverejnil však Súostrovie Gulag, ale vydal Jeden deň Ivana Denisoviča. Soľženicyna v ZSSR odvrhli nie kvôli téme represií, ale za publikovanie Súostrovia gulag na Západe bez toho, aby mal súhlas od vedenia štátu. Rovnako to bolo s Pasternakom a jeho Doktorom Živagom, kde o nejakých represiách či antisovietizme nebolo nič. Takže vo všeobecnosti Putin dnes hranice názorov sovietskej elity na Soľženicyna nepresahuje.
Zo Soľženicyna sa teraz snažia pozliepať takého bieleho prívrženca Ruského impéria zaoberajúceho sa témou usporiadania Ruska. Takého vlastenca, ktorý opustil Spojené štáty americké a vrátil sa do Ruska. Teraz je nekorektné pripomínať fakt, že v USA bol Soľženicyn rozpracovaný konkrétne cez CIA – privatizačná elita hľadá svojich klasikov a nachádza ich v Soľženicynovi rovnako, ako ukrajinská nacionalistická elita nachádza svojho klasika v Tarasovi Ševčenkovi. Kým v skutočnosti Soľženicyn a Ševčenko sú, nie je dôležité. Podstatné je to, ako sú hodnotení oficiálnou vládnucou vrstvou, či od nej dostanú kladné alebo záporné znamienko. Vlastne na tom nie je nič prekvapujúce, v ZSSR takými klasikmi boli Gorkij a Majakovskij a vlastne celý Zväz sovietskych spisovateľov sa zaoberal udeľovaním takýchto znamienok. Soľženicyn – to je znamienko protisovietskej epochy. Keď sa táto epocha skončí, jeho pamätníky budú odstránené, ak, pravda, národ sám sa toho neujme ešte predtým. Neviem prečo, ale som presvedčený, že túto sochu čaká nešťastný osud. Pamätník Judášovi totiž nemá v kresťanskom svete perspektívu a ani jeho písačky status posvätnosti.
Ako spisovateľ nie je Soľženicyn sám o sebe len jednoducho priemerný, on je výnimočne netalentovaný. Antiestetický a proste nezaujímavý – to je pre spisovateľa to najhoršie zlo. Podľa jedného experimentu, americké deti odmietli čítať jeho knihy dokonca aj vtedy, keď im za to platili. Vydavatelia jeho publikácií by boli bez dotácií stratoví – bez peňazí z CIA by ani jedna jeho kniha nemala šancu dostať sa k čitateľovi. Aj v Rusku to vyzerá presne tak isto. Niet lepšej metódy ako vyvolať nenávisť k Soľženicynovi ako zaradiť jeho spisbu do učebných osnov ako povinné čítanie. Nepoznám jediného dospelého človeka v priestore ZSSR, ktorý dokázal sám seba donútiť dočítať do konca aspoň jednu jeho knihu.
Pre Putina by odmietnutie jeho vystúpenia pri odkrytí pamätníka Soľženicynovi znamenalo niečo podobné, ako vyjsť do centra Červeného námestia a smerom k celej dnešnej vládnucej elite od Moskvy až po perifériu prisahať: „Pochováme vás!“. Spustil by tým paniku, po ktorej by ďalšie ovládanie ruskej elity nebolo možné. Je možné dať zavrieť Uľukajeva i Chodorkovského, možno počudovaním pokrčiť plecami nad tým, prečo sa obesil Berezovskij, možno trestne stíhať gubernátorov a odvolávať zo svojich postov neschopných vedúcich oddelení, možné je dokonca vytlačiť za hranice celé skupiny, ktoré sa nepripojili k „straníckej politike“. Nikto sa týmto netrápi, pretože všetci rozumejú tomu, o čo tu ide: jedná sa o odstránenie tých, ktorí prekročili hranice. Všetko sú to v podstate individuálne prípady. Tak tí, ktorí sú lojálni, tí sú v bezpečí. Systém súradníc je určený.
Odmietnutie účasti Putina na odhalení sochy Soľženicyna by znamenalo odmietnutie dnešného systému a návrat k systému starému. Takému, kde žiadna lojálnosť negarantovala imunitu pred represiami. Načo je potom taká lojálnosť? Celá elita by sa po takejto zmene okamžite vrhla do otvoreného objatia amerického Ministerstva zahraničia kde by našla svoj bezpečný prístav. V Rusku by sa takto udial palácový prevrat na spôsob Gorbačov 2 po ktorom by Rusko ako štát prestalo existovať.
Stojac teda pred takouto alternatívou, rozhodol sa Putin v princípe správne – z dvoch ziel je treba vybrať to menšie. Putin sa teda podujatia zúčastní a na adresu toho Judáša a grafomana Soľženicyna prečíta pár všeobecných viet, pretože odmietnutie to urobiť by vyvolalo efekt vybuchnutej bomby. Žiaden Peskov by potom nevysvetlil elitám, čo to malo znamenať. Zo štátu by sa v zrýchlenom tempe valili oligarchovia a kapitál, rubeľ by sa prepadol, akciový trh by sa zrútil a v zahraničí by našli spôsob ako paniku ešte vygradovať. Začatý domino efekt by sa skončil úplnou deštrukciou.
To sa stane, ak on nepôjde a nevystúpi. A čo bude, ak príde a vystúpi? Niekoľko vlastencov bude na internete tri dni vrčať. Opäť skonštatujú, že Putin je liberál a niečo tam zosmolil. Národ na to za tri dni zabudne, za dva týždne sa všetko upokojí ako keby sa ani nič nestalo a ďalšia udalosť, ktorá mohla zničiť ruskú štátnosť je takto šťastne prekonaná.
V živote politikov bývajú bezvýchodiskové situácie, kedy musia robiť veci očividne nepopulárne. Lenin potlačil Kronštadskú vzburu vyvolanú triedne blízkymi námorníkmi za pomoci včerajších robotníkov a roľníkov, potom uzatvoril Brestský mier, po čom polovica komunistov dokonca vystúpila zo strany. Pravda, potom sa vrátili späť. Stalin uzavrel s Hitlerom pakt o neútočení, bránil armáde tvrdšie reagovať na začiatku vojny, vydával v poradí 227-ý rozkaz „Ani krok späť!“, zatváral a a čiastočne prepúšťal nevinných, kolektivizoval dedinu, drvil opozíciu. Chruščov likvidoval autoritu Stalina, položil základy krachu ZSSR, hoci to v tej dobe vyzeralo ako odmäk. Brežnev unavil všetkých svojou stagnáciou, ktorá sa potom javila ako čas rajského pokoja a stability, Andropov začal boj za disciplínu, čo vyvolalo v národe nespokojnosť, Gorbačov stratil popularitu bojom za triezvosť, hoci práve tomuto obdobiu vďačíme za demografický skok polovice osemdesiatych rokov.
Vystúpenie na odhalení sochy Soľženicyna – to je zanedbateľne nízka cena za možnosť zachovania pokojného života elít pred procesom, pri ktorom im hrozí preformátovanie. Ak beriem do úvahy tento moment, stane sa pochopiteľným, prečo Putin na odhalenie sochy prišiel a čo-to povedal o spisovateľskom význame Soľženicyna. Veď my všetci dobre rozumieme skutočnému významu Soľženicyna a tušíme jeho perspektívu v budúcom Rusku. Máme pred sebou hru, hru prezidenta zápasiaceho na život a smrť so Západom a s elitou vášnivo zamilovanou do Západu a panicky sa desiacou vyúčtovania za ňou spáchané rabovanie a zradu.
V danom prípade Putin postupuje ako agent zo zálohy – uspáva ostražitosť aby mohol pokračovať vo svojej práci. Pretože keby Putin naozaj miloval Soľženicyna a považoval ho za hviezdu, ktorej svetlo svieti na cestu Rusku, potom by Krym ostal ukrajinský, Južné Osetsko a Abcházsko gruzínske, Sýria by už neexistovala, Anglicko, Pobaltské štáty a Poľsko by boli naši najlepší priatelia, Chdorkovskij by stál na čele Dumy, predsedom vlády by bol Čubajs dostávajúci pokyny z veľvyslanectva SŠA a nie z Kremľa.
Reálna politika Kremľa je najspoľahlivejším dôkazom putinových skutočných zámerov a jeho ozajstného postoja voči Soľženicynovi. A v mene možnosti pokračovať v tom všetkom, ak je to nutné, treba ísť na odhalenie pamätníka kdesi v odľahlejšom rajóne Moskvy. Hoci samozrejme, samotná ceremónia je krajne nepríjemná. My sa od Putina líšime tým, že si môžeme dovoliť tam nechodiť. On si to, žiaľ, dovoliť nemôže. Vojna sa ešte neskončila a víťazstvo je ešte ďaleko.
Môžete namietať: autor znova chráni liberála Putina pred kritikou. Nie je to tak. Putin je pragmatik a nerád robí nepopulárne veci. Ak ich však robí, má to svoju príčinu. Autor vidí skryté príčiny verejného vystúpenia prezidenta. Každý ich môže vidieť. Ak to vidieť nechce, potom kričí: „Putin nás spláchol do záchodovej misy!“. S rovnakou logikou možno požadovať, aby Stirlitz zaspieval internacionálu na fakľovom pochode esesákov. Takúto požiadavku je sotva možné nazvať rozumnou. Pokiaľ toto pochopí jeden zo sta, už to je úspech.
A Soľženicyn – ten už našiel v Rusku svoj hanebný hrob. Judáša nezachránilo ani tridsať nobelovských strieborných. Samotný národ ešte prejaví svoj vzťah k tomuto pamätníku. Som presvedčený, že uvidíme ešte množstvo pokusov obliať sochu pomyjami a poškodiť podstavec. Odhalenie pamätníka bolo veľkou politickou chybou – teraz má národ miesto, kde môže voči moci prejaviť svoj nesúhlas. Máme druhú pamätnú tabuľu Karla Gustava Mannerheima, kde vláda prehrala svoj boj o ňu. Prehrá aj tu. Stane sa to národným športom do tých čias, pokým pamätník nezmizne z očí. To sa skôr či neskôr aj stane.
Preklad z ruštiny: Tibor Korečko
0.0°C
.jpg)
.jpg)
