V čase mojej prvej návštevy bola dekankou významnej fakulty prestížnej univerzity. Mala prideleného osobného šoféra a privilégium modrého blikajúceho svetla na aute, aby mohla prekonávať premávku medzi stretnutiami, a bola vplyvnou osobnosťou tureckej akademickej obce. Bola však presvedčenou atatürkistkou, verejnou podporovateľkou Republikánskej ľudovej strany, ktorú založil Mustafa Kemal Atatürk. Táto strana bola od konca 70. rokov 20. storočia v opozícii, ale napriek tomu mala vplyv na obsadzovanie vysokých univerzitných postov a vo veľkej miere ju podporovali vzdelané stredné vrstvy. Napriek tomu, že nedržala moc, jej zakladateľ sa tešil veľkej úcte naprieč politickým spektrom a úcta sa prejavovala spievaním štátnej hymny s premietaným jeho obrazom pred konferenciami. Atatürkov obraz dominoval každej kancelárii a rokovacej miestnosti.

Starý poriadok, ktorý v roku 1923 zaviedol Atatürk, sa však menil. Erdoğan a jeho politickí spolupracovníci strategicky nahrádzali verných prívržencov Atatürkových teórií a doktrín ľuďmi vytvorenými viac na ich vlastný obraz. Boli to členovia AKP (Strany spravodlivosti a rozvoja), ktorí boli silnejší v otázke rozvoja než spravodlivosti. Okrem toho boli islamisti, čo bolo starostlivo držané na uzde (a z dobrého dôvodu) atatürkistickým oddelením náboženstva od štátu (laicita). Vyjadrovanie náboženstva navonok verejnými inštitúciami bolo dokonca zakázané. Tak napríklad ženy nesmeli nosiť šatky v školách a na univerzitách.

Keď som ju v roku 2012 navštívil, moja priateľka bola odvolaná z funkcie a na svojej bývalej univerzite už nepracovala. Utiekla z Turecka a našla si zamestnanie inde. Do dvoch rokov bol Erdoğan zvolený za prezidenta Turecka.

Od tejto návštevy bola postupná vonkajšia premena Turecka zjavná. Šatky na hlavách sa stali bežnejšími a teraz nie je neobvyklé vidieť ženy v úplnom islamskom oblečení vrátane nikábu zakrývajúceho tvár. Sú viditeľné na uliciach a na univerzitách. Atatürkove portréty sú stále bežné, najmä na univerzitách v Egejskej oblasti (ktorá bola vždy baštou atatürkizmu), ale v Istanbule ich je menej. Samozrejme, Atatürk nebol zrušený – alebo “zrušený” v modernom jazyku, pretože to by bol príliš veľký krok. Nové medzinárodné letisko v Istanbule bolo dokonca pomenované po ňom. Bol prijatý a dokonca ani Ergdoğan sa nebráni odkazom na neho, ak nie jeho odkazom. Treba to však vnímať v kontexte napríklad Hagie Sofie, ktorej sa vrátil status funkčnej mešity. Kedysi bola žiarivým príkladom kresťansko-islamskej medzináboženskej spolupráce, keď v nej bolo múzeum, boli v nej viditeľné pozostatky islamu aj kresťanstva, ale teraz je to výlučne mešita a kresťanské obrazy a ikony boli zakryté.

Názov tejto recenzie som prevzal z vety Dimitara Becheva na konci jeho nedávnej knihy Turecko pod Erdoğanom. Veľa z toho, čo sa dosiahlo za Erdoğana, možno vidieť v relatívnom náraste vplyvu Turecka vo svete. Atatürk ukončil osmanskú nadvládu, vďaka ktorej sa Turecko stalo centrom obrovskej európskej a arabskej ríše. Táto ríša sa nakoniec rozpadla okolo Osmanov a začala sa rozpadávať aj vnútorne, keďže Osmani stratili svoju víziu a morálne vedenie v rámci Turecka. Do hry vstúpili mladoturci a potom Kemal Atatürk, aby dokončili prácu na ukončení Osmanskej ríše a vytvorení republiky. Atatürkova vláda sa snažila nadviazať dobré vzťahy s vyspelými západnými krajinami a premeniť Turecko na modernú krajinu v sociálnom a hospodárskom zmysle. Hegemónia bola obmedzená a rozhodne nesiahala ďaleko za hranice Turecka. Erdogan a AKP sa však usilovali ak nie o územnú, tak o politickú hegemóniu vytvorením “šnúry perál” vplyvu v krajinách v ich blízkosti a najmä v arabskom svete, teda vo svete, ktorý bol, samozrejme, kedysi pod osmanskou nadvládou.

Pokus o pochopenie modernej tureckej politiky si vyžaduje, aby sme sa riadili princípom neistoty. Heisenbergov princíp neurčitosti vysvetľuje, ako je možné poznať buď polohu, alebo hybnosť subatomárnej častice, ale nie oboje. Podobne je možné vidieť buď zmenu, ktorá sa v Turecku odohráva, alebo to, čo sa odohralo, ale nie oboje. V skutočnosti každý, kto tvrdí, že rozumie tureckej politike, nehovorí pravdu; dokonca aj Turci majú problém to vysvetliť.

Erdoğan vystupuje ako trochu nejasná postava. Môj dojem je, že jeho najvýraznejšou črtou je vrtošivosť, ktorá je prehnaná jeho schopnosťou, ako sa zdá, ocitnúť sa v tom či onom čase na oboch stranách situácie. Sýria je toho dokonalým príkladom. Od začiatku občianskej vojny v Sýrii Turecko, ktoré má veľmi blízko k sýrskemu prezidentovi Asadovi, podporuje sýrskych disidentov, prijalo prílev tisícov sýrskych utečencov a uskutočnilo mnoho vpádov na sýrske územie cez sýrsko-tureckú hranicu. AKP je islamistická, napriek tomu vojensky zasiahla proti extrémnym prvkom islamských povstalcov v Sýrii. Vzťahy s Ruskom, najmä s jeho prezidentom Vladimírom Putinom, boli mierne povedané srdečné, ale aj chladné.

Geografická poloha Turecka, člena NATO, je strategicky veľmi cenná. Teoreticky by mohlo blokovať krajiny Čierneho mora – vrátane Ruska – tým, že by zablokovalo úzky vstup do Bosporu, ktorý oddeľuje európsku a ázijskú stranu Istanbulu a Turecka a ktorý je pod tureckou kontrolou. Túto možnosť však nevyužili, čo mohlo mať zásadný vplyv na ruské námorníctvo v konflikte s Ukrajinou. Namiesto toho sa Erdogan snaží na svetovej scéne vystupovať ako čestný sprostredkovateľ medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré sú si obe trochu príliš blízke, pravdepodobne v nádeji, že sa mu tak podarí zvýšiť popularitu a vplyv doma aj v zahraničí.

Turecko má už dlho ambície stať sa súčasťou Európskej únie. Erdogan sa o to usiloval a v mene svojho národa sa veľmi urazil, keď boli turecké kroky smerom k Bruselu odmietnuté. Turecko má s Európou uzavreté významné obchodné dohody a dôležité turistické prepojenia. V nádeji, že sa pripraví na vstup do Európskej únie, zrušilo v roku 2004 trest smrti (hoci od roku 1984 sa popravy nekonali), ale bezvýsledne. Jedným zo sporných bodov pre Európsku úniu je trvanie Turecka na zachovaní univerzálneho vízového systému pre vstup, ktorý by sa vzťahoval na návštevníkov Európskej únie. Európa trvá na bezvízovom styku. Turecký vízový systém je však pre Turecko známym zdrojom zahraničných príjmov. Systém, ktorý je v súčasnosti výlučne online, je nákladný a bez kontrolných mechanizmov. Požiadate o vízum a je vám okamžite vydané. Do roku 2018 stačilo v letiskovom kiosku odovzdať buď desať libier šterlingov, alebo desať amerických dolárov (turecké líry neboli akceptované) a bolo vám vydané vízum s lepiacou podložkou, ktoré ste si vložili do pasu. Nevyžadovali sa žiadne osobné údaje a neviedli sa žiadne záznamy. Erdoğan neustúpi a neustúpi ani Európa.

Erdoğan nie je sympatická osobnosť. O jeho vrtošivej povahe som sa zmienil vyššie. Napriek tomu, že má charizmu u voličov, u svojich najbližších pôsobí odmerane a autoritársky. Vymenovanie ministrov a verejných činiteľov sa uskutočňuje skôr na základe osobnej lojality a dodržiavania jeho myšlienok než na základe schopností. Jeho vláda je nemilosrdná v zaobchádzaní s disidentmi. Liberálni autori ako Orhan Pamuk a Elif Shafak boli postavení pred súd s vyhliadkou na uväznenie. Shafak žije v Spojenom kráľovstve; Pamuk naďalej žije vo svojom milovanom Istanbule, ale na neznámom mieste a pod neustálou ozbrojenou ochranou, aby sa niektorí fanatici AKP nerozhodli vziať zákon do vlastných rúk (alebo aby ich neriadil, ako mnohí predpokladajú, sám Erdoğan). Iní takéto šťastie nemali a mnohí z nich trpeli a niektorí stále trpia v tureckých väzniciach.

Erdoğanovým dedičstvom je zatiaľ určite pokrok na niektorých frontoch, napríklad zvýšenie medzinárodného významu Turecka. Ak navštívite Turecko, napriek niektorým zmenám, ktoré sa tam dejú, je to naďalej relatívne liberálna spoločnosť. Hagia Sofia je síce mešita, ale ostatné náboženstvá tam prekvitajú bez prekážok. Napriek tomu Erdoğan predsedá mene, tureckej líre, ktorej hodnota na medzinárodných trhoch prudko klesá, a miere inflácie, ktorá nedávno dosiahla 80 %. Odmieta zvyšovať úrokové sadzby a odstraňuje centrálnych bankárov, ktorí naliehajú na určitú menovú kontrolu.

Turecku nie sú vojenské prevraty cudzie; v rokoch 1960 až 1997 ich bolo zaznamenaných päť. Erdoğan sa musel v roku 2016 vysporiadať s vlastným vojenským povstaním, keď sa strední dôstojníci zmocnili hlavného mosta cez Bospor. Prevrat bol z veľkej časti spackaný, ale viedol k smrti stoviek civilistov. Možno si predstaviť, že Erdoğan podnikol kroky – trest smrti alebo bez trestu smrti – aby zabezpečil, že sa to nebude opakovať.

Pochopiť moderné Turecko je ťažké bez pochopenia jeho zakladateľa Kemala Atatürka a čítania úvah ďalších ľudí, ktorí boli s Tureckom úzko spätí od založenia modernej republiky v roku 1923. V tomto smere záujemcom vrelo odporúčam, aby sa obrátili na úplný a podrobný Atatürkov životopis od Andrewa Manga a na nedávny súbor úvah americkej novinárky Suzy Hansenovej v knihe Notes on a Foreign Country. Turecko zostáva krásnou a fascinujúcou krajinou. Napriek tomu je vzhľadom na jej súčasnú situáciu ťažké odhadnúť, kde sa to všetko skončí.