Spustí nadchádzajúci summit NATO večnú vojnu v Európe?

Vilnius 18. júna 2023 (HSP/Responsible Statecraft/Foto:Twitter)

Tlak na formálne vyhlásenie o členstve Ukrajiny na stretnutí vo Vilniuse, ktoré sa uskutoční budúci mesiac, sa zvyšuje, píše David Sacks pre Responsible Statecraft

V stredajšom článku v denníku New York Times sa uvádza, že na Bidena sa vyvíja tlak, aby na budúci mesiac na samite vo Vilniuse oznámil časový plán členstva Ukrajiny v NATO.

Biden je vraj “izolovaný” medzi spojencami v NATO, ktorí sa zdráhajú tak urobiť, hoci tomuto tvrdeniu odporuje posledný odsek článku (ten, o ktorom Noam Chomsky raz poznamenal, že by sa mal čítať ako prvý), ktorý pripúšťa, že “iní argumentujú tichšie”, že členstvo v NATO “by mohlo dať pánovi Putinovi väčšiu motiváciu pokračovať vo vojne alebo ju eskalovať”.

V skutočnosti, keďže Moskva už vyhlásila, že členstvo v NATO pre Ukrajinu je úplne neprijateľné a predstavuje existenčnú hrozbu – ktorej zabránenie je jedným z jej hlavných vojnových cieľov -, vilniuská deklarácia, že Ukrajina vstúpi do NATO, keď sa vojna skončí, v skutočnosti zabezpečí, že vojna bude pokračovať navždy. Takisto sa tým odstráni zo stola hlavný tromf Západu na dosiahnutie mieru, ktorým je neutrálna Ukrajina.

Je jasné, že “tlak” na Bidena prichádza od Zelenského a niektorých východných krajín NATO, konkrétne Poľska a pobaltských štátov. Zelenskyj pred dvoma týždňami povedal, že Ukrajina sa nezúčastní ani na samite vo Vilniuse, ak nedostane pevný signál o svojom prípadnom členstve. Bývalý generálny tajomník NATO Anders Rasmussen, ktorý je teraz Zelenského poradcom, dokonca pohrozil, že “ak sa NATO nedokáže dohodnúť na jasnom postupe pre Ukrajinu, existuje jasná možnosť, že niektoré krajiny individuálne podniknú kroky”. Najmä “Poliaci by vážne uvažovali o tom, že vstúpia do konfliktu”, čo by vyvolalo priamu vojnu medzi NATO a Ruskom.

Z článku NYT vyplýva, že súčasný generálny tajomník Jens Stoltenberg súhlasí s tvrdou líniou v otázke potreby konkrétneho harmonogramu prijatia Ukrajiny do NATO, ale počas svojho utorkového spoločného vystúpenia s prezidentom Bidenom nič také nesľúbil. V stredu už Stoltenberg a NATO dávali jasne najavo, že vo Vilniuse nebude na programe rokovania žiadny konkrétny časový plán členstva Ukrajiny v NATO. Zopakoval vyjadrenia z apríla, že “budúcnosť Ukrajiny je v NATO”, a povedal, že členské štáty sa dohodnú na “viacročnom programe”, ktorý pomôže Ukrajine “stať sa plne interoperabilnou s NATO”, ale k ničomu konkrétnejšiemu sa nezaviazal.

Zrejme je to Zelenskyj a jeho spojenci pozdĺž ruských hraníc, kto je “izolovaný”, nie prezident Biden.

Nech sú Stoltenbergove osobné názory akékoľvek, vie, že NATO je v otázke prijatia Ukrajiny v blízkej budúcnosti rozdelené. Dokonca NYT vymenúva tri krajiny – Nemecko, Maďarsko a Turecko -, ktorých lídri by boli rozhodne proti členstvu v konkrétnom termíne v budúcnosti. Súkromne vyjadrilo znepokojenie oveľa viac lídrov a Biden, čo mu slúži ku cti, sa zdá byť jedným z nich.

Hoci jeho celkové správanie a rétorika boli jastrabie (a ja naďalej tvrdím, že sa mohol tejto vojne úplne vyhnúť lepšou diplomaciou v mesiacoch, ktoré jej predchádzali), Biden bol obdivuhodne dôsledný vo svojom želaní nevtiahnuť Ameriku do priamej vojny s Ruskom. Rasmussenove hrozby zdôrazňujú, ako ľahko sa môže zástupná vojna zmeniť na skutočnú vojnu v aliancii, v ktorej sa všetci členovia zaviazali vojensky brániť ktoréhokoľvek člena. Američania môžu začať pochybovať o múdrosti prijímania nových záruk podľa článku 5, ak cudzinci ako Rasmussen môžu využiť existujúce záruky na vydieranie Spojených štátov a prinútiť ich k neuváženým krokom.

Poľské alebo ukrajinské chvosty by nemali zatiahnuť americké psy do tretej svetovej vojny.

Krátko na to, aby sa Ukrajine poskytli bezpečnostné záruky, ktoré poskytuje členstvo v NATO, niektorí ľudia z Bidenovho zahraničnopolitického okruhu, ako napríklad štátny tajomník Antony Blinken, presadzujú inú myšlienku, a to udeliť Ukrajine “izraelský štatút”. Ten spočíva v dlhodobých bezpečnostných zárukách (ktoré v prípade Izraela trvajú v desaťročných intervaloch) vrátane zbraní, munície a peňazí “nepodliehajúcich osudu súčasnej protiofenzívy ani volebnému kalendáru”. Inými slovami, Amerika neprehodnotí podporu ani v prípade neúspechu protiofenzívy. V skutočnosti podpora neprestane ani vtedy, ak títo otravní voliči zmenia názor. Bidenova vojna za demokraciu je príliš dôležitá na to, aby podliehala voľbám.

Niektorí pozorovatelia tu však môžu vidieť klasickú návnadu a výmenu. Minulý rok, po tom, čo Ukrajina znovu získala územie v okolí Charkova a Chersonu, boli Američania ubezpečovaní, že Ukrajinci dokončia prácu na jar a v lete 2023. Táto nová ukrajinská protiofenzíva by zvrátila ruské územné zisky, možno by dokonca ohrozila ruské držanie Krymu, a tým by Moskvu zahnala k rokovaciemu stolu a ukončila vojnu. Mnohí Američania na tomto základe podporili vyčlenenie vyše 100 miliárd dolárov pre Ukrajinu. Implicitným prísľubom bolo, že ide o jednorazové výdavky, nie o základ pre každoročné vyčlenenie prostriedkov v novej večnej vojne.

Ťažký začiatok protiofenzívy spolu s navrhovanou viacročnou dohodou vo Vilniuse teraz jasne ukazuje, že to bola lož alebo nesplnený sen. Ale nie je to tak vždy? Administratívy nám uľahčujú vstup do vojny sľubmi o rýchlom a ľahkom víťazstve, a potom, keď sa do nej zapoja, nám povedia, že nemôžeme vycúvať bez ohľadu na cenu, pretože v stávke je americká dôveryhodnosť. Je to ako vo Vietname, Afganistane alebo Iraku, lenže tentoraz s protivníkom, ktorý je vyzbrojený jadrovými zbraňami, čo zvyšuje riziko, že vojna môže kedykoľvek prerásť do tretej svetovej vojny.

Azda najnezmyselnejším aspektom súčasnej diskusie medzi členmi NATO je to, že s časovým plánom alebo bez neho je vilniuská deklarácia o tom, že Ukrajina vstúpi do NATO, prísľubom, ktorý sa nedá splniť, ak nedôjde k zásadnému zvratu v ukrajinskom osude na bojisku. Takáto deklarácia nemôže zaručiť prijatie Ukrajiny do NATO o nič viac, ako to urobila jej predchodkyňa na samite v Bukurešti v roku 2008. Môže zaručiť len to, že Rusi zostanú neúprosne odhodlaní zastaviť ho tým, že budú pokračovať vo vojne tak dlho, ako budú musieť.

Takže naše naliehanie, aby Ukrajina mohla vstúpiť do NATO “niekedy”, v kombinácii s našou (rozumnou) túžbou nenechať sa zatiahnuť do tretej svetovej vojny, znamená, že to “niekedy” nikdy nepríde. To vyvoláva otázku: prečo naďalej dávať sľub, keď neexistuje žiadna reálna cesta k jeho dosiahnutiu? Prečo bojovať o princíp (“otvorené dvere” NATO), ktorý je aj tak do veľkej miery teoretický, pretože Ukrajina sa v skutočnosti nemôže pripojiť k aliancii bez toho, aby vyvolala požiar na celom kontinente, ktorému sa NATO malo v prvom rade vyhnúť?

Lídri, ktorí sa stretli vo Vilniuse, si túto otázku možno nekladú, ale budúci historici, ktorí ich budú posudzovať, si ju určite položia.